Mesto XXI (2)

Ale vedzte, že sme všetci zajedno, nech už čokoľvek hovoríme.

Turba Philosophorum

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Záznamy pána Huxleyho jasne dokazujú nijaký vplyv vládnych praktík. Náš redaktor veľkých kvalít William Cortéz dostal poverenie od vydavateľstva Bagal na cestu k človeku, ktorý si zahral v cudzom sne.

O ceste a príchode k pánovi Huxleymu stručne informujem, že v ten deň snežilo a na letisko som si ťahal svetlofialový kufrík. Spôsoboval mi takú veľkú radosť, že chtiac-nechtiac som sa preriekol susednému pasažierovi o sne, v ktorom si kupujem podobný kufor. Sused reagoval nanajvýš trápne a spoločensky, vzal vrecko, vyvracal sa do neho a požiadal letušku, aby mu priniesla zapekané rezance s rezňom, puding z jesetera a šálku kávy. Želal som si v tom okamihu stáť pred dubovými dverami pána Huxleyho s klopadlom v tvare zúrivej šelmy. Ako som si mohol vytvoriť túto predstavu, keď som v živote pred domom pána Huxleyho nestál? V jeho údajoch nebola zmienka o zúrivej šelme, ktorú architekti vymodelovali do klopadla.
V skutočnosti, po prílete a odvoze, som stál pred vycerenými zubami pumy a divil sa ako vy, čitatelia. Moje hánky sa chveli a bridili pred jej diabolskými očami, napokon som siahol po pume a šľahol ňou o dvere. Ako skutočný potomok nemilosrdných predkov – lovcov. Dvere mocne zarevali majiteľovi domu o novej návšteve.
Najprv sa odchýlili a medzera sa zazubila tenulinkou retiazkou, ktorú by prvý zlodej na súkromnej obchôdzke nežne odfúkol. Ruka pána Huxleyho prehovorila spoza dverí: „Boli ste očakávaní, prečo vám to tak dlho trvalo? Čo ste neprišli skôr, vážený pán redaktor? Ukážte preukaz.“
Ochotne som vložil preukaz do bledej ruky a vravel som jej, že som musel veľa času čakať na kufor so svetlofialovým odtieňom. Služby boli prívetivé ako ľudia ku kŕdľu bezdomovtákov (pôvodne holubov). „Avšak pochvaľovali výber farby, niekto povedal, že svetlofialová povzbudzuje osvietenské úmysly.“
„O tom sa porozprávame, keď odbavíme formality. Farba nie je dôležitá, ale kufor a jeho obsah áno. Preukaz je v poriadku, pustím vás dnu.“ Dvere sa zavreli, za nimi bolo počuť kovové cinknutie a otvorili sa dokorán. Rúčka osvietenského kufríka mi vykĺzla, predo mnou stál človek od hlavy po päty zahalený v čiernom. Pre Jupitera!
„Hlavne nekričte, v tomto dome dlho nebolo nikoho so zvýšeným hlasom…“
Čitatelia sú iste zvedaví, ako žije človek s dvoma povolaniami (pacient a doktor). V dome sa ozýval tichý bzukot robotov, obývačka bola pekná, útulná a nenašiel som dôkaz, ktorý by potvrdil nespoločenský život. Obrazy a pohovka z najnovšieho katalógu Ideja sa dívali na špičkovú technológiu našej vlády: senvízor mal správne nastavenú výšku a šírku. Pán Huxley ma ubezpečil, že senvízor slúži len ako dekorácia a sledujú ho roboti, keď sa kúpe, alebo pestuje citrusové stromčeky v záhrade. Moje prsty zlákali závesy regulujúce príjem svetla počas dňa a na konferenčnom stolíku som zbadal novinku, elektrické žuvačky. Skrátka, milí čitatelia, pán Huxley s dvoma povolaniami žil v bezpečnom a moderne zariadenom dome. Zakončím to gazdom znásilnenou poéziou: ak by z vlády niekto prišiel a dal si pohov, nenašiel by úkazy morských snových prílivov.
V duchu som sa pýtal, z akého zdroja toto všetko pán Huxley získava. Posadili sme sa na gauč a pán Huxley začal: „Určite sa pýtate, odkiaľ toto všetko mám. Kým začneme, opýtam sa vás, viete, kto prvý prišiel so štvorcovaním tunela?“
Pokrčil som ramenami a zistil som, že som v pomykove úplne zabudol vyzliecť kožuch z chovného genetického skladu s fretkami. Odpoveď pána Huxleyho vás prekvapí, čitatelia.
„Ja. Vláda prebrala odo mňa návrh, pretože som taký tunel vytvoril ako cestu k môjmu dobrému kamarátovi. Dajako ho vylepšili a dokonale gumuje sny. Toto som chcel prezradiť vášmu vydavateľstvu. Kamarát mi sprostredkúva všetko, čo vidia moji roboti v senvízore v reklamách. Autá, umývacie prostriedky, robot na kávu, robot na umývanie sifónov… Iba kvantové pôžičky odmietam.“
Vybral som zápisník a opýtal sa ho na robota, ktorý sa stará o údržbu sifónov.
„Máme doma veľa sifónov. Koľko ich máte vy?“ pozrel na mňa pán Huxley s profesionálnym výrazom v tvári.
„Otázka ma zaskočila, myslím, že dva, lebo žijem v byte. Takže máte spojenca na prežitie?“
Pán Huxley sa díval na to, ako šermujem ceruzkou s napätím. „Samozrejme, každý má kamaráta. Toho kamaráta v úlohe poskytovateľa všetkého, o čo ho požiadame. Dobre využiteľný človek, ktorý pozná, že sám má podobného kamaráta. Sme reťaz a preto chcem hneď zistiť, v akej blízkosti sme. Ako hlboko si rozumieme, podrobím vás testu.“
„Čože?“
„Ako vidím, už sme ho začali. Viete, že existujú tri typy ľudí? Tí, ktorí vedia rátať a tí, ktorí nevedia.“
Rozrušený som ho opravil: „Ako to? Vraveli ste tri typy ľudí a vymenovali ste iba dva!“
Pán Huxley podotkol, že by potreboval mať na konferenčnom stolíku viac elektrických žuvačiek a poslal po ne robota. Z vrecka vytiahol elektronickú cigaretu a ponúkol ma.
„Nefajčím. No už chápem, prečo ste povedali tri a potom dva.“ Pousmial som sa a ospravedlňoval, no pán Huxley ma zastavil. Neďaleko robot súcitne prevrátil očami.
„Stačilo, vyjasnili sme si, kto je vtipný a teraz by sme sa mohli navzájom predstaviť. Nech neukážeme, že sme zabudli, ako sa ľudia vítajú pri osobnom kontakte. Na váš článok čaká celý svet a mohli by sme ním ľudí prinútiť, aby sa viac stýkali. Živé rozhovory bez použitia technológií sú zábavné!“
„To je pravda. Moje meno ste videli na vizitke. Volám sa Cortéz William.“
„Mám vás volať priezviskom?“
Ako správny novinár som zavrtel hlavou a blahosklonne odpovedal: „William.“
„Ste napoly Španiel, napoly Angličan, William?“
Upozornil som pána Huxleyho, aby prenechal pole otázok mne.
„Nerozčuľujte sa, William. Zapíšte si to, čo už viete: moje meno je Július Huxley a som zabudnutý Slovák, čiže Angličan ako vy. Nezabudnite napísať správne Huxley, ako veľká rodina Huxleyovcov, rodina šťastných a nešťastných aristokratov.“
„Z poznámok si spomínam na Darwinovho brechajúceho psa¹.“
„Aldous Huxley sa preslávil odvážnym činom, keď odmietol bozkať nohy chorých ako svätý František. Barbar² jeden!“
„A vy máte rodokmeň u nich?“
Július smutne pokrútil hlavou. „Žiaľ nie. Nebolo mi určené predviesť sa silným pôvodom. Však by som vás sem inak nevolal.“

