Za všetkým hľadaj vajce

Čerstvo umyté sklíčko na boku malo priestor na vlastný príbeh, čo je síce pekné, ale ten príbeh bol naozaj tam. Vajce si ho prečítalo na svojich potulkách. Nie, nebolo to vajce preslávené z vandrovania po poliach, ale vajce s vysokými ambíciami. Nie, nechcelo ísť na dovolenku do Chorvátska či Turecka. To boli ambície vyššie než Vyššie Tatry.

Vajce sa rozhodlo poskytovať ergoterapiu, liečbu prácou a to práve tým lúzrom, ktorí si zamieňali vetroopelivé paprade s papraďoopelivým vetrom, napĺňali laboratórium arómou rozbíjajúceho sa skla, nezapnutých digestorov a vražedných pohľadov. Veď v tomto plnom prúde letného semestra sa narodil náš hrdina, naše vajce s vyššími ambíciami. Niekto by tvrdil, že je oveľa dôležitejšie vyhrať v slovnom súboji „kto dostane rakovinu skôr“, a hľa!, ego je ergo vyliečené! Vajo sa nedalo pomýliť, pripustiť si takú naivitu v dobe nikotínového a hašišového zmyslu pre humor sa rovnalo snahe prepchať slona cez hrdlo odmernej banky, lebo skôr sa tam dostane ten nikotín než slon či náš hrdina.

Ten príbeh, ktorý si Vajo prečítalo na vyleštenom sklíčku, našlo po všetkých peripetiách, ktoré zažilo na cestách po Hrobke. Hrobka bol jeden dokonalý svet, preto v ňom žilo toľko šťastných lúzrov. Nielenže mali pochybnosti o svojich schopnostiach, akože či chloroform ešte dokáže uspať obyčajné vajce, varič z neho spraviť volské oko, ktoré oslepne pri pohľade na atropínovú krásku doňu, skrátka každý má ten svoj problém v krutej Hrobke, a vajce sa už dávnejšie rozhodlo zmobilizovať všetky svoje bielkoviny a priniesť trochu mentolovej vône a svetla do Hrobky. Trochu dobrej mysle mu dalo oregáno, trochu nadávok čierne korenie, z ktorého kýchali všetci škodcovia Hrobky. Vajo im muselo dať nový džob, tak ich vyslalo po čertovo lajno do Iránu. Inými slovami na sklade feruľa sa nám minula. Lenže škodcovia po takej liečbe prácou netúžili, rozpŕchli sa do nižších svetov, alebo sa nechali uniesť vetrom cez okná. Bol to prvý neúspech Vajca. Druhý prišiel s prasknutým valcom, ktorý už neodmeria zhola nič, ale akosi ho zabudli vyhodiť do koša a tak postával v celkovej depresii, možno aj anestézii na stole už vyše pol druha roka, kým sa ho neujalo Vajce. Najprv si ho odmerný valec pomýlil so sladkým Stévia Hawkingom, už dosť dlho sníval o čiernych dierach, nemajme mu to za zlé, no aký bol sklamaný! Pred ním stálo obyčajné vajce! Skúsil sa tváriť ako anakonda obkrútená na hrubom konári, ktorá si vôbec nevšimla okoloidúcich turistov, ale asi sa mu to nepodarilo, ba naopak Vajce mu navrhlo ísť po čertovo lajno do nejakého štátu začínajúceho na písmeno i ako idiot. Vajce totiž priznalo, že počulo o jeho osude a tak... Odmerný valec poradil na oplátku idiotskému vajcu, nech si ide po lajno čerta sám. Ani závoj mu netreba. Čerta ti! Vajo zostalo šokované, zabudlo na čertovské ambície ergoterapeuta. Akože mu netreba závoj? Veď keby šiel do Iránu, veruže si ten závoj musí dať! Okamžite by ho predvolali ešte na letisku. No zdá sa...

Vajce sa trochu zdeformovalo, so skľúčenosťou prešľapovalo na mieste a po druhom neúspešnom pokuse zmeniť niekomu život zadaním netradičnej úlohy v krutom svete Hrobky plnom šťastných lúzrov. Odmerný valec, ktorý už neodmeria ani obyčajnú destilovanú vodu, mu rovno chrstol do bielka, že nech sa ide vyrovnať so svojím pôvodom. Vajo tomu nerozumelo. Až kým mu to krátky príbeh na sklíčku neprezradil. Vypľul ho zo seba odmerný valec, keď ho prievan v Hrobke prevalil na zem (a ani tak sa nerozbil natoľko, aby ho ďalší lúzri tohto dokonalého sveta vzali a vyhodili do koša!). Autorom príbehu je sladký Stévia Hawking.

Vajce či Vajo či ako ťa volajú, na mene nezáleží, tebe závoj netreba. Tebe treba nájsť to druhé vajce, zapotrošilo sa niekde vo formaldehyde, nech ste znovu kompletným tímom a môžete viesť túto Hrobku. Pochop, že si vajce niekoho... kto nepodnecuje vášeň, ale je jej otrokom, a tak ti žiadny závoj netreba.

O samote, bláznovstve a zhovievavosti

Dnes mi kolegyňa povedala: „Ja by som nedokázala žiť takto sama.“ Už som to viackrát počula, zažila som „súcit“ ako pri osobe so smrteľnou chorobou. Áno, umieram ako každý z nás, okrem iného možno mi nemá kto navariť:D, ale ani zďaleka to nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Moja samota nie je skutočnou samotou (ako ju definujeme zo všeobecnej skúsenosti) a preto nie je ani na predaj. Nech to bude znieť zvláštne, šialene, ale takto žili istí ľudia a tí poctiví žijú naďalej. Ba samota je nevyhnutná!

Źijem so svojimi vlastnými postavami, ktoré som kedysi stvorila a na ktorých mi nesmierne záleží. Ako Puškin žil sedem rokov s pánom Oneginom, Gogoľ s pánom Čičikovom, atď... môj život je spätý s piatimi ľuďmi (mimochodom ktorí neskupujú mŕtve duše, ale ich navracajú majiteľom) a k tomu sú ďalšie postavy pridružené. Hoci poznám odpoveď, kto napísal príbeh, mala som vybudovaný dôležitý pocit, aký chceme dosiahnuť v realite: byť potrebným. A oni ma potrebovali. Našepkávalo mi to svedomie za to, do čoho som svoj čas investovala, s akými rizikami rátam do budúcna a celý dej sa javí ako Sizyfovské úsilie, ktoré budem do posledného dychu meniť na víťazstvo, aby som neskončila ako neúspešní alchymisti, ale aspoň ako Päätalo.

O to viac som rada, že naopak v realite som pridala na plyn, zišla z cesty a cez trávnik sa dostala tam, kde som bola omnoho užitočnejšia. Za viac než 5 rokov som pomohla, verím, slušnému počtu ľudí, ktorí to skutočne potrebovali. Robila som, čo sa dalo, ako človek bez kariérnych a majetníckych ambícií, s pokorou a v duchu proti oportunistom, ktorých vôbec, ale vôbec nemám rada, pretože ich sila spočíva v brzdení vzdelania, na ktoré by mal mať každý právo. Nehovoriac o iných sektoroch... A naozaj sme tvrdo naprogramovaní na zištné vnímanie spoločnosti. Kronika ľudstva mi to na každej strane dokazuje. Splnila som si však základnú lekciu, ku ktorej sa mnohí za celý život ani nedostanú, maximálne pomôžu vlastnej rodine. I to je ušľachtilý skutok!

No a tak, ako ma volali skutoční ľudia, volali ma aj moje krásne postavičky a zväčša vďaka nim som zabudla na reálne udalosti, ktoré neprinášajú vždy príjemné dojmy. Ani v príbehu nevystupujú postavy, ktoré by mi boli sympatické, alebo by mi vyhovovali. Aj vo vymyslenom svete môže nastať to, čo v realite: niekoho nemáme radi, vyrába problémy, vrcholne nesympatická osobnosť!, a časom zisťujeme, že táto osobnosť vlastne dokáže úžasné veci, je priam fantastická a modlíme sa za viac stráveného času s ňou. To isté sa deje s literárnymi postavami, existuje lepší dôkaz zhovievavosti? Desať rokov boli moje postavy prístaviskom, peklom, ostrovom, zápchou (nie dopravnou), kontinentom, paradajkovou polievkou, vesmírom, vesmírmi a paradoxne nikto na svete so mnou tento proces nemohol zdieľať. Tomu, komu záleží na tom, čo tvorí, priviera potichu dvierka (alebo horšie, rozvádza sa, všade počuť krik a plač), a druhá strana to jednoducho musí rešpektovať. Inak hrozí ďalší krik:D Žiaľ, čas nedovoľuje ísť naspäť, aj napriek našim permanentným pokusom činiť nelogicky, opak, zvrátene, chaoticky. (To bude asi aj tým, že entropia v živých organizmoch predsa len funguje trochu inak ako bežne.)

Zdá sa, že moja samota nevyzerá ako bežný obrázok samoty, takisto nemôžem nič z minulosti ľutovať, za čo môžem poďakovať silným ľuďom, ktorí obetovali svoj život druhým už pre rôzne dôvody, pretože ja by som to nedokázala práve kvôli môjmu príbehu (už to veru nie je „kvôli písaniu“) a preto sú pre mňa stále najdôležitejšou motiváciou, slovom ísť ďalej, hlavne sa nezastavovať, lebo existujú ľudia a deti, ktorí ešte nepoznajú alebo nebudú poznať čakaciu dobu. Ani môj príbeh nesmie poznať "čakanie", život je v tomto zmysle krátky (zmysel dokázať v živote čosi navyše, čo nemá s prírodou nič spoločné) a ukázal mi na reálnych príbehoch, že aj vrtkavý. Ak vám naozaj na niečom záleží, môžete to mať (Marissa Mayer, riaditeľka Yahoo). A kto tomu nerozumie a nemá vek so skúsenosťami alá babička z Úšustu, potom odporúčam základnú lekciu ako pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú na zvýšenie sebareflexie, sebaovládania, empatie a v neposlednom rade na zvýšenie zhovievavosti. Alebo aspoň vlastnej rodine, veľmi to pomôže. Moja obľúbená otázka od Schopenhauera: „kto z nás si dovolí povedať, že nepotrebuje zhovievavosť druhých?“ Presne tak, lebo všetci sme tak trochu blázni! Preto buďme k sebe zhovievaví.

Holuby mlčia

Niektoré knihy sa hodnotiť nedajú pre vyšší počet autorov, omakala ich veľká populácia a história na nich zanechala prach, ktorý pravidelne každá doba odfukuje.

Podobne je to s filmami, nad čím som neuvažovala, dokým som nevidela jeden. The Elephant Man. 

A holuby mlčia, aj keď vidia žobráka na ulicu. Človek si však pysk otvorí, vypudí zo seba ušľachtilý citát naplnený spokojnosťou a vďačnosťou za svoj bezpečný život. Tu už ani husia koža, zimomriavka a vytreštené oči nepomôžu. Moje úbohé srdce bije ostošesť. A tie naše holuby majú srdcia pokojné.

Zrak mi škúli nad falošným súcitom, je ohňom, pripeká mi tvár. Hanbím sa za všetky prečítané farizejstvá z minulosti s mojou rozhorčenou odmlkou. Pri takom filme ako The Elephant Man si len pripomínam svoje pracovné skúsenosti s ľuďmi. Nariekam nad vlastnou bezmocnosťou. Pripomínam si, ako ďaleko stoja mnohí farizeji, čo majú na ústach med, vo vlasoch pozérstvo, v prstoch čerstvé maliny, ktoré píšu krvavé a od súcitu preďaleké prejavy. Mením sa na impulzívneho diviaka, ktorého odpáli poľovník, no musí mať viac nábojov poruke. Za mnou stojí rad renomovaných spisovateľov a filozofov, ktorí im prislúchajúcim životným písmom hovoria to isté. Garšinov nepokoj mnou trasie ako Hugov chladný pokoj. Všetko ale dýcha zámerom vo svete človeka.

A tie prekliate holuby mlčia. Oni to proste dokážu! Neklamať, nešíriť falošný súcit.

Ráno, v to tisíce prekrásne ráno zahrkútali v sivej reči dobré ráno a sladký nový deň, keď som ešte ležala s očami na zelenom strome za oknom.

Cesty po Slovensku

Slovensko. Vidím polia, som na ceste. Spišská hŕstka domčekov sa usmieva najkrajšími slovenskými poľami. Polia sú spomienky, sponad pleca vyletí úškrn... Môžem, cesty sú pokojné, nebuchnem sa čelom o operadlo suseda. Všetko je ale inak, keď... Autobusy na oravských cestách ma hojdajú ako sínusoida. Hóóóre a dóó... žalúdok vyskočí premet. Jaj, che, che. Mám vrásky z radosti, som v pohybe. Autobus vrčí pod taktovkou skúseného pána Floriána, jeho meno si prečítam na kúpenom lístku. Teplo za sklom upokojuje svet veľký ako autobus. Modrý záves robí spoločnosť až trom cestujúcim. Slovensko je... Korbáčiky! Oravská hrdosť ma vyviedla z mieri, uniklo mi zopár smrekových špicov. A keď už je v tom autobuse tak útulne v tieniku oravských stromov ako v sekvojovej Kanade, nechám tu zopár omrviniek šťastia. Kde sa najlepšie človek naje?

Svet je pohyb, jedlo a svadobná hostina slnka s tieňom. Slovensko. Prší a mokré cesty sa tešia na nehody. Cestou z Ružomberka smer Prievidza, v pozadí mi máva žmurkajúci zámok snov, otočka hore smer Rajec. Autobus vrčí, oznamuje prvé nehody. Preglgám s ťažkosťami, neodvážim sa nazrieť do cestovného lístka s menom, ktorý riadi svet veľký ako autobus. Volant sa krúti v raji prameňov a kofoly. Kuk von, osamelé koľajnice ako rebrík sa lesknú v príbehu, kde vláčik unáša deti do rozprávky o srnkách a kopcoch, o roztopašnom vetríku a krásnom výhľade na slovenské končiny. Ja cítim šišku a Žilinu za chrbtom. Blížim sa k výstražnému prstu Strečna, obzerá sa, ale nenakláňa sa prísne ako Veža na Devíne. Nechá ma prejsť tunelom. Ponad Váh medzi stromami mrkne rozospatý kamenný spoločník Strečna. Bye, bye, Starhrad...

Vlak hučí, som v pohybe. V zalesnených častiach sa sem – tam zjaví cesta. Chce sa mi zívať, farebné chrobáčiky prúdia za svojim cieľom. Autá, krovie, kamióny, nahé konáre, koľajnice, rieka a jeden spiaci kamión. Vystriedali ho melóny. Krajina beží. A zase zelené obludy! Čakajú na hladných Slovákov. Melónové Slovensko. Nech žijú melóny. Snívam v spánku.

Slovensko. Fajčiarska fabrika šúľa najkvalitnejší oceľový tabak. Mafián z Milána sa v zadumanom snení prizerá na dlhého hada s uhryznutým telom. Sú to prvé lomy. Otáčam sa za Turnianskym hradom, za Zádielom, hudba z autorádia brýzga a končeky vlasov mám vo výstrihu. Južné Slovensko sprevádza príbech o planinách na chrbtoch plazov, unikátne obrazy lúk, osamelých stromov, jaskýň a slovenských dedín v zastretej diaľke. Juh je ako príbeh pokožky. Vietor vlní trávy, posúva ich na sever a ja stúpam iba raz. Na Sorošku. Pred slnečným pásom prižmurujem oči. Najkrajšie slnko je slnko za chrbtom, ku ktorému sa otáčam. Škerím sa, som v pohybe. Mlčanlivé auto sa zvažuje nadol do Rožňavy, no dlhé plazy sa plazia ďalej k mestu s prvým gymnáziom na Slovensku. Rádio zašuští, som v trubicovom srdci planín.

Melónové Slovensko. Vlak sa ponáhľa po kráľovskej ceste domov. Prebúdzam sa. Všetko skoro speje ku koncu, no nakoniec do neba vystúpi zázrak s bielou polevou na špiciach. Krútim sa vo víre, ktorý priťahujú Tatry, som v pohybe. Po vlastných nohách Česi, Nemci, Poliaci, Maďari lozia v zákrutách strmých ciest. Hviezdy zostarnú v zabudnutí, jestvuje len kúzlo výhodu slnka. Oranžové, ružové a červené pásy pre silných. A najvytrvalejší si odnesú zážitok zo stretnutia s rysom. Na tatranských štítoch prebývajú slovenské oči a pot. Tatranský zázrak nenásytne cucá ako vír všetku pozornosť Slovákov a susedov. Do doliny sa valia smutné kamienky.

Vraciam sa s povzdychom do Košíc, vlak má pravidelnú reč. Spomínam na slovenský patchwork prírody. Severné boky našej krajiny sú ako zaoblené vrchy pred zrkadlom. A predsa sa líšia, založím si ruky premýšľajúc. Vlak zarachotí cez železný most, vidím cestičku, po ktorej som bicyklovala. Na Javorníkoch nájdem v blate skrytú lízanku, vysokánske stromy a ticho. Na Poloninách srdce Slovenska. Poloniny sú prísľubom nijakého konca...

Vyhliadková veža ma zdraví. Ktovie, čo príde po tuneli, čo mi ukáže. Koľko ľudí vegetuje pri Hornáde. Bežia, venčia, prechádza nejaké auto, smejú sa, slnko hreje na dominantný kopec, dotýkajú sa rieky. A mávajú okienkam hučiaceho vlaku. Som doma.

Zázraky sa dejú

Posledné dni boli ťažké ako slon na streche domu. Netypické a preto nevhodné udalosti v období, v ako každom inom. Časopriestor plný nešťastia, zúfalstva a sĺz – všetko končiace v bezmocnom váľaní sa v posteli – je maximálne priateľský k zázraku. A on sa naozaj... stal za rozkošných chvíľ strávených v lese za jari. Zelené more sa poddávalo jarnému vánku, konáre sa chveli od radosti, pišťali pod ťarchou spevavcov, ale chveli sa pred zúfalými prosbami nešťastia zloženom z kostí a mäsa. Plakalo to, voňalo zem, vŕtalo si do nej hlavu ako pštros unikajúci pred problémami. Búchalo to rukami na stenu kaplnky. V nej na to ono z mäsa a kostí, na toto dvojnohé zvieratko civela Panna Mária v modrom rúchu. Mlčky, lebo, ďalší žiaľ, bola to socha veľkosti desaťročného dieťaťa. Stromy sa zomkli, čo v lese pre živú jar ruší krásny čas jari. Smútok mal zhniť v jesennom lístí. Aký nepríhodný čas na smútok! Pozrite sa tamto vyššie na lesnej cestičke mravcami udržiavanej, ide šťastná dvojka kamarátok, mávajú očami po nás, na zelených partizánov. Poďte bližšie, dievčatká...

