Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa
Dostojevského slov nejestvuje nič
fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská
literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia...
Napísala som tieto slová ešte v úvode do
ruskej literatúry a zámerne. Netradične sa pustím v tomto článku do vzťahu
dvoch autorov, ktorý neprekvital, a spomeniem aj iných.
Vzájomný pohľad veľkých spisovateľov zrejme vädol
kvôli predstave o tom, ako a o čom písať, ak chceme zobraziť
skutočnosť. Obaja mali podľa hore uvedených výrokov tento cieľ a často ho
hlásali, čo Dostojevského u Turgeneva prekvapovalo. Spisovateľov mám celkom
dobre načítaných a kým Turgenevova próza sa v obsahu vyznačuje prírodou,
jemnosťou, láskou, ktorá sužuje, tak Dostojevského súcitom, biedou, úctou, peklom,
ľuďmi a tým, čo im v hlave kráča a beží. Pritom obe prózy
pohotovo zobrazujú dobu a môžeme vidieť, že záujmy o „objekty“ sa tu
rozchádzajú. Pravdaže, je tam viac odchýlok, napríklad Turgenev akoby sa rád
dával do úlohy človeka, ktorý prežil nenaplnenú lásku aj tam, kde sa už
vážnejšie púšťa do dobových problémov (Otcovia a deti). Dostojevskij necháva
svoje postavy žiť resp. trpieť, pracovať a modliť sa. Zásadný rozdiel
medzi nimi je ten, o ktorom píše Schopenhauer, keď rozdeľuje lásku na tú
potrebnú pre zachovanie života (k čomu sa v písaní prikláňa Turgenev)
a lásku skutočnú, ktorú ináč označuje ako súcit a túto lásku poznajú
najmä svätci, Hugov Zvonár a Dostojevskij práve o nej písal s jeho
populárnym „psychologickým“ perom (dávam
úvodzovky, pretože Dostojevskij sám seba nikdy nepovažoval za psychológa).
V dvoch odlišných tvorbách sa môžeme
stretnúť s mnohými prekrásnymi a trefnými výrokmi, ktoré akoby naozaj
na konci, niekde v závere spájali Turgeneva s Dostojevským, a preto... čo
ak Dostojevskij to cítil a upriamil na tzv. statkárskeho spisovateľa svoju
pozornosť?! Azda ho tiež rozčuľovalo, že on píše o skutočnej láske, kým
Turgenev sa pohráva s láskou, ktorá mučí a je medzi ľuďmi
i v literatúre viac prítomná. To sú už moje domnienky, ktoré ešte
chabo dokazujem v krátkych, starých poznámkach, kde som si napísala
k Asjii: pripomína mi trochu Biele noci... (v tom čase som netušila
o nevraživosti medzi autormi).
Asja je krátke dielo písané typickým štýlom
Turgeneva, ktorý označujem za tichý, hoci všeobecne je pomerne dosť často
trúchlivý až depresívny (J. Honzík). Jeho slová plynú v miernosti, opatrne
a k téme lásky pristupuje s jemu originálnym spisovateľským citom,
za čo si ho najviac vážim. Nepozabudnem však pre porovnanie spomenúť Aldousa
Huxleyho a jeho energický štýl... V tom totiž vidím veľké čaro
beletrie a vyžívam sa v odlišnostiach ľudí – umelcov. Príbeh si už
podrobne nepamätám, je však jednoduchý o zaľúbení sa a kto rád číta
austenovky, ľúbostná novela Asja je tá pravá v mužskom podaní. Na tomto
mieste spomeniem na ukážku druhej strany mince – doplnkové čítanie –
Kreutzerovu sonátu od Tolstoja, ktorá je takisto reálna v realite, ako je
Asja reálna v reálne romantickom období aspoň raz v živote snáď
každého človeka na tejto Zemi. Tolstoj v Rodinnom šťastí (akoby voľné
pokračovanie Kreutzerovej sonáty) upozorňuje, že jedno obdobie netrvá večne
a aj láska sa vekom mení. Buďme vďační za autorov, ktorí nám ukazujú to,
čo my cítime a nedokážeme vysloviť, pretože aj oni nám pomáhajú
v našich zmätených životoch.
A možno Asja nie je taká silná
a zapamätateľná postava, ale hádam sa nebudem mýliť ak Turgenevov hlavný hrdina tvorby nosí
meno slávneho literárneho nihilistu – Bazarov – v príbehu Otcovia
a deti.
Odporúčam prečítať
si doslov od Jířiho Honzíka, knižka vyšla v roku 1963 vo vydavateľstve
Československý spisovatel. (…markantný
symptóm liberálnej mentality v oblasti súkromných citových vzťahov, to je
počínanie pána N. N. voči Asjii. Černyševskij v doslove)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára