Vyňaté zo života minerálnych prvkov

Vyňaté zo života minerálnych prvkov

Kdesi pred rokom, za UV žiarenia s absorbanciou 720 nanometra (toto je totiž absolútne najvhodnejšie a najideálnejšie „osvícení“ pre začiatky klíčiacich začiatočníkov!)

Detektív známy pod pseudonymom „Voda“, prezývaný aj vodník, uznával pravidlá oblomovčiny, teda lenivosť, záhaľčivosť a zaprášenú prašivosť. Na verejnosti Voda ležérne hlásal: „Všetko je o fyzike.“ A pán Sacharóza, maximálne vyťažený cukrík v rastline, vždy zafrflal: „Veď tak sa aj ťaháš nahor do listov, ty vodný delikvent!“ A Voda, vynikajúci nepriateľ nielen sacharózy, ukončieval svoje prejavy priam poučne: „Kapilarita! Kapilááárizmus!“ (Skoro ako „Kapitalizmus!“) Iba lipofilný dav tlieskal, keďže polárnejší dav sa stihol vodným delikventom rozpustiť.

Voda bol vynikajúcim detektívom a riešiteľom v rastlinách. Či už vznikal, zanikal v luxusných väzbách, za ktoré nič neplatil, jednoducho bol všadeprítomný vo vysokých percentách, nebolo čo riešiť, nikoho nepodplácal, mafiánstvo Hnutia voľných radikálov či korupcia s makroergickými väzbami najžiadanejšej zlúčeniny ATP, toto všetko Voda spláchol a transpiráciou odparil, veď šlo o život, najmä už pred 3,5 miliardmi rokov. Preto sa rýchlo zhostil úlohy vyriešiť jednoduchú diskusiu pár prvkov, ktoré si po radiálnej ceste koreňom krátili čas rečou.

„Hello, minerálky, čo vy kam idete?“ vyšplechol na nich vodník.

„To je ale lacná otázka, keď ty vieš všetko, nerob sa!“ hlesol dusík v súdržnosti s vodíkmi.

„Amoniak,“ prísne ho oslovil Voda s typicky organizačným hlasom, „asimiluj sa skôr, kým neotráviš všetky cievne zväzky!“

„Aj ja ťa mám rád, ale my sa tu ešte hemžíme rádioaktívnou cestou, všetko je v poriadku.“

„To je radiálna cesta, ty argón,“ opravil ho Fosfor. Nadávka argón bola z kategórie tých jemnejších, najhoršia nadávka, ktorú ste mohli použiť na minerálny prvok, bola... s prepáčením... or... tuť.

„Kto si to má pamätať?“ zúfalo rozhodil dusík vodíkmi. „Nikde na okolí Nitrátreduktáza, ja za to nemôžem. Môžem v pokoji dokončiť úvahu o svojej budúcnosti?“

„A čo myslíš, čo ťa čaká?“ uškrnul sa Voda tak, ako to len dokáže amorfný objekt...

„Prial by som si byť hocijakým polyamínom, sú celkom užitočné v meristémoch,“ skromne riekol toxický Amoniak. Voda nestihol odpovedať, odplával xylémom nečakane, totižto stala sa nepríjemná záležitosť, vytvorili sa vzdušné bubliny a Voda musel rušiť nebezpečnú kavitáciu. Ináč by začal svet vädnúť. Ups! Fosforu sa však zapáčilo hovoriť o budúcnosti a sníval už o stretnutí sa s cholínom, vraj je to jeho verný priateľ na cestách. Amoniak sa ho spýtal, či vie, že cholín je vlastne amín a obsahuje dusík. Tým chcel naznačiť, že bude možno cholínom a zostanú spolu v rastlinnom svete dlhšie. Áno, cítiť, že minerálne prvky sa radi unášali predstavami o svojom osude. Kričali po pumpách, proteínoch, prenášačoch, že vlastne tam je môj kamoš dusík, a tam zase ATP, to slávne, neprekonateľné, famózne, dych vyrážajúce, bohaté na energiu ako Evička Máziková A... T.... P! Keď už bol Fosfor v tranze, fytohormón Auxín na opačnej ceste smerom ku koreňu mu zahatal cestu: „Skľudni hormón, teba ešte zapredajú do lacného cyklu!“

„Čo je to lacný cyklus?“

„Ktorý je to?“ volali na neho dusík s fosforom, ale veľký pán Auxín sa len zarehotal a šiel si po svojom (riešiť problém s gravitropizmom).