Ony boli šťastné, jedna bola stvorená na pohadzovanie voňavou hrivou, druhá na pohrávanie sa s náhrdelníkom. A ono to pod kaplnkou zúfalo, celú atmosféru kazilo. Raz si hore, raz dole, ale ako bolo povedané, zázraky sa dejú vtedy, keď to najviac očakávame, pretože to chceme. A tak kamarátka kamarátky sa dohrala s perlovým náhrdelníkom, v milom vtipe o sviečke pridala silu a hop! Niť na náhrdelníku sa pretrhla ako viacvrstvová mulinka života, vrcholky stromov sa roztriasli, vtáčik zaškriekal, úsmev kamarátky kamarátky sa vytratil, diviak dupol ako osud, osud zahučal vo vetre a perly v lese začali padať ako omrviny z obrej dlane.

Rovno na chudáka plačúceho tvora. Perly spravili zopár sált ponad výhonky budúcich partizánov lesa, prehopkali kaplnku a vhupli čudákovi do nastrčených dlaní. No toto!, divil sa. Hneď po tom, ako mu prebleslo hlavou, že to nie sú pravé perly, začal vzlykať nad veľkým zázrakom. Nebesá ho vypočuli, Panna Mária plakala s ním.

Prvý krok do Vysokých Tatier

Nech ich duše v kráse Tatier spia, orlie krídla raz slnko pretnú a ten tieň bude ich sloboda minulá i budúca.

Tatranské túry sa dajú prirovnať k užívaniu návykovej drogy, nesú so sebou neovládateľné pôsobenie sily ako borovička. Väčšina ľudí zažíva tú eufóriu; kým žijeme, sme vyhľadávači, neúnavne vyhľadávame niečo pre vlastné potreby či potreby iných. Stále bojujeme so smrťou, aj keď na to nemyslíme, podvedome si vyberáme spôsob smrti. Ak zahynie človek pádom z tatranskej steny, mnohí nechápu, prečo tam vlastne šiel sám a je si sám na vine. Pri tom aj oni majú svoje spôsoby, ktorými sa približujú k spokojnému šťastiu. Každý ma svoju predstavu.

Mne sa tiež pozastavuje rozum, keď človek si lezie na bežne neprístupný štít a so samotou. Ako nedávno zahynulo takto dievča, alebo keď cez zimu sa Poľka vybrala na Východnú Vysokú a pošmykla sa, alebo... Kedysi žili aj hľadači pokladov v Tatrách... Na druhej strane chápem (až na tých hľadačov) tú hýbaciu silu, ktorá ich nútila ísť a otvoriť náruč smrti v zlomovej chvíli. Sila je to prirodzená ako, že má človek dva palce hore po prekonaní Kriváňa. Za tejto okolnosti to nie sú nešťastné obete, ale naopak.

Aj ja som tú hýbaciu silu, posadnutosť, závislosť, návyk atď. zažila v súvislosti s Tatrami, a hoci sa prikláňam k tomu, že mnohí extrémni turisti sú v skutočnosti hlupáci, ktorí si život a svoje blízke okolie nevážia, ako by sa na rozumného človeka patrilo, dostatočne chápem ich nelogickosť, prečo idú ďalej aj po prekonaní väčších nehôd. Vidím pred sebou tú silu ako gerlachovskú dieru v myslení. Sme totiž všetci obeťami hľadania. Hľadači dobrých pocitov, skrátka egocentrizmus miznúci počas dospievania sa v tomto smere stopercetne prejaví a tak sa zdá, že v našej predstave niektorí vyzerajú ako hlúpi, zatiaľ čo oni si myslia o nás to isté.

Nepatrím medzi extrémnych turistov, no keby som sa riadila priemerným názorom vyplývajúcim z tradičného boja so strachom, nikam by som nedošla a nezažila dobré pocity. Bojujeme s vlastným strachom a je to každého osobná vojna, výhra či prehra patrí dotyčnému. Zopár tatranských výhier povzbudilo aj mňa, niečo ma naučilo a dokázala som si zdravie, vôľu a hranice. Dve prehry z desiatich návštev som si pripustila cestou na Ostrvu, nevybrala som sa snehovým úsekom ďalej, a na Priečne sedlo, pripustila som, že tu by bola nevyhnutná prítomnosť niekoho.

