OTCOVIA A DETI, I. S. TURGENEV

„Výchovu?“ skočil mu do reči Bazarov. „Každý človek sa musí vychovať sám – povedzme ako ja...“

Koľko trpkosti vyteká z týchto slov! A koľko bezohľadnosti a sebeckosti! Bazarov je človek, akého by sme chceli stretnúť iba raz v živote. Nosí so sebou hotové problémy. Je ako tichý nerv, čakáme, kedy vybuchne, ale nedočkáme sa. Dokáže so spoločnosťou obratne komunikovať, paradoxne nevie s ňou žiť. Bol by rád niekde inde, či vyššie alebo nižšie, to je jedno, hlavne, aby nebol ako my a zdieľal s nami nie viac než holé nič.

A týmto opovržlivý Bazarov akoby predstavoval nielen živú postavu, ale aj isté obdobie v živote mnohých z nás... „Možno sa mnohí z mojich čitateľov začudujú, ak im poviem, že okrem Bazarovových náhľadov na umenie, stotožňujem sa takmer so všetkými jeho názormi.“ Turgenev

Nevľúdna postava Bazarova predstavuje obdobie (19. storočie) rozšíreného nihilizmu v Európe. Podstata izmu je akási zmes materializmu, prítomnosti a pokrivenej morálky a ako vždy s nie novým cieľom ukázať pravdu.

„Načo sú ti žaby, urodzený pán?“ spýtal sa ho jeden z chlapcov.

„Nuž vieš načo,“ odpovedal mu Bazarov, ktorý mal zvláštnu schopnosť vzbudzovať dôveru nižšie postavených ľudí, hoci sa s nimi nikdy nemaznal a správal sa k nim dosť ľahostajne; „žabu rozrežem a podívam sa, čo sa v nej deje; pretože i ja i ty sme také isté žaby, lenže chodíme na nohách, budem vedieť, čo sa deje v nás.“

Bazarov sa do života naplno zapája, a pri tom nevytvára záväzky. Z histórie je dôležité poznať viacero vplyvov a za akých okolností vznikol nový smer, čomu sa vyhnem v tomto príspevku.

O nihilistoch sa okrajovo píše vo viacerých publikáciách aj v iných krajinách a Otcovia a deti je knižka dobrá na hlbšie pochopenie, prečo sa človek rozhodol byť niekým, na koho treba veľkú dávku trpezlivosti. Bazarov verí v nič a v mojich očiach pôsobil ako stratený človek, úplný zúfalec. Niektorí prežijú podobné stavy, ktoré spôsobuje systém a na ňom je svet postavený. Prestávajú veriť už aj sebe samým, pohŕdajú spoločnosťou a jej falošným postojom. Sú zatrpknutí z toho, aké masky ľudia nosia a niekde v kútiku duše ich hnevá, že spoločnosť ich učí mať masku tiež.

Postava Bazarova podlieha vývoju, jeho „otcom“ v predošlej fáze vývoja bol romantický hrdina Pečorin (Lermontov – Hrdina našich čias), jeden z posledných jedincov, ktorí mali srdce a vedeli, čo znamená česť. Nemám na mysli súboje, ale duchovné hodnoty ako ctiť seba, ale aj druhých. Humánne rozmýšľať aj v tom prípade, keby som sa stal mravným mrzákom, lebo jedna polovica mojej duše zmizla, vyschla (Pečorin). A to všetko pre poznanie, aký je ľudský svet, vzniká u nešťastníka Pečorina zatrpknutosť. Nihilista sa stáva krutejším a pochováva túto zvyšnú polovicu duše, prestáva v sebe hľadať ochotu prijať plody človeka, vážiť si ho a pomáhať mu, pretože sa mu bridí skrývajúce sa zlo v izmoch. Vidí seba a nekonečnú čierňavu resp. ničotu. A ak ešte verí niečomu viac, tak je to jedna z podstát Dostojevského tvorby, v ktorej autor vždy hľadá a odhaľuje ľudské zlo resp. tento génius tvrdí, že zlo je pre nás prirodzené (Besy). Avšak Dostojevskij je okrem toho plný súcitu a nádejí...

„... počuj, našiel som pomerne zriedkavý exemplár vodného chrobáka, Dyticus marginatus. Ukážem ti ho.“ (Bazarov)

„Sľúbil som, že ti vyrozprávam jeho príbeh,“ začal Arkadij.