Zdalo sa, že anorganický Fosfor a Amoniak už bláznili po nových dobrodružstvách, čo-to o cykloch vedeli, ale ešte sa nezaoberali tým, do akého padnú. Krebsov? Pentózov? Glykolýza? Glukoneogenéza? Calvinov? Hatch-Slackov? Glyoxalátový? Aká cesta ich čaká potom? Malonátová? Metylerytritolová? Acetát-mevalonátová? Šikimátová? A zúčastnia sa na nejakej bitke? Kutuzovský oxid uhličitý s napoleonským kyslíkom o ruské Rubisco city? Alebo na súboji škrobu so sacharózou, ktorý z nich sa bude skôr syntetizovať? (Fosfor dokonca zistil, že to dosť závisí od neho!) Obaja sa svorne zhodli na jednom: „Chceme si zaplesať na fotosyntetickom plese!“ Fotosyntetický ples bol cťou všetkých prvkov! Parádna maškaráda cyklov, na ktorých sa zúčastňovali vysoko postavené enzýmy, ich meniče kofaktory, produkty ako oxokyseliny, redukčné činidlá s najuhladenejším prejavom (veď to boli prívetiví darcovia elektrónov), protónové pumpy, a samozrejme, akoby sme mohli zabudnúť na skvelé pigmenty, ktoré sú najviac excitované z tohto plesu!

Čožé?

Kam sa podel vodný delikvent? Pán Voda? Ten sa dokonca rozkladá v Hillovej reakcii počas fotosyntetického plesu.

Nuž, ktovie ako dopadli fosfor s dusíkom, to je už iný príbeh bez pointy. Lebo aj život je bez pointy a príbehy o minerálnych prvkoch v rastlinkách sú toho priamym dôkazom. Všetky príbehy nemajú začiatok, jadro ani záver. Lebo taký je život. O maličkostiach, zábleskoch, úryvkoch. Paradoxne všetko sa točí dokola, tie istý chyby, omyly. Ten istý cyklus v glyoxyzómoch semien, v peroxizómoch listov. Šťastnú cestu, fosfor a dusík. Bon voyage xylémom! A možno aj floémom.

Hlavne že sa mi snívajú prkotiny. Dnes aj zajtra to bude rovnaké. Mŕtvolné ticho. Spadla som do osídel s Bábel pravidlami. Čo už. Smrteľné sklamanie, o ktorom som si od samej seba prečítala, som prežila, odžila, zažila. Horšie než pôrod, psychická bolesť je horšia než fyzická. Nezdá sa, ale je to tak, v očiach spoločnosti človek klesne. Budúca matka nemá u koho klesnúť, hoci bude kričať od bolesti "Chcem zomrieť!". Ale mne sa neodpustí, keď to vykríknem. Pri tom dobre vieme, teda aspoň niektorí ľudia, aká bolesť to je, keď niekoho ľúbite, je to váš vesmír, je to všetko to, čo ste stratili a našli ste to v tej osobe. Ešte sa aj zmýlite a prežite svoj vlastný omyl. Niekde sa stala chyba, áno. Zbytočné je už nad tým teraz špekulovať.  Kto to pozná, vie, o čom píšem. Už nevládzem. A to sa bude opakovať ako fraktál. Si moja smrť, znamenáš ticho, pôsobíš ticho, vyhýbaš sa, z čoho vyplýva ďalšie ticho. A pre mňa smrť. Vôbec netušíš, ako ma tým ničíš. Zdá sa, že sa ešte niečo dá vo mne zničiť. Aspoň už sa na teba nehnevám. Len nedokážem pochopiť, koľko krutosti v tebe je. Si veľmi krutý človek, pod svojím obalom pôsobiacim mäkko na okolie, ktorý si si vypestoval, skrývaš poriadnu krutosť, ľahostajnosť a chladnokrvnosť. Občas si mi ju dokázal. Tvoj "dilino".