Po absolvovaní prvej samostatnej túry som už nevidela nič mimoriadne na tom, že si zájdem do Tatier pekne sama na turistické trasy počas sezóny, stretnem fajn ľudí, typické tatranské úsmevy, porozprávam sa a môžem zdieľať to ohromenie z masívnosti Tatier s niekým. Dokonca Tatry sú prijateľnejšie pre samostatné jednotky, výstupy sú náročné na zmysly a fakt obidvujem, že páriky sú schopné sa ešte držať za ruky, keď človek je vôbec rád, že predýchava výstup a môže si utrieť čelo, napiť sa, pozerať pod nohy, alebo chlapík pri zostupe z Rysov sa sústredí na selfie palicu, tak to je... Je to báječne využitý čas! S istou nevôľou však spomínam na fanatických turistov, ktorí nesplachujú na Téryho chate, ale na zvyšok populácie spláchnu kamene. Tatranskí bagristi a utečenci (tí, čo bežia ako Harrison Ford) majú na tvári znepokojujúci výraz, akí nájdu americkí vyšetrovatelia na tvárach slávnych hercov vo vaniach... Alebo lanovkári s trendovými paličkami, čo nimi stepujú ako pavúky, a vám zostane iba nepríjemný pocit, že vám vlezú pod nohy, zakopnete o ne a... Každým rachnutím o skalu akoby naliehali: Uhni! Uhni!

Najúžasnejší pocit som zanechala na Kôprovskom štíte, kde som sa po prvý raz odvážila ísť sama. Niečo ako výhra troch tisícok, navyše vlastnou zásluhou. Na Slavkovskom štíte nad nami preletel orol a pripojil sa k ostatným smerom na Gerlach, neviem si predstaviť lepšiu odmenu a krajší tieň ma už hádam nestretne... Ani zadky kŕmiacich sa kamzíkov pri Svišťovke alebo natrhaná tatranská kvetena v poľských paprčiach celej jednej rodiny pod Predným Soliskom ma tak nerozrušili. Pri zostupe z Kriváňa ma viedol človek - otec s jeho dcérou, ktorý na hodinu zastúpil (ne)"skutočného" otca. Vtedy ma potešila výnimočná nezávislosť a moc, špecifická a veľká moc, s akou sa človek narodený v početných rodinných zväzkov stretne iba ťažko, pokiaľ sa nerozhodne otočiť chrbát tým, ktorí si o neho dovtedy robili starosti.

Poznaj sám seba, vo vlastnej činnosti. Tatry mi pomohli po zdravotnej stránke a stali sa mi dobrým priateľom ako kedysi Londýn. Veľa dajú, ale samozrejme je tam istá cena, ktorú treba zaplatiť. V rozumnej miere je to cena veľmi dobrá, kto sa však preceňuje i v bežnom živote, tomu sotva pomoci. Na druhej strane, niekto neznesie sám seba, nevie nič spraviť sám bez pomoci, nevie sa rozhodnúť, nevie vyjadriť názor a vždy musí byť s niekým, tomu tiež sotva pomoci.
Netreba sa poddať strachu, ktorý všeobecne panuje u tých, čo rozhodnutia robia len a len z počutia, nie z vlastných zážitkov a treba ísť, ak sú na to bezpečné podmienky. Budete prekvapení, čo vám Tatry dajú, ak sa odvážite a čoskoro budete schopní dať nádej na krásny tatranský výlet aj tým, ktorí sú trebárs menej mobilní. Tatry dávajú možnosť temer každému, čo je skvelé a je to ojedinelý úkaz na Slovensku. Nezostanete v nich sami ako v bežnom lese, dostanete aj pomocnú ruku (samozrejme od človeka, nie od ducha svätého)...

Nuž, ja som Rysmi začala a nimi aj končím, tí, ktorí pôjdete okúsiť krásu Tatier, sledujte každý svoj krok a nezabudnite darovať Tatrám jednu nadávku:D, jednu potom na seba:D a darujte aspoň jeden tatranský úsmev okoloidúcemu:)

Verejná knižnica J. B. na Hviezdoslavovej

Vlani zanikla jedna z knižničných pobočiek v Košiciach. V minulosti ich bolo viac. Naše mozgy žijú vo svete príčin a následkov, preto v dnešnej dobe bude stav knižníc upadať naďalej. Čo je charakteristické pre dnešnú dobu? Vyššia rýchlosť.