„Príbeh chrobáka?“

„Prestaň, Jevgenij. Príbeh môjho strýca...“

Bazarov žije výlučne z prítomnosti a jeho pokračovateľom je dnešný, emočne tupý človek pracujúci s materiálom alebo s ľuďmi cez materiálne prostriedky (počítače, weby, marketing, veda...) Na život Bazarova hľadí so starosťami aj rodičovská generácia. Turgenev vkladá do otcov cit, strach a zhovievavosť k ich deťom.

„Kto žil a nezvykol si byť zhovievavý k druhým, ten si nezaslúži zhovievavosť ani pre seba. A kto môže povedať, že zhovievavosť nepotrebuje?“ Ležňov (dielo Rudin; Turgenev)

Schopný obsah príbehu som nenašla, ale pevne dúfam v inšpirujúci účinok príspevku, lebo tento príbeh určite patrí k tým, ktoré by mali byť prečítané.

ASJA, I. S. TURGENEV

Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa Dostojevského slov nejestvuje nič fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia...

Napísala som tieto slová ešte v úvode do ruskej literatúry a zámerne. Netradične sa pustím v tomto článku do vzťahu dvoch autorov, ktorý neprekvital, a spomeniem aj iných.

Vzájomný pohľad veľkých spisovateľov zrejme vädol kvôli predstave o tom, ako a o čom písať, ak chceme zobraziť skutočnosť. Obaja mali podľa hore uvedených výrokov tento cieľ a často ho hlásali, čo Dostojevského u Turgeneva prekvapovalo. Spisovateľov mám celkom dobre načítaných a kým Turgenevova próza sa v obsahu vyznačuje prírodou, jemnosťou, láskou, ktorá sužuje, tak Dostojevského súcitom, biedou, úctou, peklom, ľuďmi a tým, čo im v hlave kráča a beží. Pritom obe prózy pohotovo zobrazujú dobu a môžeme vidieť, že záujmy o „objekty“ sa tu rozchádzajú. Pravdaže, je tam viac odchýlok, napríklad Turgenev akoby sa rád dával do úlohy človeka, ktorý prežil nenaplnenú lásku aj tam, kde sa už vážnejšie púšťa do dobových problémov (Otcovia a deti). Dostojevskij necháva svoje postavy žiť resp. trpieť, pracovať a modliť sa. Zásadný rozdiel medzi nimi je ten, o ktorom píše Schopenhauer, keď rozdeľuje lásku na tú potrebnú pre zachovanie života (k čomu sa v písaní prikláňa Turgenev) a lásku skutočnú, ktorú ináč označuje ako súcit a túto lásku poznajú najmä svätci, Hugov Zvonár a Dostojevskij práve o nej písal s jeho populárnym „psychologickým“ perom  (dávam úvodzovky, pretože Dostojevskij sám seba nikdy nepovažoval za psychológa).

V dvoch odlišných tvorbách sa môžeme stretnúť s mnohými prekrásnymi a trefnými výrokmi, ktoré akoby naozaj na konci, niekde v závere spájali Turgeneva s Dostojevským, a preto... čo ak Dostojevskij to cítil a upriamil na tzv. statkárskeho spisovateľa svoju pozornosť?! Azda ho tiež rozčuľovalo, že on píše o skutočnej láske, kým Turgenev sa pohráva s láskou, ktorá mučí a je medzi ľuďmi i v literatúre viac prítomná. To sú už moje domnienky, ktoré ešte chabo dokazujem v krátkych, starých poznámkach, kde som si napísala k Asjii: pripomína mi trochu Biele noci... (v tom čase som netušila o nevraživosti medzi autormi).

