Good Daddy

"Give me one cuddle,
blow my dinner,
my baby is addle,
take me to a river.
You´re ready?
I love you, Daddy."

For Clarke

LUNA Z JANTARU, S. JESENIN

Upozornenie: autorka príspevku nemá vzťah k poézii a bežne ju nečíta.

Šestnásť rokov čitateľom zabudnutá poézia „Luna z jantaru“ v slovenskej knižnici, ktorú za východnou hranicou poznajú deti aj dospelí, bola mojou prvou básnickou túrou. Ako inak forma veršov ma ťahala k tomu, aby som sa dozvedela o bohémskom živote Jesenina. Bol to sympatický a mladý poet. Jeho talentovaná „zlatá hlava“ spočinula na ruskom vidieku, no neskoršie usína vo veršoch v mestskom prostredí. Z jeho básní čuchať najmä prírodu a chuligánstvo.

Blonďatý, plavý... Tvoje stopa

jde hmlou legend do všech stran.

Byls, Alexandře, stejná kopa,

jako dnes já jsem chuligán.

(Puškinovi)

V zbierke Luna z jantaru môžeme hľadať nespočetne krát jedinú farbu, pre ktorú vzniká očarujúce Modré Rusko.

Navracím se v rodný dum –

Žil ten poutník? Jenom zdání?

– – – – –

Modrý večer. K rybníkům

konopky zní žalování.

Jesenin sa stal príbuzným Tolstoja, keď sa oženil s jeho vnučkou, no vzťah trval krátko, v autorovej biografii vidieť výkyvy, nestálosť, spev, eleganciu i pôvab „miláčika“ spoločnosti... Dodnes je milovaným poetom v Rusku a na Ukrajine.

Možná pozdě, možná brzo, kdo ví,

nenapadlo mě to ani v snách,

podobám se Donu Juanovi,

já, spíš známý básník větroplach.

Lenže v jednom ako pravý a zrelý spisovateľ mal jasno: neočarila ho ani Amerika, keď vo svojej životopisnej črte ju vyzdvihol ako krajinu, kde umenie hynie. (Podobne život v New Yorku skritizoval Gorkij v krátkom diele Mesto Žltého diabla.) Tak melancholický Jesenin zostáva verným svojmu Modrému Rusku.

Přišel poutník v stepní kraj,

tráva šeptala:

není život jenom báj,

co se nestala?

(V chalupe)

OTCOVIA A DETI, I. S. TURGENEV

„Výchovu?“ skočil mu do reči Bazarov. „Každý človek sa musí vychovať sám – povedzme ako ja...“

Koľko trpkosti vyteká z týchto slov! A koľko bezohľadnosti a sebeckosti! Bazarov je človek, akého by sme chceli stretnúť iba raz v živote. Nosí so sebou hotové problémy. Je ako tichý nerv, čakáme, kedy vybuchne, ale nedočkáme sa. Dokáže so spoločnosťou obratne komunikovať, paradoxne nevie s ňou žiť. Bol by rád niekde inde, či vyššie alebo nižšie, to je jedno, hlavne, aby nebol ako my a zdieľal s nami nie viac než holé nič.

A týmto opovržlivý Bazarov akoby predstavoval nielen živú postavu, ale aj isté obdobie v živote mnohých z nás... „Možno sa mnohí z mojich čitateľov začudujú, ak im poviem, že okrem Bazarovových náhľadov na umenie, stotožňujem sa takmer so všetkými jeho názormi.“ Turgenev

Nevľúdna postava Bazarova predstavuje obdobie (19. storočie) rozšíreného nihilizmu v Európe. Podstata izmu je akási zmes materializmu, prítomnosti a pokrivenej morálky a ako vždy s nie novým cieľom ukázať pravdu.

„Načo sú ti žaby, urodzený pán?“ spýtal sa ho jeden z chlapcov.

„Nuž vieš načo,“ odpovedal mu Bazarov, ktorý mal zvláštnu schopnosť vzbudzovať dôveru nižšie postavených ľudí, hoci sa s nimi nikdy nemaznal a správal sa k nim dosť ľahostajne; „žabu rozrežem a podívam sa, čo sa v nej deje; pretože i ja i ty sme také isté žaby, lenže chodíme na nohách, budem vedieť, čo sa deje v nás.“

Bazarov sa do života naplno zapája, a pri tom nevytvára záväzky. Z histórie je dôležité poznať viacero vplyvov a za akých okolností vznikol nový smer, čomu sa vyhnem v tomto príspevku.

O nihilistoch sa okrajovo píše vo viacerých publikáciách aj v iných krajinách a Otcovia a deti je knižka dobrá na hlbšie pochopenie, prečo sa človek rozhodol byť niekým, na koho treba veľkú dávku trpezlivosti. Bazarov verí v nič a v mojich očiach pôsobil ako stratený človek, úplný zúfalec. Niektorí prežijú podobné stavy, ktoré spôsobuje systém a na ňom je svet postavený. Prestávajú veriť už aj sebe samým, pohŕdajú spoločnosťou a jej falošným postojom. Sú zatrpknutí z toho, aké masky ľudia nosia a niekde v kútiku duše ich hnevá, že spoločnosť ich učí mať masku tiež.

Postava Bazarova podlieha vývoju, jeho „otcom“ v predošlej fáze vývoja bol romantický hrdina Pečorin (Lermontov – Hrdina našich čias), jeden z posledných jedincov, ktorí mali srdce a vedeli, čo znamená česť. Nemám na mysli súboje, ale duchovné hodnoty ako ctiť seba, ale aj druhých. Humánne rozmýšľať aj v tom prípade, keby som sa stal mravným mrzákom, lebo jedna polovica mojej duše zmizla, vyschla (Pečorin). A to všetko pre poznanie, aký je ľudský svet, vzniká u nešťastníka Pečorina zatrpknutosť. Nihilista sa stáva krutejším a pochováva túto zvyšnú polovicu duše, prestáva v sebe hľadať ochotu prijať plody človeka, vážiť si ho a pomáhať mu, pretože sa mu bridí skrývajúce sa zlo v izmoch. Vidí seba a nekonečnú čierňavu resp. ničotu. A ak ešte verí niečomu viac, tak je to jedna z podstát Dostojevského tvorby, v ktorej autor vždy hľadá a odhaľuje ľudské zlo resp. tento génius tvrdí, že zlo je pre nás prirodzené (Besy). Avšak Dostojevskij je okrem toho plný súcitu a nádejí...

„... počuj, našiel som pomerne zriedkavý exemplár vodného chrobáka, Dyticus marginatus. Ukážem ti ho.“ (Bazarov)

„Sľúbil som, že ti vyrozprávam jeho príbeh,“ začal Arkadij.

„Príbeh chrobáka?“

„Prestaň, Jevgenij. Príbeh môjho strýca...“

Bazarov žije výlučne z prítomnosti a jeho pokračovateľom je dnešný, emočne tupý človek pracujúci s materiálom alebo s ľuďmi cez materiálne prostriedky (počítače, weby, marketing, veda...) Na život Bazarova hľadí so starosťami aj rodičovská generácia. Turgenev vkladá do otcov cit, strach a zhovievavosť k ich deťom.

„Kto žil a nezvykol si byť zhovievavý k druhým, ten si nezaslúži zhovievavosť ani pre seba. A kto môže povedať, že zhovievavosť nepotrebuje?“ Ležňov (dielo Rudin; Turgenev)

Schopný obsah príbehu som nenašla, ale pevne dúfam v inšpirujúci účinok príspevku, lebo tento príbeh určite patrí k tým, ktoré by mali byť prečítané.

ASJA, I. S. TURGENEV

Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa Dostojevského slov nejestvuje nič fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia...

Napísala som tieto slová ešte v úvode do ruskej literatúry a zámerne. Netradične sa pustím v tomto článku do vzťahu dvoch autorov, ktorý neprekvital, a spomeniem aj iných.

Vzájomný pohľad veľkých spisovateľov zrejme vädol kvôli predstave o tom, ako a o čom písať, ak chceme zobraziť skutočnosť. Obaja mali podľa hore uvedených výrokov tento cieľ a často ho hlásali, čo Dostojevského u Turgeneva prekvapovalo. Spisovateľov mám celkom dobre načítaných a kým Turgenevova próza sa v obsahu vyznačuje prírodou, jemnosťou, láskou, ktorá sužuje, tak Dostojevského súcitom, biedou, úctou, peklom, ľuďmi a tým, čo im v hlave kráča a beží. Pritom obe prózy pohotovo zobrazujú dobu a môžeme vidieť, že záujmy o „objekty“ sa tu rozchádzajú. Pravdaže, je tam viac odchýlok, napríklad Turgenev akoby sa rád dával do úlohy človeka, ktorý prežil nenaplnenú lásku aj tam, kde sa už vážnejšie púšťa do dobových problémov (Otcovia a deti). Dostojevskij necháva svoje postavy žiť resp. trpieť, pracovať a modliť sa. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, o ktorom píše Schopenhauer, keď rozdeľuje lásku na tú potrebnú pre zachovanie života (k čomu sa v písaní prikláňa Turgenev) a lásku skutočnú, ktorú ináč označuje ako súcit a túto lásku poznajú najmä svätci, Hugov Zvonár a Dostojevskij práve o nej písal s jeho populárnym „psychologickým“ perom  (dávam úvodzovky, pretože Dostojevskij sám seba nikdy nepovažoval za psychológa).

V dvoch odlišných tvorbách sa môžeme stretnúť s mnohými prekrásnymi a trefnými výrokmi, ktoré akoby naozaj na konci, niekde v závere spájali Turgeneva s Dostojevským, a preto... čo ak Dostojevskij to cítil a upriamil na tzv. statkárskeho spisovateľa svoju pozornosť?! Azda ho tiež rozčuľovalo, že on píše o skutočnej láske, kým Turgenev sa pohráva s láskou, ktorá mučí a je medzi ľuďmi i v literatúre viac prítomná. To sú už moje domnienky, ktoré ešte chabo dokazujem v krátkych, starých poznámkach, kde som si napísala k Asjii: pripomína mi trochu Biele noci... (v tom čase som netušila o nevraživosti medzi autormi).

Asja je krátke dielo písané typickým štýlom Turgeneva, ktorý označujem za tichý, hoci všeobecne je pomerne dosť často trúchlivý až depresívny (J. Honzík). Jeho slová plynú v miernosti, opatrne a k téme lásky pristupuje s jemu originálnym spisovateľským citom, za čo si ho najviac vážim. Nepozabudnem však pre porovnanie spomenúť Aldousa Huxleyho a jeho energický štýl... V tom totiž vidím veľké čaro beletrie a vyžívam sa v odlišnostiach ľudí – umelcov. Príbeh si už podrobne nepamätám, je však jednoduchý o zaľúbení sa a kto rád číta austenovky, ľúbostná novela Asja je tá pravá v mužskom podaní. Na tomto mieste spomeniem na ukážku druhej strany mince – doplnkové čítanie – Kreutzerovu sonátu od Tolstoja, ktorá je takisto reálna v realite, ako je Asja reálna v reálne romantickom období aspoň raz v živote snáď každého človeka na tejto Zemi. Tolstoj v Rodinnom šťastí (akoby voľné pokračovanie Kreutzerovej sonáty) upozorňuje, že jedno obdobie netrvá večne a aj láska sa vekom mení. Buďme vďační za autorov, ktorí nám ukazujú to, čo my cítime a nedokážeme vysloviť, pretože aj oni nám pomáhajú v našich zmätených životoch.

A možno Asja nie je taká silná a zapamätateľná postava, ale hádam sa nebudem mýliť ak Turgenevov hlavný hrdina tvorby nosí meno slávneho literárneho nihilistu – Bazarov – v príbehu Otcovia a deti.

Odporúčam prečítať si doslov od Jířiho Honzíka, knižka vyšla v roku 1963 vo vydavateľstve Československý spisovatel. (…markantný symptóm liberálnej mentality v oblasti súkromných citových vzťahov, to je počínanie pána N. N. voči Asjii. Černyševskij v doslove)

Obsah novely: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/ivan-sergejevic-turgenev/asja.html

REVÍZOR, N. V. GOGOĽ

Verím, že ak ma moje meno prežije, čaká ho lepší osud, než som mal ja. Gogoľ

Ak prihliadneme na premiérové účinky hry Revízor (1836, Petrohrad), zdá sa, že Gogoľove slová sa naplnili už v tom čase a znejú dodnes. Komédia je v skutočnosti žalostný plač nad prefíkanosťou, ctižiadostivosťou a tuposťou človeka. Jeho ohavnosť kotví v zadávaní hodnôt v živote, ktoré mu poskytujú zmysel. Človek potrebuje zmysel, aby žil, a významy, aby rozumel svetu, v ktorom žije. Význam je široký pojem, v ktorom si človek hľadá vlastný zmysel, zmysel jemu známy (napríklad pri angl. slove „wood“ má niekoľko významov, ale v danej vete môže dávať iba jeden zmysel – drevo; J. Kulka). Čím je človek starší, život ho viac zmieta a po zážitkoch speje k dôležitým hodnotám, ale veru nie je to tak. Mnohí spisovatelia ukázali v príbehoch prekrásne ukážky ohavných príčin, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nevinne. Najčastejšie v súvislosti s manželstvom (Austen, Čechov, Tolstoj). A ľudia sa vždy budú čudovať, prečo v ich živote došlo k nepríjemným zmenám.

