O humore v literatúre

Jeho smiech sa v komnate odrážal a vzbudzoval uvoľnenosť. Neznámy taliansky mních čítal a smial sa. Veľkosť smiechu dávkovala tichým špehúňom zdravú chuť prebývať v spoločnosti. Smiech skutočne stmeľuje a utlmuje všetko ostatné, ako zima obieli svet a utlmia jeho zvuky a drsnú podobizeň. Keď sa zasmeje pre niečo, zasmejú sa ďalší s ním.

Ako Gogoľ povedal: smiechu sa bojí aj ten, kto sa už nebojí ničoho. Smiech označil za veľkú vec. Má podobnú moc ako svedomie u dospelého človeka. Je však zreteľnejší a má väčší účinok u ľudí, ktorých už možno považovať za beznádejné prípady; ľudia bez sebareflexie a rozumovo hluchí, pretože svedomiu je nutné pripísať ochotu načúvať vnútornému hlasu a popri tom aj rozmýšľať. Vtedy sa človek oddeľuje od spoločnosti, kým v hlasnom smiechu sa radí do reťaze a užíva si sladký príval veselosti v celom tele. To, čo je zvonka počuť a spája, je smiech a to, čo je vo vnútri a oddeľuje nás od zvyšku sveta, je svedomie. Je šanca dodať, že opakom smiechu je svedomie?

Azda neskôr prídeme na to, ako smiech kráča ruka v ruke s hlasom svedomia. Tento poznatok občas príde neskôr.

Najšťastnejší sú tí, ktorým patrí len smiech a sú to deti. V tejto úvahe sa výsostne venujem dospelému človeku a bolo by bezútešné nevenovať krátku pozornosť deťom. Nepoznajú ešte odvrátenú stranu sveta, t. j. vnútorný svet. Drieme v nich nečinné svedomie. Dostojevskij poznamenal o detskom smiechu, že iba on vie byť dokonale pekným. Čistý a úprimný ako ich svedomie. Ten istý autor tiež napísal, ako celý zákon ľudského bytia spočíva iba v tom, aby sa človek mohol koriť pred nesmiernou veľkosťou. Nesmierno a nekonečno je pre človeka potrebné. Koľko ráz sa dá vtipne vyjadriť jeden a ten istý jav písanými slovami?

Smiech znamená opakovaná potreba človeka. Hoci to nehovoril v súvislosti s potrebou smiať sa, v tejto myšlienke sa účinok smiechu vtesná, pretože aj dnes v čitateľoch doznieva smiech talianskeho mnícha, prvých františkánov a Shakespearových postáv a ešte dlho tomu tak bude. To je ten výsledok zmyslu, ktorý nachádzame vo význame riadkov.

Na čom sa smejeme a skrze koho alebo čoho? Nebolo by únosné stráviť čas nad humorom a jeho tvorbou v literatúre v jednom jedinom článku. Psychologický pokus je mojim zámerom a dá sa ho splniť, aj keď sa nebudem snažiť o kategorizovanie či z aspektu historického rozvoja humoru, či z aspektu ontogenetického vývoja humoru v jedincovi atď. Nebudem sa snažiť o definovanie pojmov, ako to má v moci psychológia. Vopred sa ospravedlňujem voči svojmu svedomiu, ktoré hlási nie celkom obstojnú a uspokojivú výpoveď o tvorbe humoru, ktorú časom mienim rozšíriť; pôjde skôr o akúsi pozorovaciu chuť toho, čo tu bolo, je a bude a čo má v sebe zvodné čaro ovládania človeka, ako som to naznačila v úvode.

Literatúra patrí medzi prostriedky, ktoré sa používajú na tvorbu humoru. Medzi tými ďalšími sú film, tanec, grafika atď. Veľkú cestu značí, ak je ňou literatúra a je tomu raz tak, že byť vtipným znamená mať vek, pohlavie, čas, deň alebo noc, spoločnosť, predmety v priestore a tisíce zámerov poruke pre tvorcu.

Tak, ako na svete je veľa typov ľudí a my môžeme v bežnom živote spoznávať rôzne humorné postavičky s malými odchýlkami v ich reči, v literatúre jestvujú podobné odchýlky v spôsobe vtipného podania jedného a toho istého javu. Ak má autor jasný cieľ a chce zaútočiť, môže vodiť za nos buď tak, že prirovná mužské nosy k uchám čajníkov a ženy ich správne chytia, alebo absurdným činom niečo dokázať akýsi výrastok práve chytí za nos titulovaného počas slávnosti, ktorý sa tesne pred hrozným incidentom nechal počuť, že jeho za nos nemôže nik vodiť. Prirovnávací opis všeobecného javu o vodení za nosom a popis toho istého v konkrétnom deji, kde titulovaný neobstojí v skúške.

Ak už hovorím o úmysloch autora pri tvorení humoru, ďalším cieľom je známe uvoľnenie atmosféry či zľahčenie problému. Niekedy pri tom postačí veselá historka o amerických inštalatéroch, ktorá sa nestihne dopovedať, ale v inom prípade, keď ide o život, dej autor zrýchli a život je zrazu označený za pletku a príroda lichotivo za sprostú doru.