Chyba v programe

Bolo tam, bolo kde. Chyba v programe. Hneď prvá, že v ňom neboli reklamy. Životné pauzy, vďaka ktorým zabudnem na ťarchu v srdci. Niekomu sa lepšie žije, dokáže sa naveky zakliesniť v životných pauzách,v tzv. reklamách a doživotne hrať život v omyloch. Lebo reklama je len omyl, ktorý pomáha dietovať srdcu, ale nikdy nezredukuje hmotnosť tej ťarchy na nulu. Kamienok zostane a občas sa pripomenie, čo dobre poznám na túre. Inak ale dá sa na ne zvyknúť, ako si napokon zvykol Maxim Gorkij na úlomky vo svojej ruke. Aj s nimi dokázal veľké veci.
Nemám ani reklamy v programe, pauzičky, bola jedna, skončila, srdce mi trieska, bolí ma hlava a je mi na zvracanie. Program je dosť prozaický na prvý pohľad, druhý zostáva mne a musím sa s nim vyrovnávať. Znovu zbierať zvyšky a zlepovať sa. Zase, zase, zase... Vnímam iba tú skutočnosť, že nastala chyba v programe, spôsobilo ju mnoho udalostí a nemôžem racionálne uvažovať.

Dvaja draci a veža s časom

Kedysi neexistoval čas. Neboli zmeny, neboli príčiny,  a ako raz povedal jeden človek, to, čo nikdy a nikde nie je, to nikdy ani nezostarne. Čo bolo aj nebolo pred časom, sa neuchytilo v žiadnej povesti, rozum ani srdce nezahorelo takou túžbou poznania. Komusi z ľudu sa ale podarilo zachytiť vznik času na špičku meča. Odrážal sa na nej celý príbeh o našom vesmíre, ktorý získal čas.

Všetko sa rodilo z hviezd. Aj drak s drakom na bruchu si poletovali v tmavých kútoch vesmíru, a boli to draci s veľkou smolou. Úbohí museli ustavične lietať, pretože nemohli nikdy a nikde zosadnúť. Akoby sa dráčik bruchom prilepil na zrkadlo, takto si ich môžeme predstaviť. Šupiny sa im ligotali ako hviezdy a krídla svišťali do kozmického šumu trochu zúfalé tóny. Vyčerpaní draci nenašli iný spôsob existencie, ale aspoň sa naučili tak lietať, aby sa navzájom toľko neplieskali. Kométy sa ponúkli, že ich budú chvíľu niesť, prilepia sa na štyri mohutné krídla, ale vymyslené dostihy skončili skôr, než začali. Takmer roztrhli oboch drakov. Nikto si vo vesmíre neodpočinul.

Vesmírny uzol drakov bezcieľne lietal, víril prach, až kým nenarazil na vežu zo studených kameňov. Veža sa krčila v čudnom uhle pod kameňmi, ktoré si slobodne a lenivo plávali vesmírom  a o nič sa nezaujímali. Ani o vežu v kŕči. Zato pozorní draci si všimli na veži kruh s čiarou. Ten kruh bol z ľadu. Je to oko ako naše dračie? uvažovali draci. Či tá ľahostajnosť kameňov alebo vesmíru nechala zamrznúť pohľad veže?

Z ľútosti draci naraz vypustili oheň, aby jej pohľad do vesmíru zmäkol. Ľad na kruhu sa roztopil a čiara, ktorá rozdeľovala kruh na dve polovice, sa odrazu pohla. Veľký, hrdzavý vrzgot počuli až v najvzdialenejších kútoch. Život vo vesmíre vydal sľubný povzdych: konečne prišiel. Čiara začala krúžiť okolo vlastnej osi. Tu zacítili draci, ako ich šteklí na bruchu. Prvé, čo urobili, obaja šťastní zosadli na vežu s hodinami. Krídla utíchli a oni sa započúvali len do šumu vesmíru. Okolité kamene sa pustili do prestavby, dokonca prach sa hemžil akosi ináč a lesk hviezd, planét i trpaslíkov bol jasnejší.

Lietali draci ešte niekedy? Pravdaže, no dodnes zostali strážiť čas na veži, lebo na svete jestvujú dve príčiny, ktoré stoja proti sebe a ktoré raz víťazia, raz prehrávajú: chladná ľahostajnosť a láskavý súcit. Draci občas nezabudnú ohňom udržať náš krásny čas, ktorý nám bol daný.

