Liberalizmus v pohlaví

Eco vo svojich písačkách pripomína múdrostí z dôb, ktorými opovrhujú mnohí moderní ľudia. (Aj napriek tomu, že sa celé veky bez väčšej zmeny necháva ľudstvo zotročovať pôžičkami, úpismi a ďalšími finančnými zárukami.) Plutarchos z antiky cituje Násíka po výhre Rimanov nad Grékmi: „Práve teraz sme v situácii skutočne nebezpečnej, pretože sme si neponechali nikoho, koho by sme sa báli a pred kým by sme sa hanbili.“ Čo to prináša? Čoho a koho sa máme báť? Pred čím a kým sa máme hanbiť?

Pre deti sú takéto otázky zbytočné. Jednou z výsad detstva je rovnoprávnosť. Deti sa boja a hanbia, ale v súčasnosti i to sa pomaly pomaličky vytráca vďaka pofidérnym postupom a metódam vo výchove.

U dospelých je to iné.

Ženy sa prestávajú báť pred mužmi a to v širokom spektre. Okrem nejakých politických, sociálnych a ekonomických výhodách majú posledné desaťročia možnosť na samostatný duchovný rozvoj, žiaľ založený na encyklopédii tvorenej mužmi. „Žiaľ“ tam musí byť vtedy, keď sa stretávame s veršami a riadkami, v ktorých ani veľkolepí tvorcovia dejín vrátane nábožných kníh sa nedokázali vyrovnať s vlastným erotickým entuziazmom, či výchovnými schopnosťami ako Rousseau a všetku osobnú vinu naložili na ženy. Nestačilo, že si trhali rúcha v Písme, museli písať smrteľne nudné nápevy a ženský cynizmus je v tomto prípade oprávnenou odpoveďou. Je to výstraha, že sa treba prudko zamilovaných mužov báť a čítať omnoho pozornejšie, než sa zdá. Občasne sa dá natrafiť na šialencov a pokrytcov, čo vymysleli poéziu lásky a potvrdzovali úlohu ženy ako súčiastka (rebro nad rebrami) v živote muža. Tak, ako sa treba báť ich, treba sa mať na pozore pred ženskými úkladmi, čo pochopil jeden z najlepších literátov Gogoľ a to dlhoročným životom v ženskom prostredí. Utiekol pred týmito úkladmi von oknom. Z psychologického aspektu stačí skonštatovať, že keby sa úlohy v počiatkoch vymenili, dnes by neboli ženské úklady, ale mužské, a pokrytci by boli ženského rodu. Rozvoj mozgu a ciele v jeho myslení stoja na životných údeloch.

Zatiaľ čo žena už môže slobodne politikárčiť, vyberať si vieru, zabezpečiť kariéru, žiť v spoločnosti s úsmevom, je tu ešte duchovný rozvoj, ktorý stojí mimo. Už idem písať to, čo muži dobre vedia, prizná to z nich už pomenej. Navonok sa tešia inteligencie krásnych žien, pravdou je však opak a tá sa ako inak potmehúdsky uškŕňa: žiť politicky, sociálne a ekonomicky na nejakej úrovni nestačí na uchopenie zmyslu rozumu, poznáme jeho význam a používame ho pre rozvoj stability v živote, popri tom sa dajú vychovávať aj deti a stíhať jogu, ale ešte sme nezískali zmysel, pretože ak žena dosiahne tento zmysel a začne sa duchovne rozvíjať napriek prijatým či vštepeným predstavám, potom si tak ľahko nezaloží rodinu. To sa rovnako týka mužov, mali však vždy výhodu, že si ženu podriadili a vďaka ich obetavej, lež naivnej láske mohli tvoriť, mnohí z nich prosperujú z tejto výhody dodnes a preto si nespočetne krát môžeme v mene úcty čítať dojímavé ďakovania v knihách. Kňaz Kuffa sa hlboko mýli, ak je v tom iba karierizmus, to je niečo pre povrchné ženy a mužov, stojí tu však sila rozumu. Ak ju raz získa muž či žena, len ťažko si bude zakladať rodinu, a preto potajme! dúfa v nerozum toho druhého. Toho sa Cirkev i rodinne založení ľudia obávajú v zmysle budúcna. A vďaka tomu máme v dejinách zopár svätcov, mníšok a vymyslených homosexuálov.

S hanbou je to u žien také neisté ako, že žije život sám v neistotách, ktoré ponúka dnešok. Táto hanba neraz súvisí s postavením žien v histórii; zdomácnenie psa viedlo k jeho trvalému priateľstvu k človeku. Za chvíľu si budeme chovať a brániť holuby, pretože liberalizmus už nepripúšťa život na vojnovom poli. Aspoň tak to vyzerá, ale to je na inú tému. Liberalizmus vo vojne a mieri...

Pre mužov je liberalizmus slabá zmena, ktorá pripomína situáciu Násíka v úvode. Život v ustavičnej vojne o zisk územia je dávno za nami, Zem si už muži prerozdelili, vojny sa vyskytujú v omrvinkách. Výraznejšie sa preto zmeny prejavujú v drobnostiach, napríklad vidíme mužov hrať sa v umelých systémoch, sú v legínoch, majú očné linky, vlasy ako metalisti, ženské sebavedomie a názory na všetko a všeličo. Ich strach klesá s počtom rokov strávených v štýle „mama hotel“ a digitalizujú si každodenný život. V tomto životnom štýle nanešťastie klesajú ďalšie mužské cnosti, ktoré chýbajú v ďalších etapách života.

Hanba u mužov? Liberalizmus je dobrou živnou pôdou nielen pre Oidipov komplex ešte po štyridsiatke, ale aj pre slabomyseľných idealistov, čo sa začalo prejavovať už v 19. storočí, dnes je nevyhnutné mať názor z ničoho. Pseudonihilizmus, ktorý sa týka aj žien. Napokon, pred ženami sa potichu dáva čoraz viac mužov na ústup, čo je jav rovnaký aj v obrátenom smere. Vysvetlenie už bolo.

Liberálny glóbus ženám priniesol väčší výnos, zatiaľ čo mužom takmer žiadny, skôr naopak. Je to logické, do 19. storočia hrali podstatnú rolu v dejinách muži. Známi pokrytci a ctitelia budú tvrdiť opak, ale neverme tomu. Verme len tomu, že úlohy sa dnes vymieňajú, už jestvujú hermafroditi v občianskom preukaze, no nad futbalom stále nariekajú viac muži, a nad výpredajom sa nadchýnajú viac ženy.

Ale všetko má svoje hranice. Mal by ich mať aj liberalizmus. Hranica nastáva vtedy, keď sa opýtame samých seba: čoho sa v liberálnom živote báť a pred čím / kým sa hanbiť?

Obzrieme sa v meste, vidíme sebaistých ľudí. Sme sebaistí a preto sme stratené duše.

Liberalizmus by si mal sňať mnohovrstvovú plynovú masku, aby sme počuli jeho hlas a videli jeho tvár. Prestali sa pozerať na neho so subjektívnymi predstavami, pretože sa netýka jedného človeka, ale mal by sa týkať čo najviac ľudí na svete. To, čo by sme videli a počuli, by sa nám zaiste zdalo ako zlý sen, škaredá pravda.

Potom by sme si želali, aby sme pochopili, čo vraví Tolstoj, že s právami prichádzajú povinnosti, alebo Kant, konajme tak, aby sa pravidlo nášho konania stalo verejným, alebo by sme dovolili vzdelanie všetkým ľuďom na svete, čo by bol prvý krok Liberalizmu s veľkým L, lenže je to také nákladné, že by sa to zopár ľuďom zaiste znepáčilo a až potom je to smiešne, lebo radšej liberalizmus budeme šíriť v rozpätí škvŕn na mape sveta a radovať sa z Darwinovho zákona, chytrejší vyhráva. Nebudeme však tušiť, že Schopenhauer vidí chytrých ľudí v matematikoch, zlou správou je, že to nie sú géniovia. Aj menej vzdelaní ľudia vedia, že takých chytrákov je na svete žalostne málo. Stojí za zmienku otázka identity. Ak by mal všetok ľud možnosť vzdelávania, potom by zanikli tradície a zvyky, čo sa vlastne deje, ale len tam, kde vzdelanie má široké chápadlá. Teda nečudujme sa, že niektoré krajiny liberalizmus zavrhujú. Je to pre nich jedno z opatrení, ako uchrániť vlastnú kultúru. Ani my sa nedajme vždy viesť liberalizmom, na jednom mieste skrýva zradu.

Pozn.: citácie sú zjednodušené.

Bábel

Okrem toho, že sa zápalka rozhorí, oteplí vosk a následne sa z neho modeluje figúrka, sú zápalka, vosk a figúra najistejším modelom na zisk života v spoločnosti. Ak chceme patriť do spoločnosti, škrtnime obočím a podpáľme sa. Získame vhodnú fazónu a miestenku vo vymodlenej galaxii.

Babel pravidlo

Spoločnosť akejkoľvek oblasti nepozná celý význam komunikácie z učebnice. Naopak, prakticky si vytvára vlastný zmysel v komunikácii a to až so sprisahaneckým postupom, aby tomuto zmyslu ostatné spoločnosti nerozumeli. Tie si vytvárajú rovnako odlišné a tajné zmysly, preto keď sa tieto zmysly stretnú, nezíde z toho nič iného ako nezmyselná komunikácia so zmyselne nezmyselným záverom. Týmto postupom sa vytráca nemálo atraktívny význam komunikácie ako v globálnej spoločnosti, tak v spoločnosti páru.

Paradoxné na tom je,

že sme všetci za jedno, nech už vravíme čokoľvek

(Turba Philosophorum).

Spoločnosti sa vzájomne nepoznajú, uchovávajú si najdôležitejšie informácie pre seba. Šíri sa z nich strach, ponaučenie, zatiaľ čo druhá strana – ďalšie spoločnosti – odpovedá rešpektom, uznaním alebo nezáujmom. Spoločnosť je viacvrstvová na rôznych poliach: od masmediálnej, náboženskej spoločnosti, spoločnosti hudobníkov, stavbárov, cez spoločnosť amerických redaktorov, katolíkov, stavebníkov radovej prístavby, fanúšikov Michaela Jacksona až po redaktorov z Washingtonu, katolíkov z Osadníc, stavebníkov radovej prístavby na ulici Dotmyvzatí číslo 31 a spoločnosť, ktorú si vytváral okolo seba Michael Jackson počas ontogenézy.

V každom prípade to dokazuje, že spoločnosť nevie a nechce komunikovať. Z jednoduchého dôvodu: strata identity. Strata tajomstva bez obsahu (Eco). Ale aj strata moci, napríklad politickej strany. Takisto spoločnosť nedáva spätnú väzbu. Nesnaží sa o to.

Vďaka týmto schopnostiam sa dokáže tváriť, že sa snaží („Nebuďme otrokmi, občania!“), ďalej dokáže primerane reagovať („Odtrhla sa mu ruka.“ „Cha, cha, cha.“), ignorovať potreby druhých („Kôň si chce grgnúť.“ „Ktorý? Otoč mu pysk!“), ovládať mimiku pre zasvätených (špecialita zasvätených klaunov), dávať primerané životné rady s hodnotou dvanástky („Chlastať treba!“), a napokon to najdôležitejšie pohoršiť samu seba („Spadlo mu oko.“ „Poďme sfotiť!“)

Vďaka náskoku v technike komunikácia upadá. S ňou úcta k sebe samému, čo sa odrazí tak, že človek už nemá úctu ani k druhým a preto sa stane jeho povinnosťou zrušiť aspoň dvesto prísľubov za mesiac.

Skrytý diktát metamorfovať sa

K diktátu najobjemnejších spoločností. Čínska spoločnosť je v tom ako Rembrandt v svetle a tieni. Expert na expertke. Obsadia nové priestory, paličkujú jazykmi ťin ťan ťun ťaťá, mľaskajú a zvyšok sveta musí to mľaskanie počúvať bez pridania sa. Lebo inak by sa musel nielen naučiť tomu ťaťá ťin ťuťukaniu, aby zavolal na Čínu: hej ty, viem, že mám od teba celý dom s výbavou, ale mohol by si prestať mľaskať, ťuťkať a všimnúť si, že je tu zvyšok sveta, ALE to by stále nestačilo. Nestačilo by to... Rembrandt je len jeden, ako že je jeden čínsky múr a oboje neprijme slovka od inej spoločnosti. A zatiaľ čo taká ruská spoločnosť po sebe zanecháva nepriateľov, mučeníkov plodiacich umenie a celý svet jej závidí, lebo pre vlastnú slabosť nedokáže vštepiť raz a navždy spoločnostiam vlastnú identitu, Čína ešte nedáva veniec Práce na hrob, v tichosti sa množí po celom svete ako videá na youtube, zohrieva na povrchu voskovú spoločnosť svojimi produktmi.

Ženy a muži vedia  takou obratnou silou zaujať človeka, že túži zdupkať medzi francúzske termity alebo sa premeniť na Kugelschreiber. McDonald power, Kate a William, rovnošaty, zákaz smiechu, štyri druhy snehu, ostrovná kolonizácia morí, homosexualita ako zlo, Tajomstvo v katalógu, to je jedno veľké medzispoločenské nedorozumenie, pretože každé z týchto príkladov má v sebe zakódované informácie, o ktorých nezainteresovaní netušia. Namiesto zisťovania skrytej stránky javu, preberáme všeobecný názor, aby sme nezostali sociálne zaostalými.

Ticho je smrť

Paralelne to tak funguje v osobnom živote. Scvrknem to na svoje okolie, som hľadačom toho, čo v ľuďoch nie je, ale v človeku áno. V prvom prípade sa mi nechce podpáliť, žiť zámermi druhých, hoci sa to nedá ovplyvniť pre spoločnosť väčších rozmerov, ktorá udáva zákony. Aspoň mať vládu nad tou spoločnosťou, ktorú si môže človek slobodne vyberať, by si mal vyberať tak, aby v ňom neprišlo na kruté Babel pravidlo. Jeho výsledkom je totiž mŕtvolné ticho. Smrteľné sklamanie. A zase len ticho. Ticho je umelo syntetizovaný jav, ktorí zbožňujú nepolepšiteľní melancholici a nepolepšiteľní zástancovia najtvrdšej reality.

Totalitná hluchota terorizuje mozog vlastnými myšlienkami a namiesto toho, aby som materiálne bohatla, zbavila sa terajšej podoby a usadila sa u sekty (určite by som vyzerala ako ošperkovaná matrioška), rezignujem a odchádzam. Urobím čokoľvek, aby som vyviazla z voskovej spoločnosti, ktorá nedokáže do očí zaspievať ani so, le, mi...