Autorových cieľov je viac a niektoré ešte spomeniem. Humor autora je predovšetkým reakcia na niečo, čo nám zostáva záhadou dovtedy, kým nám sám neposkytne indície. To, na čom sa smeje jeho pero a čo mení na humor, môže zostať neznáme, a predsa má jednu okolnosť spoločnú s ostatnými dielami: autorova vlastná frustrácia. Na prvý pohľad je to paradox, na ten druhý sa dá vysvetliť.

Frustráciu si v tomto prípade, v prípade literárneho diela, predstavujem ako výsledný a tichý stav, do ktorého sa autorova duša (svedomie) dostáva. To, čo nás v knihe núti smiať sa, prešlo krátkou alebo dlhou púťou spisovateľa, ktorá zvyčajne býva smutná, až tragická. Vraví sa, že najviac sa smejú tí, ktorí sú najviac nešťastní. Smiech cez slzy si žiada daň autora a z času na čas to čitateľ veľmi dobre pozná. Na takýto humor treba isto iste dozrieť.

V každom prípade dôvody smiať sa z riadkov môže pôsobiť na čitateľa čisto dobromyseľne a nikto nič nepostrehne; závisí to od sily a nápadu, ako humorne podať depresiu. Každý dobre pozná jej účinky a Marvin bol nápadnou ukážkou, kde sila jeho depresie spôsobila samovraždu kozmickej lode. Absurdita prekrýva frustráciu v osobnom živote. S pribúdaním poznania zaobchádzame opatrne najmä v detskom veku a škola sa prv stane zábavou. Neskôr plačeme všetci v jednote a tichosti, kým spisovatelia sa usilujú tieto bôle pretransformovať na humor a predostrú ho. Vieme si vymenovať, z čoho všetkého frustrácia vyplýva. Ak ju teda preskočíme, zbadáme odrazu niekoľko možností, ako ju vyjadriť. Autori si volia formu humoru a spisovatelia literárnu cestu. Zvádzajú boj, kedy a kde si určiť hranice. Keďže smiech je veľká vec, takáto rozmernosť značí nebezpečenstvo prekročenia hraníc, a tu vždy budú stáť ak nie trafené husi, tak tí, ktorí si nájdu dôvody, medzi inými aj Gogoľov zmienený strach.

Nad čím všetkým sa dá rozveseliť?! Vo frustrácii sa autor ponára do mora slov, pije vodu smiechu a vytvára trebárs karikatúru jemu dobre známeho človeka. Na svete okrem ľudí sú aj tí, ktorých si ľudia usilujú podmaniť spôsobmi, čo dokáže vyvolať odpor, ale ako sa neraz zdá, spisovateľ si vie poradiť s týmto odporom a zvieratá ďakujú ľuďom za ryby a dávajú im zbohom. Obyčajné rozhodovanie sa môže vyhrotiť do nepríjemných situácií kvôli zodpovednosti. Polemizovať nad tým, či je lepšie byť vegetujúcou uhorkou alebo mrkvou a následne prísť na to, že major Danby by vegetovať ako plodina radšej odmietol, je výsledkom trampôt o tom, či je lepšie rozhodovať alebo nechať rozhodnúť iných a autorovi sa darí zľahčiť inak dosť kritický problém. A koho by frustrovala byrokracia, existuje taká možnosť zapísať sa do knihy návštevníkov ako Onegin neschopný milovať alebo ako Oblomov schopný len! milovať.

Jedným z ďalších jasných cieľov autora je dokázať, aký nadhľad alebo zapáčenie sa môže jestvovať a to opäť všakovakými spôsobmi. V priamej hlasnej reči a slovnými hračkami ako hovorí kardinál s opátom, kde Margaréte hádžu svine a sviniam hádžu perly, alebo v jednom slovíčku, ktoré sa šepotom roznesie v spoločnosti a stmelí ich v hlasnom smiechu, to je o niečo bolestivejší nadhľad, lebo niekoho treba poľutovať za to, že je idiotom.

Humor je nevyčerpateľná farebnosť v literatúre. Snaha zachytiť ho v akejsi celistvosti by znamenalo asi toľko, ako vypočuť si hlas svedomia v každom človeku, alebo vypracovať v článku imunologický obraz všetkých ľudí, ktorí žili, žijú a budú žiť na Zemi. Pretože smiech talianskeho mnícha doznieva aj dnes. Zdroj humoru vychádza nielen z minulosti, ale tiež z budúcnosti. Ak sa aj náhodou stretnú dve postavy rovnakého charakteru, vždy z toho môže vzísť situačná komédia, kde sa dvaja priatelia budú predbiehať v úcte a zdvorilosti, až nakoniec sa ocitnú vo vrúcnom objatí a jemne sa pripučia na prahu dverí ako Manilov a Čičikov.

Smiechu sa bojíme a možno pre túto úvahu, ktorú končím, alebo z vlastného umu vieme prečo. Vieme, z čoho spisovateľ humor čerpá, na koho a na čo jeho reakcie vznikajú. Nie sme vycvičení, aby sme vydržali výsmech spoločnosti, ktorá sa na nás okrem toho aj pozerá. Hoci literatúra je viac-menej intímna interakcia autora a čitateľa, do médií preniká čoraz viac ľudí, z ktorých neprávom robia karikatúry a kreatúry, čo pre generálovu útechu napodobňujú zvieratká. Ale to je už pole ďaleko od literatúry, v ktorej humor bude aj naďalej predstavovať nesmiernu veľkosť, silu a doznievanie v našom živom smiechu.