Asja je krátke dielo písané typickým štýlom Turgeneva, ktorý označujem za tichý, hoci všeobecne je pomerne dosť často trúchlivý až depresívny (J. Honzík). Jeho slová plynú v miernosti, opatrne a k téme lásky pristupuje s jemu originálnym spisovateľským citom, za čo si ho najviac vážim. Nepozabudnem však pre porovnanie spomenúť Aldousa Huxleyho a jeho energický štýl... V tom totiž vidím veľké čaro beletrie a vyžívam sa v odlišnostiach ľudí – umelcov. Príbeh si už podrobne nepamätám, je však jednoduchý o zaľúbení sa a kto rád číta austenovky, ľúbostná novela Asja je tá pravá v mužskom podaní. Na tomto mieste spomeniem na ukážku druhej strany mince – doplnkové čítanie – Kreutzerovu sonátu od Tolstoja, ktorá je takisto reálna v realite, ako je Asja reálna v reálne romantickom období aspoň raz v živote snáď každého človeka na tejto Zemi. Tolstoj v Rodinnom šťastí (akoby voľné pokračovanie Kreutzerovej sonáty) upozorňuje, že jedno obdobie netrvá večne a aj láska sa vekom mení. Buďme vďační za autorov, ktorí nám ukazujú to, čo my cítime a nedokážeme vysloviť, pretože aj oni nám pomáhajú v našich zmätených životoch.

A možno Asja nie je taká silná a zapamätateľná postava, ale hádam sa nebudem mýliť ak Turgenevov hlavný hrdina tvorby nosí meno slávneho literárneho nihilistu – Bazarov – v príbehu Otcovia a deti.

Odporúčam prečítať si doslov od Jířiho Honzíka, knižka vyšla v roku 1963 vo vydavateľstve Československý spisovatel. (…markantný symptóm liberálnej mentality v oblasti súkromných citových vzťahov, to je počínanie pána N. N. voči Asjii. Černyševskij v doslove)

Obsah novely: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/ivan-sergejevic-turgenev/asja.html

REVÍZOR, N. V. GOGOĽ

Verím, že ak ma moje meno prežije, čaká ho lepší osud, než som mal ja. Gogoľ

Ak prihliadneme na premiérové účinky hry Revízor (1836, Petrohrad), zdá sa, že Gogoľove slová sa naplnili už v tom čase a znejú dodnes. Komédia je v skutočnosti žalostný plač nad prefíkanosťou, ctižiadostivosťou a tuposťou človeka. Jeho ohavnosť kotví v zadávaní hodnôt v živote, ktoré mu poskytujú zmysel. Človek potrebuje zmysel, aby žil, a významy, aby rozumel svetu, v ktorom žije. Význam je široký pojem, v ktorom si človek hľadá vlastný zmysel, zmysel jemu známy (napríklad pri angl. slove „wood“ má niekoľko významov, ale v danej vete môže dávať iba jeden zmysel – drevo; J. Kulka). Čím je človek starší, život ho viac zmieta a po zážitkoch speje k dôležitým hodnotám, ale veru nie je to tak. Mnohí spisovatelia ukázali v príbehoch prekrásne ukážky ohavných príčin, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nevinne. Najčastejšie v súvislosti s manželstvom (Austen, Čechov, Tolstoj). A ľudia sa vždy budú čudovať, prečo v ich živote došlo k nepríjemným zmenám.

Lukian v rozhovore s Erasmom (Voltaire) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.

 Priznajme si, koľkokrát v živote projektujeme svoje chyby do druhých a smejeme sa na susedoch. Tak, ako Gogoľ píše, Revízor nie je karikatúra a nemala by sa hrať ako karikatúra. S dávkou pobavenia odhaľuje ohavné čiastky v našich mysliach. Buď si ich uvedomujeme, alebo... s plným bruchom mozog odpočíva a zmysly sú slepé. Prosím, aby sa nebralo „plné brucho“ doslovne. Žijeme v konzume, sme leniví, komáre z nás vycicali takmer všetku odvahu, nedokážeme rozoznať internetové moralizovanie od skutočnej morálky a dávame prednosť partnerovi s autom alebo s kompletným zubným vybavením pred partnerom bez auta a zubami priemerného hokejistu. ALE ANI ZA SVET TO NEPRIZNÁME! Ani pri spovedi, je to tá najhlbšia a najtmavšia časť v našom srdci, ťažko opisovaná našim jazykom. Túto časť zvanú aj cnostné pokrytectvo riadia výlučne inštinkty. Kedysi nevyzerali tak ohavne tieto príčiny, boli prírodnejšieho charakteru, ale zhybridovali s náboženstvami a kapitalizmom do nových podôb, pre niekoho je nemožné, aby žil s človekom, ktorý nemá príjem podľa jeho predstáv, je ateista, byť s niekým, kto nenavštevuje wellness, nemá rodinný dom, rovnaké povolanie alebo naopak, má plešinu. Niektorí z nás dobre vidia dôvody, no dobromyseľne si ich nechávame pre seba a radujeme sa s ostatnými, zdieľame ich šťastie, prečo im ho kaziť, na to nemáme právo. Toto je úloha výlučne osobná a závislá na svedomí. Neplačme, ak nám niečo nevychádza. Konfucius vraví, keď šíp minie cieľ, múdry človek z toho viní sám seba a nie druhého.