Lukian v rozhovore s Erasmom (Voltaire) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.

 Priznajme si, koľkokrát v živote projektujeme svoje chyby do druhých a smejeme sa na susedoch. Tak, ako Gogoľ píše, Revízor nie je karikatúra a nemala by sa hrať ako karikatúra. S dávkou pobavenia odhaľuje ohavné čiastky v našich mysliach. Buď si ich uvedomujeme, alebo... s plným bruchom mozog odpočíva a zmysly sú slepé. Prosím, aby sa nebralo „plné brucho“ doslovne. Žijeme v konzume, sme leniví, komáre z nás vycicali takmer všetku odvahu, nedokážeme rozoznať internetové moralizovanie od skutočnej morálky a dávame prednosť partnerovi s autom alebo s kompletným zubným vybavením pred partnerom bez auta a zubami priemerného hokejistu. ALE ANI ZA SVET TO NEPRIZNÁME! Ani pri spovedi, je to tá najhlbšia a najtmavšia časť v našom srdci, ťažko opisovaná našim jazykom. Túto časť zvanú aj cnostné pokrytectvo riadia výlučne inštinkty. Kedysi nevyzerali tak ohavne tieto príčiny, boli prírodnejšieho charakteru, ale zhybridovali s náboženstvami a kapitalizmom do nových podôb, pre niekoho je nemožné, aby žil s človekom, ktorý nemá príjem podľa jeho predstáv, je ateista, byť s niekým, kto nenavštevuje wellness, nemá rodinný dom, rovnaké povolanie alebo naopak, má plešinu. Niektorí z nás dobre vidia dôvody, no dobromyseľne si ich nechávame pre seba a radujeme sa s ostatnými, zdieľame ich šťastie, prečo im ho kaziť, na to nemáme právo. Toto je úloha výlučne osobná a závislá na svedomí. Neplačme, ak nám niečo nevychádza. Konfucius vraví, keď šíp minie cieľ, múdry človek z toho viní sám seba a nie druhého.

Nezabúdajme, že ohavnosti v človeku často prekračujú hranice, končia smrťou, krachmi, rozvodmi a ďalšími katastrofami... Revízor je očista, núti čitateľa popremýšľať, kým je, kam patrí a či sa nenachádza v tomto príbehu resp. práve nenašiel svoj zmysel v celom význame diela. A to je dobrý krok byť ľudským k sebe resp. hľadať chybu v sebe, i tak k ostatným resp. nehľadať vinu len v nich.

Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11926/nikolaj-vasilievic-gogol-revizor-obsah-literarneho-diela

MAJSTER A MARGARÉTA, M. A. BULGAKOV

Bulgakov na vrchole literárnej tvorby vykúzlil príbeh, v ktorom tradične nechýbal jeho knižný symbol „kocúra“. Všetky jeho skúsenosti a spisovateľský charakter kompletizuje do príbehu. Náš Bulgakov, nekompromisný vedec s cigaretkou a ležérnym postojom. Je trochu zložité pre laika napísať o veľkolepom diele svoje dojmy a zároveň sa držať nejakých anotačných zrkadielok. Majster a Margaréta je z tých diel, v ktorých ani v novších vydaniach nechýba doslov, čím sa potvrdzuje jeho alarmujúci pôvab a každá publikácia vám prezradí vždy niečo nové. Román je mnohovrstvový a mnohovýznamový, a to vedie k ďalším pôvabným nezhodám v názoroch ľudí, dielo je milované – nepochopené, vyvoláva obdiv – neznášanlivosť. V celej histórii ľudstva neexistuje moment, kedy by človek nepodľahol túžbe dozvedieť sa viac o „artefakte“, ktorý má tieto vlastnosti.

Predovšetkým je dobré pripomenúť dôležitosť príbehu v Rusku, Majster a Margaréta sa považuje za najlepší ruský román 20. storočia.