Čítanie je pomalá činnosť, ale význam knižnice veľký. Popisujeme už formu akéhosi "predka" nového informátora, internetu. Nikto z nás nevie vopred povedať, do akých rozmerov sa scvrkne potreba využiť knihu, ešte nie je tento proces ukončený. Kniha nevymizne, ako nevymizla stavba, kedysi najdôležitejší informátor dejín, ktorý nahradila forma knihy. Možno si až tak neuvedomujeme, že sme to práve my - naša doba, ktorá už usmernila budúce vnímanie človeka, dali sme mu novú formu a to je veľká vec. Naposledy sa tak stalo pred viac než pol tisícročím a na východe ešte skôr. Po skončení stredoveku začali vládnuť obchodníci, dnes uchopili svet do rúk počítačoví experti.

To nehrá v prospech knižníc. A tak to aj vyzerá vo výsledkoch. Využijem moc čitateľa a budem reagovať na našu knižnicu, ktorú prezývam "hviezdoslavka". So smrťou svojej pobočky som sa zmierila vďaka času, "hviezdoslavka" však stále žije, ba dokonca má nové riadenie. Záleží mi na nej, samozrejme. Nie je príjemné vyhlásiť, že vidím diery v zmýšľaní, podpriemerný prístup, kritický deficit nápadov, čo nekoreluje s bohatým svetom, ktorý ponúka knižnica, nepochopenie úlohy, ktorú má knihovník, napokon vzdanie sa. Kritizujem činnosť tých ľudí, čo tam robia, a mrzí ma to, pretože ako bežní ľudia sú iní. Sú lepší, s mnohými si viac než zdravím, niektorých poznám roky rokúce. Po botanickej záhrade je hviezdoslavka mojím tretím domovom, keďže pobočka na Mieri neprežila zdĺhavú vojnu.

V priebehu asi troch rokov sa viackrát stalo, že na akcii sa zúčastnil malý počet ľudí, temer žiadny. Na akcie "známych mien" prišlo viac návštevníkov, alebo akcie so židovskou tematikou sú stále aktuálne pre staršie ročníky. Akcie s tematikou týkajúcou sa širšej verejnosti (gýč, pamäť, dejiny Európy, literárneho Slovenska, valentín) mali slušnú účastnosť, žiaľ takých akcií je vzácne. Zvykli byť akcie o financiách, oblasť nemala v tom období kompenzáciu v inom obsahu. To hneď zaváňalo snahou konkrétnej osoby. Ďalej to boli akcie s regionálnymi autormi so slabou účasťou a koncertné akcie s poéziou, na ktoré nechodím, teda neviem viac o ich priebehu, ako ani o detských. Tam je ich, myslím, dosť aj na pobočkách a v sieti Knižnica pre deti a mládež.

Čím to je, že akcia nejakého charakteru má prázdne publikum?! Že niekoľkohodinové online čítanie od renomovaných slovenských spisovateľov nemá čitateľov, nieže ešte publikum, iba oduševnených knihomoľov?! Že na regionálnych autorov sa pozrie dokopy 5 až 10 ľudí?! Že Štúr žije iba pre dorast, ako sa zdá - z nutnosti?!

To sú tie zbytočné otázky, ktoré som si kládla po odchode z knižnice. Tá dôležitá a aktuálna je, čo by mala knižnica spraviť preto, aby zaplnila stoličky na akciách bez väčších problémov. Knižnica sa musí dobe prispôsobiť, ale určité javy sa v živote ľudí nikdy nezmenia. Knižnica by mala ľudí presvedčiť, že potrebujú ísť na akciu, to je základný princíp aj dnešnej doby: naplniť svoje potreby s o trochu vyšším tempom. Knižnica by nemala pri tvorení akcií zabúdať na to, kým je, čo v sebe má. Jej zamestnanci sú tí, čo jej pomáhajú prezentovať sa. Sú jej "jazykom", ktorým rozpráva o svojom vnútri, o svojich náladách, o postoji k životu, k dobe... Jej bohatstvo je silou, ktorú by mala nevyhnutne využívať v komunikácií s ľuďmi. Knižnica potrebuje fungovať ako dobre organizovaná jednotka. A naša "hviezdoslavka" potrebuje reštart! Keď sa len človek zamyslí nad tým, "kto" je knižnicou, pochopí, že reštart je opodstatnený. Kruto povedané potrebuje detoxikáciu, ktorá, zdá sa, neprišla ani po príchode novej riaditeľskej posily.

Kto pozná realitu, vie, ako to funguje na pracovnom poli. Ľudia sú tí, ktorí vytvárajú prekážky a vymýšľajú argumenty. Svojim priemerným postojom k životu, presadzovaním osobného života brzdia verejnú jednotku - knižnicu. Je v poriadku, že každý ma svoj život, ale zhora vyplýva, že v súvislosti s charakteristikou knižnice sa treba zamyslieť nad sebou. Nie je človeku smutno, keď vo svojom pôsobení vidí prázdnu knižnicu počas akcie? Malo by, je to výsledok jeho "snahy" doviesť ľudí k dialógu s knižnicou. Ja ako čitateľ cítim hanbu.