Nezabúdajme, že ohavnosti v človeku často prekračujú hranice, končia smrťou, krachmi, rozvodmi a ďalšími katastrofami... Revízor je očista, núti čitateľa popremýšľať, kým je, kam patrí a či sa nenachádza v tomto príbehu resp. práve nenašiel svoj zmysel v celom význame diela. A to je dobrý krok byť ľudským k sebe resp. hľadať chybu v sebe, i tak k ostatným resp. nehľadať vinu len v nich.

Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11926/nikolaj-vasilievic-gogol-revizor-obsah-literarneho-diela

MAJSTER A MARGARÉTA, M. A. BULGAKOV

Bulgakov na vrchole literárnej tvorby vykúzlil príbeh, v ktorom tradične nechýbal jeho knižný symbol „kocúra“. Všetky jeho skúsenosti a spisovateľský charakter kompletizuje do príbehu. Náš Bulgakov, nekompromisný vedec s cigaretkou a ležérnym postojom. Je trochu zložité pre laika napísať o veľkolepom diele svoje dojmy a zároveň sa držať nejakých anotačných zrkadielok. Majster a Margaréta je z tých diel, v ktorých ani v novších vydaniach nechýba doslov, čím sa potvrdzuje jeho alarmujúci pôvab a každá publikácia vám prezradí vždy niečo nové. Román je mnohovrstvový a mnohovýznamový, a to vedie k ďalším pôvabným nezhodám v názoroch ľudí, dielo je milované – nepochopené, vyvoláva obdiv – neznášanlivosť. V celej histórii ľudstva neexistuje moment, kedy by človek nepodľahol túžbe dozvedieť sa viac o „artefakte“, ktorý má tieto vlastnosti.

Predovšetkým je dobré pripomenúť dôležitosť príbehu v Rusku, Majster a Margaréta sa považuje za najlepší ruský román 20. storočia.

Príbeh so zazobaným štýlom a zásobou slov, písaný vraj rukou spisovateľa v čase, keď bol v kontakte s diablom, vás môže osloviť celý, zároveň iba prvá polovica deja či druhá alebo vás nadchnú niektoré zážitky, trebárs keď Margaréta v podzemí prežíva ohnivý karneval. Ak v ňom nenájdete nič, čo by vás zaujalo, budete hypnotizovať cifry strán, aby sa zvyšovali, napokon to vzdáte a preto nedúfam, že autor bol v spojení s diablom, román nie je peklom, lebo v pekle vzdať sa, ustúpiť je... nemožné. Ak by čitateľa neočarili prvé tri kapitoly, kde sa predstavuje veľký Woland, Pontský Pilát a koniec Berliozovej hlavy, ešte stále je šanca, že v druhej polovici zažije diabolskú zábavu alebo, ak má pochopenie pre trýzeň umelcov, nebude mu osud Majstra ľahostajný. Pokiaľ ide o neho, v doslove môjho exempláru sa vraví o Bulgakovom záujme o posledné dni života Nikolaja Gogoľa, ktoré spisovateľ prežíval vo veľkom zúfalstve a šialenstve, a jeho nadľudské úsilie o veľdielo sa prepadlo do hlbín, kam živý ešte nik nevstúpil. Mŕtve duše pohltili Gogoľa tak, ako Majstra príbeh, v ktorom chcel obsiahnuť poslednú pravdu sveta. Margaréta akoby predstavovala Gogoľove ženské postavy a v deji vystupuje v úlohe Majstrovej učnice.

-         Vaše meno, prosím.

-          Oblomov, - odpovedal Koroviov zdvorilo. Občianka zapísala meno a zdvihla spýtavý pohľad na Mosúra.