Príbeh so zazobaným štýlom a zásobou slov, písaný vraj rukou spisovateľa v čase, keď bol v kontakte s diablom, vás môže osloviť celý, zároveň iba prvá polovica deja či druhá alebo vás nadchnú niektoré zážitky, trebárs keď Margaréta v podzemí prežíva ohnivý karneval. Ak v ňom nenájdete nič, čo by vás zaujalo, budete hypnotizovať cifry strán, aby sa zvyšovali, napokon to vzdáte a preto nedúfam, že autor bol v spojení s diablom, román nie je peklom, lebo v pekle vzdať sa, ustúpiť je... nemožné. Ak by čitateľa neočarili prvé tri kapitoly, kde sa predstavuje veľký Woland, Pontský Pilát a koniec Berliozovej hlavy, ešte stále je šanca, že v druhej polovici zažije diabolskú zábavu alebo, ak má pochopenie pre trýzeň umelcov, nebude mu osud Majstra ľahostajný. Pokiaľ ide o neho, v doslove môjho exempláru sa vraví o Bulgakovom záujme o posledné dni života Nikolaja Gogoľa, ktoré spisovateľ prežíval vo veľkom zúfalstve a šialenstve, a jeho nadľudské úsilie o veľdielo sa prepadlo do hlbín, kam živý ešte nik nevstúpil. Mŕtve duše pohltili Gogoľa tak, ako Majstra príbeh, v ktorom chcel obsiahnuť poslednú pravdu sveta. Margaréta akoby predstavovala Gogoľove ženské postavy a v deji vystupuje v úlohe Majstrovej učnice.

-         Vaše meno, prosím.

-          Oblomov, - odpovedal Koroviov zdvorilo. Občianka zapísala meno a zdvihla spýtavý pohľad na Mosúra.

-         Onegin, - zapišťal Mosúr a prečo, prečo nie ukázal na svoj varič. Sofia Pavlovna aj to zapísala a prisunula knihu návštevníkom, aby sa podpísali. Koroviov k menu Oblomov napísal Onegin a Mosúr k Oneginovi pridal Oblomov.

Posledné úpravy Majstra a Margaréty diktoval už slepý a umierajúci umelec. Pri čítaní deja vo mne narastal pocit zo sily ruskej literatúry, ktorý sa dosť líšil od pocitu pri čítaní Mŕtvych duší. Čo ma dojalo? Nekonečná predstavivosť, šialenstvo, groteska, duch, a hlavne predtucha autora, čo bude svetom hýbať a akým smerom povedie literatúra: fantastika a let na metle. Je to predstih vkusu moderných čitateľov, Bulgakov napísal vzorný (vedecký) článok o túžbach čitateľa v nasledujúcich generáciách. Ostatne viacerí čitatelia a kritici označujú román naservírovaný v rokoch 1928 - 1940 za moderný aj dnes, ale ako som písala: každý si odnáša z románu Majster a Margaréta vlastný medailón.

Obsah z wikipedie: http://sk.wikipedia.org/wiki/Majster_a_Margar%C3%A9ta

BREMENO SKAFANDRA, Ľ. DILOV

Galaxia, ty matka záhadná, a ty otec môj, Kozmos, čo zamýšľate so mnou?“ Vymyslel som si túto žartovnú modlitbu ešte ako chlapec, keď som študoval históriu Zeme a jej mŕtvych a živých bohov a teraz som si ju strojovo chladne i veselo opakoval, pričom som čakal na účinok upokojujúceho prostriedku: „Galaxia, ty matka záhadná, a ty otec môj, Kozmos, dajte mi silu, aby som nejako vybŕdol z tejto idiotskej situácie.“

Doktor z posádky.

Pomodlila som sa k Vesmíru za porozumenie príbehu, ktorý tancoval v kozme a dosť ťažko som sa prehrýzala k okamihu, keď sa dva svety stretajú: zemský a mimozemský. Po Bulgakovovi píše veľmi vážne ďalšia postava doktora, ktorá nikdy nevkročila na Zem. Až tak vážne, že prvý kontakt s inou civilizáciou prebiehal v pote a nervoch, s čiernymi chobotnatcami. Ba aj ilustrácie pôsobia filozoficky.

Už z názvu vyplýva, že na kozmickej lodi bude autor klásť na váhu skafander a opisovať chorobopis resp. život v skafandri. V obsahu deväťčlenná posádka zvažuje problémy morálky a etiky, večné otázky o priateľstve, vernosti, zodpovednosti, solidarite a hrdinskosti. Pozemšťania nadväzujú kontakt s inou civilizáciou. V pozadí hrajú dobre svoju rolu roboti a prechádzajú údržbou raz týždenne.

Bremeno skafandra prechádza kozmickou evolúciou, leží, vstáva, vystiera sa a chvíľu stojí nohami na zemi, kým nevyjde slnko a človek v skafandri si všimne svoj tieň. Zatúži vidieť viac, hlavu dvíha k oblohe a jeho oči pomaly kĺžu po hviezdnom plátne, ktoré naplnil blikajúcimi hrdinami, zverou a predmetmi.