Záver: Pre Babel efekt v komunikácii sa budeme navzájom sklamávať fraktálne donekonečna. Ďakujme sebe samým, že prechovávame otvorenosť, úprimnosť a všetko to pekné, o čom stále rečníme, ale nekonáme tak. Schovávame si svoje sny (a informácie) pre seba. Vôbec si nepomáhame, ale tvárime sa, že si pomáhame a pózujeme ako figúrky. Lebo sme sa naučili, že idea predchádza aktivitu, ale len v prírode je to zachované naopak. Znovu to nafúknem, v objemnejších spoločnostiach je to oveľa horšie, smiať sa nám ešte nezakázali, aj diskriminácia žien sa pomaličky znižuje, ale sociálny status si chceme udržať, chceme niekam patriť, veríme, že si pri tom aj ponecháme vlastnú identitu, ale nie. Eco má pravdu, ak chce národ zachovať svoju identitu, bude mať problémy a vyrobí si nepriateľov. Tak je to aj v osobnom živote. Kto pripustí takú možnosť, môže mať nepriateľov, nesympatických vyvolených... Či už pre definovanie svojho ja alebo z rozmaru. Alebo človek v skutočnosti nebude nikam patriť, iba sebe a vyrieši svoje problémy po svojom, napríklad tichou rezignáciou.

Vysoké Tatry

Stejně jako jsou kosti, maso, vnitřnosti a cévy skryty pod kůží, jež činí pohled na člověka snesitelným, tak se rozrušení a vášně ukrývají do marnivosti; ta je kůží duše.

Nietzsche

Keď som vlani vyšla na Rysy, najvyššie dostupný štít pre pešiakov, viackrát som tvrdila, že do Tatier ma už nik nedostane. Hneď ďalší deň som cestovala na Oravu a nechcelo sa mi veriť, že som pred pár hodinami stepovala na tatranskom leporele. Koleno mi pripomínalo možno najnáročnejšiu túru, hoci nedobre spomínam aj na rožňavské betónové cesty.

Nakoniec som to len a len ja, kto ma dostal späť na štíty a vedľajšiu vďaku si zasluhuje impozantná kombinácia filozofickej rétoriky s myslením človeka v zlatom veku.

Motivácia je dôležitá a tá tkvie u človeka, v ktorom chcenie prevyšuje základné potreby, v márnivosti. Nietzsche zapečaťuje veľa tvrdení svojim výrokom o cnosti, čo v nás drieme a vodí nás za nos. Iste niečo podobného cítil známy kňaz Maroš Kuffa po nehode v Tatrách. Aj keď sa poniektorí tvárime, že žijeme v chudobe, nie je to tak a až na bezmajetných ľudí bez strechy a stravy si nažívame dobre, máme splneného viac, než je treba, a aktuálne trendy nás poháňajú mať stále viac a viac.

Každý si utráca po svojom. Poslednú dobu kvôli mojej práci ma stopercentne znechutila márnivosť v čačkách mladej duše, dívam sa na fotky dobre oblečených, ošperkovaných ľudí a chce sa mi vracať nad nimi aj nad sebou. K čomu to vedie, je nám mnohým jasné, sme múdri, krásni, a predsa sa nerestiam venujeme. Tú nešťastnú poslednú dobu mi práca vizuálne a prakticky ukazuje cieľ, kam ten konzum raz dospeje a vidím dopad vlastníckeho života v zlatom veku. Zbytočnosť hmotnej márnivosti ponúka krátkodobú spokojnosť a to ma vie vnútorne riadne znepokojiť. Šťastie, že nepochádzam z generácie Eugena Onegina. Keď už sme vychovávaní k prirodzenej márnivosti, roky sa pýtam, ako ju čo najvhodnejšie spracovať, či kam ju usmerniť. No a Vysoké Tatry sú ďalším dôkazom môjho obľúbeného kréda: najradšej investujem do cestovania. Ak sa dožijem staroby, nespomeniem si na baleríny za tri eurá značky banel fanel, mobil, ktorý je taký schopný, že si za vás aj odpľuje, ale na skaly pod Kriváňom, relax pri Hincovom plese alebo na prelet ponad Kôprovský štít. Takto sa márnivosť spracuje aspoň do trvalejších spomienok a to mi dáva aký taký pokoj v duši.