-         Onegin, - zapišťal Mosúr a prečo, prečo nie ukázal na svoj varič. Sofia Pavlovna aj to zapísala a prisunula knihu návštevníkom, aby sa podpísali. Koroviov k menu Oblomov napísal Onegin a Mosúr k Oneginovi pridal Oblomov.

Posledné úpravy Majstra a Margaréty diktoval už slepý a umierajúci umelec. Pri čítaní deja vo mne narastal pocit zo sily ruskej literatúry, ktorý sa dosť líšil od pocitu pri čítaní Mŕtvych duší. Čo ma dojalo? Nekonečná predstavivosť, šialenstvo, groteska, duch, a hlavne predtucha autora, čo bude svetom hýbať a akým smerom povedie literatúra: fantastika a let na metle. Je to predstih vkusu moderných čitateľov, Bulgakov napísal vzorný (vedecký) článok o túžbach čitateľa v nasledujúcich generáciách. Ostatne viacerí čitatelia a kritici označujú román naservírovaný v rokoch 1928 - 1940 za moderný aj dnes, ale ako som písala: každý si odnáša z románu Majster a Margaréta vlastný medailón.

Obsah z wikipedie: http://sk.wikipedia.org/wiki/Majster_a_Margar%C3%A9ta

BREMENO SKAFANDRA, Ľ. DILOV

Galaxia, ty matka záhadná, a ty otec môj, Kozmos, čo zamýšľate so mnou?“ Vymyslel som si túto žartovnú modlitbu ešte ako chlapec, keď som študoval históriu Zeme a jej mŕtvych a živých bohov a teraz som si ju strojovo chladne i veselo opakoval, pričom som čakal na účinok upokojujúceho prostriedku: „Galaxia, ty matka záhadná, a ty otec môj, Kozmos, dajte mi silu, aby som nejako vybŕdol z tejto idiotskej situácie.“

Doktor z posádky.

Pomodlila som sa k Vesmíru za porozumenie príbehu, ktorý tancoval v kozme a dosť ťažko som sa prehrýzala k okamihu, keď sa dva svety stretajú: zemský a mimozemský. Po Bulgakovovi píše veľmi vážne ďalšia postava doktora, ktorá nikdy nevkročila na Zem. Až tak vážne, že prvý kontakt s inou civilizáciou prebiehal v pote a nervoch, s čiernymi chobotnatcami. Ba aj ilustrácie pôsobia filozoficky.

Už z názvu vyplýva, že na kozmickej lodi bude autor klásť na váhu skafander a opisovať chorobopis resp. život v skafandri. V obsahu deväťčlenná posádka zvažuje problémy morálky a etiky, večné otázky o priateľstve, vernosti, zodpovednosti, solidarite a hrdinskosti. Pozemšťania nadväzujú kontakt s inou civilizáciou. V pozadí hrajú dobre svoju rolu roboti a prechádzajú údržbou raz týždenne.

Bremeno skafandra prechádza kozmickou evolúciou, leží, vstáva, vystiera sa a chvíľu stojí nohami na zemi, kým nevyjde slnko a človek v skafandri si všimne svoj tieň. Zatúži vidieť viac, hlavu dvíha k oblohe a jeho oči pomaly kĺžu po hviezdnom plátne, ktoré naplnil blikajúcimi hrdinami, zverou a predmetmi.

„Nemyslel som si, že je možné poslať mladého šľachtica na smrť pre takú maličkosť.“

Slová, ktoré v druhej polovici 18. storočia vyslovil šľachtic ešte vo veku dieťaťa, venoval mníchovi pri výstupe na popravisko. Rytierovi de la Barre sudcovia udelili v meste Abbeville trest, ktorý bol ustanovený pre otcovrahov. Nerozvážnosť a nerozumnosť, ktorá neodmysliteľne patrí k životu mládeže, spočívajúca v speve dvoch bezbožných piesní, kontrastne stojí proti skupine sudcov, ktorí podnecujú ľudí a spolubratov, aby dali túto nerozumnosť zabiť strašným spôsobom. Voltaire pripisuje začiatky tejto hrôzy, ktorá otriasla celým Francúzskom, istému abbevillskému občanovi Bellevalovi. Na prvý pohľad vyzerajú príčiny ako dôveryhodné nástroje na zastavenie rozumu. Bellevalova nenaplnená vášeň k abatiši sa skončila pomstou, keď ako šialený vyhľadával zámienky na obžalovanie 16 ročného synovca abatiši, ktorý svoju tetu bránil. Našiel zámienky v zničenom krucifixe, speve bezbožných piesní a nejakých ďalších bezvýznamných náboženských prehreškoch, ktoré nestoja ani za spomienku v tomto prípade. Spolu s de la Barre bol obvinený aj jeho priateľ D´Etallonde. Po mučení, ktoré opisne vynechávam, de la Barreho upálili i s Filozofickým slovníkom od Voltairea (franc. filozof a spisovateľ sa počas aféry dostáva aj do väzenia). D´Etallonde zostal nažive a stal sa dôstojníkom.

