Zo zákulisia twotse

Píšem veľký príbeh. Celé roky a dni sa krčím pri ňom, ľavé oko mi trucuje ako decko bez tabletu. Sakra, dávam im nádej, nechávam ich objímať, bozkávať, obdivovať sa vzájomne. A čo ja? Tá debilná, tá najsprostejšia samota, aká kedy jestvovala, sa rozdelila ako vo fantasy, a každý dostal z nej prídel. Pod mojou lebkou sa graciózna zmes latentne kopí a kopí, už žije sama a vytvára, pretvára, stvára všeličo.

Niekedy mám fakt toho dosť. To píšem ešte bez vulgarizmov, ktoré sa ma držia, sú ako 24ročná neresť pri tej príšernej zodpovednosti, počúvania a hľadania protivnej pravdy a lži, hľadania toľkých protivenstiev a dobrotivenstiev v živote človeka, koľko je vlasov na bežnej ľudskej hlave. Som z toho poriadne namäkko a po záruke resp. pokazená. Z toho sa na oblohe sťahujú chmáry, nevedomý človek je najšťastnejší človek. Táto šialená upísaná obeť, ktorú som podstúpila, nie je pochopená všeobecne, čo veľmi dobre chápem, dovoľuje mi to zopár mozgových buniek. Ale už fakt toho mám dosť! Premáhajú ma nočné mory so zásnubnými prsteňmi, úsmevmi. Fuj! Strach z večnej samoty a údelu, ktorý jasné hovorí: nijaké porozumenie ani nedorozumenie. Počúvanie. Keby sa len našiel idiot, ktorý by sa neonačil v reštaurácii s veľmi studenými hranolčekmi a tak hrozne slanou polievkou, keby taký idiot jestvoval, čo pije radšej mlieko než víno, vedel presne, čo chce a strávil v prírode hobití život iba niekoľko dní... Trebárs by bol literátor, architekt, maliar so silným stiskom ruky, stratég ako Bonaparte, mal rád rána, písal blbé básne a bol ochotný čítať moje siahodlhé listy plné vášne, lásky, patetizmu, ozvi sa... Viem, že sa ozveš. V paralelnom vesmíre strčíš do bútľavého stromu lístoček pre mňa. To je také romantické! Pozdrav odo mňa moje dvojča, má viac šťastia než ja (a častejšie sa zúčastňuje volieb). Ahoj... Vraciam sa k svojmu príbehu, kde Zipporu čaká bozk od Davida. A potom k čítaniu romantiky. Vzlyk. Zostáva však a ešte a nanešťastie humor, s láskou a navždy.

Zipporah