Za všetkým hľadaj vajce

Čerstvo umyté sklíčko na boku malo priestor na vlastný príbeh, čo je síce pekné, ale ten príbeh bol naozaj tam. Vajce si ho prečítalo na svojich potulkách. Nie, nebolo to vajce preslávené z vandrovania po poliach, ale vajce s vysokými ambíciami. Nie, nechcelo ísť na dovolenku do Chorvátska či Turecka. To boli ambície vyššie než Vyššie Tatry.

Vajce sa rozhodlo poskytovať ergoterapiu, liečbu prácou a to práve tým lúzrom, ktorí si zamieňali vetroopelivé paprade s papraďoopelivým vetrom, napĺňali laboratórium arómou rozbíjajúceho sa skla, nezapnutých digestorov a vražedných pohľadov. Veď v tomto plnom prúde letného semestra sa narodil náš hrdina, naše vajce s vyššími ambíciami. Niekto by tvrdil, že je oveľa dôležitejšie vyhrať v slovnom súboji „kto dostane rakovinu skôr“, a hľa!, ego je ergo vyliečené! Vajo sa nedalo pomýliť, pripustiť si takú naivitu v dobe nikotínového a hašišového zmyslu pre humor sa rovnalo snahe prepchať slona cez hrdlo odmernej banky, lebo skôr sa tam dostane ten nikotín než slon či náš hrdina.

Ten príbeh, ktorý si Vajo prečítalo na vyleštenom sklíčku, našlo po všetkých peripetiách, ktoré zažilo na cestách po Hrobke. Hrobka bol jeden dokonalý svet, preto v ňom žilo toľko šťastných lúzrov. Nielenže mali pochybnosti o svojich schopnostiach, akože či chloroform ešte dokáže uspať obyčajné vajce, varič z neho spraviť volské oko, ktoré oslepne pri pohľade na atropínovú krásku doňu, skrátka každý má ten svoj problém v krutej Hrobke, a vajce sa už dávnejšie rozhodlo zmobilizovať všetky svoje bielkoviny a priniesť trochu mentolovej vône a svetla do Hrobky. Trochu dobrej mysle mu dalo oregáno, trochu nadávok čierne korenie, z ktorého kýchali všetci škodcovia Hrobky. Vajo im muselo dať nový džob, tak ich vyslalo po čertovo lajno do Iránu. Inými slovami na sklade feruľa sa nám minula. Lenže škodcovia po takej liečbe prácou netúžili, rozpŕchli sa do nižších svetov, alebo sa nechali uniesť vetrom cez okná. Bol to prvý neúspech Vajca. Druhý prišiel s prasknutým valcom, ktorý už neodmeria zhola nič, ale akosi ho zabudli vyhodiť do koša a tak postával v celkovej depresii, možno aj anestézii na stole už vyše pol druha roka, kým sa ho neujalo Vajce. Najprv si ho odmerný valec pomýlil so sladkým Stévia Hawkingom, už dosť dlho sníval o čiernych dierach, nemajme mu to za zlé, no aký bol sklamaný! Pred ním stálo obyčajné vajce! Skúsil sa tváriť ako anakonda obkrútená na hrubom konári, ktorá si vôbec nevšimla okoloidúcich turistov, ale asi sa mu to nepodarilo, ba naopak Vajce mu navrhlo ísť po čertovo lajno do nejakého štátu začínajúceho na písmeno i ako idiot. Vajce totiž priznalo, že počulo o jeho osude a tak... Odmerný valec poradil na oplátku idiotskému vajcu, nech si ide po lajno čerta sám. Ani závoj mu netreba. Čerta ti! Vajo zostalo šokované, zabudlo na čertovské ambície ergoterapeuta. Akože mu netreba závoj? Veď keby šiel do Iránu, veruže si ten závoj musí dať! Okamžite by ho predvolali ešte na letisku. No zdá sa...