Prípad Jeana Calasa pôsobí ako otras tej časti mozgu, ktorá má na starosti psychické riadenie, no pri procese 16ročného rytiera de la Barrea sa človek ani nedokáže zdržať a vyroní nejednu slzu. Veľmi ťažko sa čítajú dejiny cirkvi. Veľmi ťažko človeku, pri ktorom sa nedodržala Rousseauova prosba o vynechanie náboženskej výchovy v detstve. Rousseau obšírne a veľmi správne odôvodnil v Emilovi, prečo by sme sa mali vyhnúť náboženskej otázky vo výchove. Deti nie sú tak duševne a psychicky vyspelé, aby chápali náboženstvo, ktoré je zrkadlom dospelých ľudí, zrkadlom dospelej spoločnosti. Deti nie sú pripravené žiť v civilizácii, v ktorej prevláda pohodlie, konzum, absencia odvahy žiť, pomáhať a byť za seba zodpovedný.

Náboženstvo je potrebné, vraví Voltaire, na skryté zločiny ľudí, ktorí už žijú v spoločnosti, zločiny podobné prípadu ruského vojaka Andreja Syčeva. Vo svete, kde sa v najčítanejšej knihe kníh píše hromadne o vojnách a majetku, žijú ľudia, ktorí navrhujú podávať drogy, pripravovať masakre a vraždy, pobiť ľudí, a keby autor dopisu pre istého jezuitu nepoužil náboženskú terminológiu, pomyslela by som, že autorom je ten, ktorému sa neskôr poskytlo oslovenie mafián.

Áno, vieru treba, či už ľuďom, ktorí nemajú odvahu, ľuďom, ktorí sa boja, sú inak opustení alebo tým, ktorým hlava zostáva v tieni aj po osvetlení, nezáleží na dôvodoch, je to vec patriaca osobne každému jedincovi na Zemi. Má právo rozhodovať o svojom duchovnom živote. Má právo dospieť do veku, aby poznal toto právo.

Priznám sa, že by som sa hanbila byť súčasťou cirkvi s takouto s ničím vo svete porovnateľnou povesťou. A viem, že to, o čom písal Voltaire a ďalší ma často pramálo spoločného s tým, s čím začínali Ježiš a ďalší apoštoli, proroci a svätci. Starý zákon je pre mňa rovnakým sklamaním, ako aj zaujímavým čítaním, a nemusím poznať ani tisíc významov a chápaní slov a výrokov, dôkladné dejiny, aby mi bolo vďaka získanému rozmýšľaniu zrejmé, o čom sa svätá kniha zaoberá, kde, kedy a kto. A prečo. Pretože na jednu vec je pre rozum hriech sa pozerať jedným pohľadom.

Voltaire môže a nemusí byť pre moju vieru posledným klincom do rakvy, nepripúšťam všetku pravdu jemu (pretože pravdu skladajú jednotlivci a nie jednotlivec resp. ľud), pri filozofoch je nebezpečné a zavádzajúce podliehať im. Voltaire trochu inak podotkol poznámku o Nerových útokoch na kresťanov ako Sienkewicz, no Quo vadis mi dal viac nepriamo podaných informácií. Ľudia v tej dobe žili ako veľké a zvrátené hovädá, zbytočne sa Voltaire oháňa rímskymi cnosťami, Rím potreboval nutne výprask a kresťania boli na správnom mieste a v správnom čase.