Takže tentoraz som vsadila na tatranský záver leta. Kôprovský štít som vybrala, aby som nemala hneď na začiatku problém s hľadaním trasy. Pred Predným Soliskom bol problém nájsť „nebeský blesk“. Keď zhrniem skromný počet výletov, Kôprovský štít považujem za najkrajší výlet, trasa, ľudia, oddych, všetky okolnosti hovoria za najväčšie nadšenie. Mala som neraz slzy na krajíčku, možno aj preto, že som prvý raz ochutnala terapeutický účinok Vysokých Tatier. Rysy a Kriváň bola štvanica, kým Predné Solisko skôr jednoduchý výlet, z ktorého ešte Česi bežkali dole na objednaný wellnes tesne po dvanástej. Nejaká rodina stíhala trhať chránenú kvetenu, do Tatier sa nechodí škriepiť, ani náhodou, no dakedy sa musí človek premáhať v šoku, a ako bývalému botanikovi mi prišiel pohľad na venček z tatranských kvietkov a na batoh plný zvončekov za ťažší než dvesto prasníc v aréne.

Úplne super je, že na márnivosť človek ani nepomyslí. Recykluje sa na krásny prílet orlov na Kôprovský štít, z Poľska, Čiech, Bratislavy, Maďarska... vymieňajú si správy, napríklad, že Kriváň je väčšia pohoda než Rysy, a potom vrtko odletia svojím smerom... Takú duchovnú eleganciu som zažila iba na Ďumbieri.

Alebo sa márnivosť dokonale premení na boj o život (a potom, že prečo ma irituje polemizovanie nad farbou závesov, vzorom šiat, presolenou polievkou a pod.). Niežeby som bola hľadačom extrémnych situácií, no sem-tam sa mi podarí trafiť do čiernej diery a ledva z nej vytiahnem pozostatky mojich anti častíc... Kriváň pekelne pokrivil moje ambície a neraz som si myslela, že už-už sa končí... Pod vplyvom strachu som si opakovala: „Nepozerám sa, nepozerám sa, nepozerám sa...“ Oči som však otvorené musela mať, inak by som so sebou zniesla do žľabu trebárs sotva desaťročné decko aj s jeho šibnutou matkou. Rodičia – zanietení turisti berúci batoľatá do vysokých nadmorských výšok, nehnevajte sa, ale vy ste homo shitheads. I ja som si pomyslela pri krivánskom kríži, že sto razy vyjdem na Rysy, ale sem nikdy viac. Ani som si neodgrgla, dokým som nezišla aspoň po prvé označené rázcestie. Nebeské blesky odchádzali nevedno kam, každý si šiel svojou cestou, niekto si to strihal viac samovražednou roklinou a ochotne sa blížil k zlyhaniu ľudského faktora. Pre bezohľadných kreténov, čo dupú a stiahnu so sebou kamennú lavínu, som našťastie vyviazla len s dvojdňovým fľakom na priehlavku. Aj také sa stáva. Kriváň mi však dožičil konečne to, čo som furt ospevovala: mliečny expres prešiel cez trasu a napila som sa z oblakov! Z toho som kašľala ešte vo vlaku a tak nabudúce už nebudem toľko piť. Navyše, ako som vravela, že šlo o boj o život, vtedy sa ľudia zbližujú, naozaj som tam spoznala Janku zo Zlína, Kiku a jej tatka z Bratislavy. K tomu párik veselých fotografistov. Kriváň bola adrenalínová bomba a Predné Solisko nesmierne pokojný výlet, hoci pre deti celkom náročný, rodičia sa už s nimi nemohli baviť v angličtine ako cestou na Popradské pleso. Jediným adrenalínom bol telefonát od kamaráta, ktorý práve vychádzal na Východnú Vysokú. Bolo to nezabudnuteľné, videla som ho z Chaty pod Soliskom a on mieril na Sliezsky dom. Paráda, ako keď som v sedem a pol miliónovom Londýne stretla spolužiačku v parku. Kto by v takýchto okamihoch myslel na márnivosť, keď je dávno prekonaná a vodopád Skok ju už zaplavil?