Ak hviezdoslavka začne prejavovať viac dobrej vôle, bude uvažovať predovšetkým nad tým, čo majú ľudia radi, a obľúbené činnosti spojí s vlastným knižným bohatstvom. Ľudia sú rodení súťažiaci. Kto by nechcel mať pocit výhry? Súťaže, tomboly sa dajú krásne spracovať v téme. Ľudia odnepamäti radi vysvetľujú javy vôkol seba. Aj deti, už 5ročné dieťa má dostatok informácií na to, aby vytvorilo vlastnú rozprávku. Alebo má dosť odvahy, aby sa zahralo na učiteľa, knihovníka, moderátora, hľadača pokladu. Deti radi učia a vedú nás.
Čas... Doobedný priláka mladých zo škôl, ak sa budú vyrábať letáky alebo aktívne oslovovať školy. Upozornenie v novinách nestačí, väčšina mladých noviny nekupuje, iba pracujúci, ktorý na akcie nemajú čas. Študenti si vypočujú o životoch spisovateľov a knižnica ich predstaví ako reálnych ľudí, nie ako "učivo". Kvízy, tvorba veršov z náhodných slov, interview v meste, ankety prinášajúce štatistiky o nás, pekne vyvesené vo vestibule vzbudí dojem, že knižnica nás vníma... Starší prídu aj poobede na súťaž v osemsmerovkách, krížovkách. V podvečerný čas môžu súťažiť a niečo sa dozvedieť tí, ktorí pracujú. Tí, ktorí majú radi literatúru, v podstate pre nich akcie knižnica doposiaľ nevytvára, čo je najviac prekvapujúce. Ešte som nezažila prednášku o francúzskej literatúre 19.st., o lordovi Byronovi, o nemeckej filozofii, o americkej literatúre pre ženy či o čínskych Letopisov! A to sú iba základne, ktoré tvoria dejiny národnej literatúry. Je toho toľko a všetko sa delí na menšie úseky literárneho sveta. Fantázia, a hviezdoslavka sa jej vyhýba. Nad týmto sa mi už zastavuje rozum. Je veľa kategórií ľudí a akcie treba vymýšľať pre všetky. Formy odmien môžu byť rôzne, neverím, že by sa nenašiel sponzor na skromnejšiu kúpu kníh, či predplatné, či obed zdarma atď. Stačí kreatívne rozmýšľať, v rýchlejšom a častejšom tempe. Nie rátať minúty do záverečnej... Takže charakter akcií sa potrebuje zmeniť, v každom príade by malo na knižnici záležať, koľkými ľuďmi sa naplní.

Je nevyhnutné zmeniť prístup na hviezdoslavke. Chýba jej viac vôle, snahy, viac života a mladej krvi, ktorá nevyrába prekážky. Mladí sú stvorení na oslovovanie kompetentných, získavajú tak skúsenosti, sebavedomie, zvyšujú komunikáciu, učia starších dnešné tempo v zmýšľaní, zatiaľ čo starší by mali odovzdávať skúsenosti, radiť, viesť, byť vzorovou spoluprácou a dokazovať, že lenivosť či neschopnosť robiť kompromisy, typická pre mladých, je brzda v rozvoji. Starý a nový vek by mal byť v rovnováhe. Takto knižnica pôsobí skôr ako spomalená inštitúcia, ktorá sem tam spraví dobré gesto, sem tam vrhne na čitateľov umiernený pozitivizmus, ináč sa zakrúti do svojej deky, vyloží si nohy, popíja kávu a očami prepína programy. Alebo sa zavrie do kuchyne, na záhradu. Realita je tvrdá, peňazí je nedostatok a v hlavách kompetentných resp. titulovaných sa na 95% vyskytujú namiesto mozgu peniaze, sú to luxusní úbožiaci, ktorí zarábajú veľa, aby mali ešte viac. Ale dajú sa prebiť, mám s tým skúsenosť, sú ľudia, ktorí majú docentúru, ale nie sú skúpi, prídu a porozprávajú sa s nami. Nič za to nechcú. Sami sme si vytvorili drahý život, drahé zmýšľanie, ľudia a ich ochota bude vždy sínusoidou, s tým treba rátať. A nevzdať to. Na základe týchto faktov by nemal takýto prístup postihovať inštitúciu, ktorá stále nesie svoju čiastku zodpovednosti za naše vzdelanie. A vzdelanie, beh na dlhú trať, je to jediné na svete, ktoré môže riešiť väčšinu problémov. Aj globálnych.