Dejiny majú zrak ako orol, ale aj ako had v tom istom bode a priestore, a preto dochádza k nedorozumeniam a nepochopeniu, ak sa snažíme z dejín niečo získať, hlavne ako laici. Zatiaľ čo podlieham smútku a nešťastným dojmom, v istom bode vo mne svieti radosť, že sú tu ľudia, ktorí sa tešia obľube ako paprade vo viktoriánskom Anglicku. O františkánoch som nečítala jediné krivé slovo. Sv. František so svojou dogmou zostáva pre mňa vzorom a neverím, že sa to v budúcnosti zmení, on je istota dobra, viery, nádejí a všetkého dobrého ducha spoločne s Kantom, veľkým filozofom, ktorý liečil civilizáciu slovami o morálke.

Viem, že to, čo chce byť, alebo chce spieť k dokonalosti a dobrote, nemôže mať čistý register, sú však vzormi znášanlivosti, spravodlivosti a lásky v civilizácii, avšak nie sú ľuďmi žijúcimi podľa prírodných zákonov. Voltaire vraví, z prírodného zákona ľudia zavretí  kláštoroch sú neužitoční a nespĺňajú to, čo príroda káže. Lenže žijeme v civilizácii a možno sme sa v dejinách uchránili od ešte širšieho fanatického genómu.

Že sú ľudia ľahko manipulovateľní a jedna idea ich vie dobre pripraviť na činy, je absurdné spochybňovať. V našej dobe sme buď málo odvážni a ťažko sa dokážeme do niečoho tlačiť, Slováci, buď veľmi odvážni a za to získavajú všeobecný posmech, Američania, ale každý kto by rád prišiel s ideou, ktorá by páchala zločiny, má viac prekážok než v minulosti. Zákonov, ktoré chránia zločiny všeobecné (Voltaire) je už na svete dosť, čo však záleží aj od krajiny, z ktorej by opovážlivec pochádzal. Svet by si preto mal dávať pozor na týchto opovážlivcov. Nemáme pranier, ani lámacie koleso, gilotínu, ale niečo, čo by predstihlo aféru Jeana Calasa, a týkala by sa štvrtiny, polovice ľudstva na Zemi. Mnohí z nás veria, a vedia, že žijeme v lepšej dobe vďaka výdobytkom, ktoré robia nás pohodlnými, zabezpečujú nám kontakt s ľuďmi celého sveta (aby sme zabudli na tých, ktorých máme v blízkosti), mnohí z nás sa tešia novým hračkám, luxusu, všetkým tým zvyklostiam, ktoré zrýchľujú životný štýl. Ba dokonca niektorí dúfajú, že naše staré generácie boli hlúpi, rozmýšľajúci „ako v stredoveku“. Vedzme, že nič našu Zem od staroveku neprekvapilo, možno iba vynález knihy a tabletu... Ľudstvo sa vyvíja v prostriedkoch, ale neprináša do sveta nič v podstate nového, čo by nebolo predtým. Každá idea, cit, už zanechala stopu tu a my ich spracúvame do nových podôb. Budú sa stále opakovať, zlé i dobré idey.

Bojme sa presvedčených, nielen pretože... je jednoduchšie viesť sto tisíc ľudí do boja, než ohnúť ducha jedného presvedčeného (Voltaire), ale že dnes počet sto tisíc sa zredukoval na dvoch, či troch, no technológie a boží zázrak znásobuje ich silu približne na dvesto tisíc ľudí. A týmto sa líšime od dejín. Prostriedky, prístup k informovanosti. Naopak, pokles pomoci. Vďaka novým spôsobom môžeme uvažovať o dvoch cestách: tie, ktoré sledujú zvyšujúcu sa obezitu, lenivosť, masakru zvierat, počet vegetariánov a prinízku odvahu pomáhať ľuďom, otvoriť ústa, zdvihnúť ruku, prejsť cez druhú stranu bez zebry... alebo naopak, druhá cesta vedie k ľuďom, ktorým odvaha vraví veľa, sú presvedčení a majú prostriedky, aby dopomohli Zemi zbaviť sa polovice obyvateľstva na Zemi. Nebola by to Bartolomejská noc (pretože skutočne by šlo iba o jedinú noc), ale Pozemská noc.