Fantázia, vravím si, a ľudia okolo sa usmejú. Našťastie, už nemám perník na zuboch. Dívam sa na tatranský fenomén očami mnohých, zdieľam s nimi všetko, nepotrebujem mať nijaké blízke oči, aby som sa dívala na krásu. Veď mám dosť ľudí na okolí, všetci tí ľudia mi pomôžu! Celý tatranský svet mi patrí, je to moja predstava! A ja už dobre poznám, že keď sa človek sám od seba skutočne skrze svoju povahu pokúša vracať do prírody, je to dobromyseľný človek. Presne tak to funguje, ľudia sú milí a rovnako sa nadchnú. Super! Aspoň vo Vysokých Tatrách si ešte trochu užijeme v dokonalej ilúzii, kde sme pánmi času a priestoru.

Na Kôprovskom štíte:

„Ty si tu sama?“

„Ta ne?“

„Fíha.“

„Ale bola som už na Rysoch, poznám kus trasy. Vedela som, do čoho idem.“

„Čo? Teraz si bola na Rysoch?“

Necítim sa byť väčším bláznom, než tí, čo chodia po nevyznačených terénoch alebo na opustené miesta. Myslím, že keby som bola na Kriváni s niekým, prepuknem v plač, zlostím sa, lebo by ma mal kto počúvať, takto som však bola odkázaná na seba a musela som sa na seba spoľahnúť. To je dobre, veľmi dobre, presne o tom je život! Spoločnosť je gro a úplne najúžasnejšie je byť s človekom, s ktorým sa veľa nasmejete, nie je náročným detailistom, zo skúseností dokáže rozhodnúť dobre a povzbudí ísť ďalej. Úplne najdôležitejšie je, že v ňom žije predpoklad dobrodružného ducha, čo poháňa, napokon sama som prehovárala kamaráta, aby sme vyšli až na Rysy.

Momentálne ma čaká Slavkovský štít, trasu viacerí odobrili, navyše teraz pôjdem s niekým. Možno si pridám ako bonus niečo namiesto Východnej, ktorá je údajne ťažšia než Kriváň. Tatranská túrapia pokračuje, no do konca septembra sa brány zavrú pre počasie. Ak to však bude pokračovať takto, hádam si túto záľubu, formovanie márnivosti do znesiteľných zážitkov, prenesiem do ďalšieho roka a opäť si prečistím pľúca, srdce, mozog i dušu. Od rozmarov a vášní, pán Nietzsche. Stretnem úžasných ľudí z rôznych končín, ktorí so mnou budú zdieľať tatranskú panorámu.

Venujem všetkým ľuďom, ktorí prežili niečo podobné

Mesto XXI (10)

Klamanie seba samého je v nás zakorenené oveľa silnejšie ako klamanie iného človeka.

Vždy som si myslel, že najväčším šťastím je, keď človek vie, prečo je nešťastný.

Dostojevskij

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz vedie interview s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Zberateľ kačičiek Cortéz deflačne potláča sny o hromade kačiek a káčerov, kým zberateľ sifónov Huxley inflačne prekladá svoje sny do reality a jeho dom postupne zaplňujú sifóny mnohých kvalít.

„Veríte náhode alebo osudu?“ položil mi otázku Július.

„Tá otázka akoby znamenala, že vyberavý vešiak udrží na sebe kabát náhody alebo trenčkot osudu.“

Júliusove oči sa rozšírili. Pomaly a potichu zašepkal: „Prenasleduje vás pocit, že ste vešiak? Va bene, pýtal som sa preto, lebo som sa raz viezol do Milána falošným vlakom a vyhol sa pokute. Za päť mesiacov cestovania sa sprievodca neukázal iba dvakrát. Cestou do Milána a vtedy, keď som sa vracal domov, nestihol som si označiť lístok. Zaveste takéto historky s dobrým koncom chronickým fatalistom na nos a stanú sa šťastnými vešiakmi.“