Vajce sa trochu zdeformovalo, so skľúčenosťou prešľapovalo na mieste a po druhom neúspešnom pokuse zmeniť niekomu život zadaním netradičnej úlohy v krutom svete Hrobky plnom šťastných lúzrov. Odmerný valec, ktorý už neodmeria ani obyčajnú destilovanú vodu, mu rovno chrstol do bielka, že nech sa ide vyrovnať so svojím pôvodom. Vajo tomu nerozumelo. Až kým mu to krátky príbeh na sklíčku neprezradil. Vypľul ho zo seba odmerný valec, keď ho prievan v Hrobke prevalil na zem (a ani tak sa nerozbil natoľko, aby ho ďalší lúzri tohto dokonalého sveta vzali a vyhodili do koša!). Autorom príbehu je sladký Stévia Hawking.

Vajce či Vajo či ako ťa volajú, na mene nezáleží, tebe závoj netreba. Tebe treba nájsť to druhé vajce, zapotrošilo sa niekde vo formaldehyde, nech ste znovu kompletným tímom a môžete viesť túto Hrobku. Pochop, že si vajce niekoho... kto nepodnecuje vášeň, ale je jej otrokom, a tak ti žiadny závoj netreba.

O samote, bláznovstve a zhovievavosti

Dnes mi kolegyňa povedala: „Ja by som nedokázala žiť takto sama.“ Už som to viackrát počula, zažila som „súcit“ ako pri osobe so smrteľnou chorobou. Áno, umieram ako každý z nás, okrem iného možno mi nemá kto navariť:D, ale ani zďaleka to nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Moja samota nie je skutočnou samotou (ako ju definujeme zo všeobecnej skúsenosti) a preto nie je ani na predaj. Nech to bude znieť zvláštne, šialene, ale takto žili istí ľudia a tí poctiví žijú naďalej. Ba samota je nevyhnutná!

Źijem so svojimi vlastnými postavami, ktoré som kedysi stvorila a na ktorých mi nesmierne záleží. Ako Puškin žil sedem rokov s pánom Oneginom, Gogoľ s pánom Čičikovom, atď... môj život je spätý s piatimi ľuďmi (mimochodom ktorí neskupujú mŕtve duše, ale ich navracajú majiteľom) a k tomu sú ďalšie postavy pridružené. Hoci poznám odpoveď, kto napísal príbeh, mala som vybudovaný dôležitý pocit, aký chceme dosiahnuť v realite: byť potrebným. A oni ma potrebovali. Našepkávalo mi to svedomie za to, do čoho som svoj čas investovala, s akými rizikami rátam do budúcna a celý dej sa javí ako Sizyfovské úsilie, ktoré budem do posledného dychu meniť na víťazstvo, aby som neskončila ako neúspešní alchymisti, ale aspoň ako Päätalo.

O to viac som rada, že naopak v realite som pridala na plyn, zišla z cesty a cez trávnik sa dostala tam, kde som bola omnoho užitočnejšia. Za viac než 5 rokov som pomohla, verím, slušnému počtu ľudí, ktorí to skutočne potrebovali. Robila som, čo sa dalo, ako človek bez kariérnych a majetníckych ambícií, s pokorou a v duchu proti oportunistom, ktorých vôbec, ale vôbec nemám rada, pretože ich sila spočíva v brzdení vzdelania, na ktoré by mal mať každý právo. Nehovoriac o iných sektoroch... A naozaj sme tvrdo naprogramovaní na zištné vnímanie spoločnosti. Kronika ľudstva mi to na každej strane dokazuje. Splnila som si však základnú lekciu, ku ktorej sa mnohí za celý život ani nedostanú, maximálne pomôžu vlastnej rodine. I to je ušľachtilý skutok!

No a tak, ako ma volali skutoční ľudia, volali ma aj moje krásne postavičky a zväčša vďaka nim som zabudla na reálne udalosti, ktoré neprinášajú vždy príjemné dojmy. Ani v príbehu nevystupujú postavy, ktoré by mi boli sympatické, alebo by mi vyhovovali. Aj vo vymyslenom svete môže nastať to, čo v realite: niekoho nemáme radi, vyrába problémy, vrcholne nesympatická osobnosť!, a časom zisťujeme, že táto osobnosť vlastne dokáže úžasné veci, je priam fantastická a modlíme sa za viac stráveného času s ňou. To isté sa deje s literárnymi postavami, existuje lepší dôkaz zhovievavosti? Desať rokov boli moje postavy prístaviskom, peklom, ostrovom, zápchou (nie dopravnou), kontinentom, paradajkovou polievkou, vesmírom, vesmírmi a paradoxne nikto na svete so mnou tento proces nemohol zdieľať. Tomu, komu záleží na tom, čo tvorí, priviera potichu dvierka (alebo horšie, rozvádza sa, všade počuť krik a plač), a druhá strana to jednoducho musí rešpektovať. Inak hrozí ďalší krik:D Žiaľ, čas nedovoľuje ísť naspäť, aj napriek našim permanentným pokusom činiť nelogicky, opak, zvrátene, chaoticky. (To bude asi aj tým, že entropia v živých organizmoch predsa len funguje trochu inak ako bežne.)