A vojna patrí k podnikaniu, toto krásne umenie (Voltaire) je nutnosťou. S francúzskou, európskou hrôzou si uvedomujem, že nezmyselná smrť šľachtického dieťaťa de la Barrea, ešte z nezmyselnejších fanatických dôvodov, slúži ako materský prípad tisícok ďalších a my, ktorí v sebe nosíme súcit, by sme spoločne nevyronili počet sĺz, v ktorom sú obsiahnutí zavraždení v celej histórii ľudstva pre náboženské spory, ktoré trvajú dodnes.

"Nemala som sa toho dožiť. Prečo som sa toho dožila?"

Pred rokmi v nemenovanom supermarkete som sa pomaly vyviezla hore eskalátorom, ktorý je obľúbeným predmetom pána Weasleyho. Naskytol sa mi pohľad na dlhý rad ľudí a preglgla som. Chcela som si vybrať topánky alebo dačo iné, človek nemusí mať vždy dobrú pamäť iba na sprostosti. Všetky moje konzumné návyky sa ako cestoviny rozvarili v slzách starej ženy v čiernom, ktorá zastavila moje oči na nej a nohy sa mi prepletali k nej, že čo sa stalo. Kvapkalo jej z tváre, úbohá babka, na ktorej viseli čierne háby si k prsiam pritískala kabelku a vyzerala, že zablúdila. Nebolo to tak. Teta myslela na svojho zosnulého vnúčika uprostred ľudí kupujúcich letné, zimné, jarné a jesenné výbavy. Teta, to je hrozné a veľmi ma to mrzí, hovorím jej. Nepustil ma jej žiaľ ďalej, opýtala sa kde je to a to oddelenie, a potom prešla zase k svoju vnúčikovi. Mala som pravdu, predsa len trochu zablúdila vďaka vnúčikovi. Vytiahla z kabelky peňaženku a v nej fotku vyše tridsať ročného muža, ktorý zomrel na rakovinu kože. Zostala mu po ňom žena a matka schudla 15 kíl. Mala som zomrieť ja, nemala som sa toho dožiť. Prečo som sa toho dožila?....
Bola to iná podoba trúchlenia ako kráľa za jeho Boromirom, kde znejú pamätné slová: rodičia by nemali prežiť svoje deti.
Ťažko utešiť babku a milióny ďalších ľudí, ale utešíme ich aspoň našou prítomnosťou. Mohla som jej povedať veľa toho, ale radšej som ju iba počúvala. Nenechávajme týchto ľudí nikdy samých. Nikdy.

Okrem tohto trúchlivého prípadu som ich zažila ešte niekoľko. Úprimne za najhoršiu vec považujem odchod človeka navždy. Viem, že kedysi sa ľudia lúčili s mŕtvymi všelijakými zvykmi a tradíciami, a dodnes pretrvávajú. Najsilnejšou spojkou medzi mŕtvymi a živými vytvoril človek v podobe boha a jeho desiatky odrodov. Ako slovenský občan v krajine s prevahou kresťanstva bola som vedená k viere odmalička najmilovanejšou osobu v mojom živote. Dnes už neverím v Boha a obávam sa toho, či si moja babka nemyslí to isté, čo tetuška v supermarkete. Nechcem, aby si také dačo myslela. Nanešťastie nemôžem zmeniť to a vytáča ma dojem, že ak neverím v Boha, potom nemám spojku s ľuďmi vrátane babky, ktorých zbožňujem a myslím na nich takmer denne. Už aj ja si hovorím, že som sa nemala toho dožiť, lebo som sklamala nielen seba, ale asi aj minulých, prítomných a budúcich... Za to vďačím sebe a histórii ľudstva, ktorá sa odkrýva tým, ktorí to dopustia. Nie z výmyslu sa vraví v mnohých knihách, že ľahší život vedie nevedomý ľud.

Nič sa však nedá robiť, nemôžem sa presviedčať naďalej, a s Bohom sa porozprávam jedine cez moju babku. Cez Františka z Assisi. Budem sa prizerať na dogmu cez ich život, oči, cez ich srdce... Inak to nejde. Inak to už necítim. Cítim však mravnú povinnosť a viem, že túto najväčšiu povinnosť človeka v civilizácii mi objasnil Kant. Ak človeku nechýba mravná povinnosť, hoci aj keby bol mravným mrzákom, je vždy na dobrej ceste byť a žiť ako človek.