V posledných dňoch Július strávil čas na internátnom kontinente s dobromyseľnými Číňanmi, pripíjali si pescou na rozlúčku a hodovali paličkami na arašidoch či zemiakových lupienkoch. „Viedli sme debaty o búrlivých porastoch opuncií pri Ríme, o opunciách v Cassine, o opunciách pri krokodílovi z kameňa. Pri odchode som bol prekvapený, že pred letiskom v Pise stojí veľká socha holuba. Čokoľvek by človek čakal, sochu opuncie, slúchadiel, odlakovača, ale toto? Nebolo holubov dosť v Miláne, aby sa človek utopil v ich výlučkoch?“

Žiaľ, nenašiel som nijakú informáciu, ktorá by potvrdzovala všeobecné uctievanie holubov v Taliansku. Po uzavretí zážitkov som zisťoval, prečo na Júliusa neúčinkovala šálka s tekutinou bez entropie, čo som po krátkej chvíli oľutoval.

Július kašľal (pre alergiu na škoricu, pozn. autora) a obzeral si ma poľutovaniahodne. („Ak je to pre vás záhada, zavolajte si Sherlocka Holmesa z Baker Street.“)

Šálka s tekutinou bez entropie sa používa pri bežných cvičeniach počas raňajok, obeda a olovrantu (vo večerných hodinách je rizikové vystavovať mozgovú činnosť takejto skúške). Pán Huxley po uštipačnej poznámke vysvetlil, že sny prispievajú k takzvanej myšlienkovej entropie mozgu. Prístupné informácie nájdete v slovníku senológov. Július odborne mával rukami, keď porovnával fungovanie vlastných mozgových buniek s bunkami občanov. Pustil sa do vedeckého monológu ako Američan bez hanby v dokumentárnej epizóde: „Znásilňujete vaše mozgy, vymývate ich bezsennou špongiou a kopete do prírody, William. Nikdy som sa na niečo také nedal a hlavu mám v poriadku, takže som vyrovnaný blázon, kým vy ste exponenciálne rastúci blázni... V mozgu sa hromadia obrazy, ktoré cvikmi gumujete, znižujete entropiu a táto snaha vás privádza do stupňujúcej nepríčetnosti. Nepokoj vyvoláva fakt, že vám niečo chýba a to sa volá skrutka navyše, ktorá odopína integrované dráhy myslenia, čo v konečnom dôsledku vedie k slobode myslenia. Nadhľad, fantazírovanie, bláznenie, protirečenia, alebo praktickejšie povedané roztok bez entropie, perpetuum sifone,  lietajúci kozáci, spiatočné hodiny, roztopašné kúsky rozbíjajúceho sa diamantu, musíte sa schovať aj pred hmyzom, aby ste si mohli použitý cestovný lístok roztrhať a sypať zdrapy na zem. Sledovať, ako vietor sa nezbedne hrá s papierikmi...“

Stúpla vo mne horúčka. Július Huxley poznal najtajnejší a najšialenejší sen človeka 22. storočia. Vedel, že v každom z nás sa ukrýva maličký králik Bunny. Hladný a hľadajúci mrkvy.

„Hnevá vás, že neviete dosiahnuť, čo vám tekutina káže, a márne sa snažíte mať v hlave to, čo tekutina už má: život bez hromadenia snov. V tej šálke ako keby ste videli vaše topiace sa vedomie do nekonečnej tmy, váš omyl, o ktorý paradoxne bojujete a chcete v ňom žiť naďalej. Omyl vám robí zle, cítite, že ste podráždený, ale neviete sa brániť, ani keď je vás viac proti vláde. To je tragikomédia. Nie je tragikomické usilovať sa o život v omyle a ešte si byť toho vedomý? Žiť v zákonoch, ktoré stoja proti prírodným zákonom? Či nie je tragikomické byť márnivým a vedieť o tom? Máme však na výber, keď sme si už nasadili koruny?“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.