Zdá sa, že moja samota nevyzerá ako bežný obrázok samoty, takisto nemôžem nič z minulosti ľutovať, za čo môžem poďakovať silným ľuďom, ktorí obetovali svoj život druhým už pre rôzne dôvody, pretože ja by som to nedokázala práve kvôli môjmu príbehu (už to veru nie je „kvôli písaniu“) a preto sú pre mňa stále najdôležitejšou motiváciou, slovom ísť ďalej, hlavne sa nezastavovať, lebo existujú ľudia a deti, ktorí ešte nepoznajú alebo nebudú poznať čakaciu dobu. Ani môj príbeh nesmie poznať "čakanie", život je v tomto zmysle krátky (zmysel dokázať v živote čosi navyše, čo nemá s prírodou nič spoločné) a ukázal mi na reálnych príbehoch, že aj vrtkavý. Ak vám naozaj na niečom záleží, môžete to mať (Marissa Mayer, riaditeľka Yahoo). A kto tomu nerozumie a nemá vek so skúsenosťami alá babička z Úšustu, potom odporúčam základnú lekciu ako pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú na zvýšenie sebareflexie, sebaovládania, empatie a v neposlednom rade na zvýšenie zhovievavosti. Alebo aspoň vlastnej rodine, veľmi to pomôže. Moja obľúbená otázka od Schopenhauera: „kto z nás si dovolí povedať, že nepotrebuje zhovievavosť druhých?“ Presne tak, lebo všetci sme tak trochu blázni! Preto buďme k sebe zhovievaví.

Holuby mlčia

Niektoré knihy sa hodnotiť nedajú pre vyšší počet autorov, omakala ich veľká populácia a história na nich zanechala prach, ktorý pravidelne každá doba odfukuje.

Podobne je to s filmami, nad čím som neuvažovala, dokým som nevidela jeden. The Elephant Man. 

A holuby mlčia, aj keď vidia žobráka na ulicu. Človek si však pysk otvorí, vypudí zo seba ušľachtilý citát naplnený spokojnosťou a vďačnosťou za svoj bezpečný život. Tu už ani husia koža, zimomriavka a vytreštené oči nepomôžu. Moje úbohé srdce bije ostošesť. A tie naše holuby majú srdcia pokojné.

Zrak mi škúli nad falošným súcitom, je ohňom, pripeká mi tvár. Hanbím sa za všetky prečítané farizejstvá z minulosti s mojou rozhorčenou odmlkou. Pri takom filme ako The Elephant Man si len pripomínam svoje pracovné skúsenosti s ľuďmi. Nariekam nad vlastnou bezmocnosťou. Pripomínam si, ako ďaleko stoja mnohí farizeji, čo majú na ústach med, vo vlasoch pozérstvo, v prstoch čerstvé maliny, ktoré píšu krvavé a od súcitu preďaleké prejavy. Mením sa na impulzívneho diviaka, ktorého odpáli poľovník, no musí mať viac nábojov poruke. Za mnou stojí rad renomovaných spisovateľov a filozofov, ktorí im prislúchajúcim životným písmom hovoria to isté. Garšinov nepokoj mnou trasie ako Hugov chladný pokoj. Všetko ale dýcha zámerom vo svete človeka.

A tie prekliate holuby mlčia. Oni to proste dokážu! Neklamať, nešíriť falošný súcit.

Ráno, v to tisíce prekrásne ráno zahrkútali v sivej reči dobré ráno a sladký nový deň, keď som ešte ležala s očami na zelenom strome za oknom.