Keďže môj spoločník žije sám, mal som potrebu pripomenúť mu význam nášho rozhovoru. „Okrem toho, že ste sa podieľali na politike zbavenia ľudí snov, sám ste sa ocitli v sne iného človeka. Čitatelia si radi prečítajú o tom. Rezonuje v tom fakt, že ste nesnívali vy, ale niekto iný a predpokladám, že sa to stalo vo vašom bývalom svete. Vedie nás to do hlbšej minulosti. Do definícií snov, o ktorých dnes je neprípustné hovoriť.“
„Prosím vás, nerozprávajte so mnou ako s exponátom. Som si istý, že takých ako ja je viac a mne šlo hlavne o očistu môjho mena. O odpustenie, lebo moji roboti v senvízore vidia, čo sa s týmto deje a sú precitlivení, ich stavy sa potom prenášajú na mňa. Nechcel som vám to do listu písať, znelo by to úchylne. Inak mám šikovných a bystrých robotov.“
„Verím, že sa z toho teší celý svet. Záleží vám na názoroch druhých o vás?“
„Pravdaže, komu by na tom nezáležalo?! Prvý názor, na ktorom nám záleží, je názor našich matiek, po nich názor kadejakých kamarátov. Všetko je v poriadku, kým nenosíme protézy a barly. Jediné, na čom stojí dôraz, je nepremeniť názory druhých na realitu, ak žijeme v presvedčení, že sú mylné.“
„Čo ste porušili, keď ste sa sem presťahovali a vybudovali štvorcový tunel bez východu. Podporili ste vymývanie mozgov tisícok ľudí.“
„Môj štvorcový tunel mal východ ku kamarátovi, ale vláda štvorcový tunel zbavila východu. Ako to spravili, to sa mňa už netýka. Hrozné je, že v zrýchlenej evolúcii technických strojov z neho stvorili aj špirálovú komoru bez dverí.“
Milí čitatelia, nedokážete si predstaviť to prekvapenie, ktoré nasledovalo. Július mi ukázal ďakovací diplom za rozvoj senológie. Bolo na ňom napísané: Komunita senológov z odboru Mozog Vám týmto udeľuje ocenenie za rozvoj technológií na potlačenie snov. Ďalej bolo drobnými písmenami: Váš patent štvorcového tunela nám pomohol vytvoriť špičkovú komoru, ktorú sme sformovali do tvaru DNA. Komora s mimoriadne citlivými senzormi na sny bola úspešne zavedená do spoločnosti a niektoré časti výskumu budú pokračovať u našich kolegov, senológov z odboru Technické masmédiá na rozvoj senvízorov. Sľúbili, že prvý výrobok pošlú Vám. Pokračovali hadovité podpisy niekoľkých pracovníkov z odboru Mozog.
„Rozumiem, prečo ste nám napísali. Máte toho dosť na svedomí a vaše gesto priznania je dôkazom, že pochádzate z iného vesmíru. Vláda by nikdy k svojim chybám nevykonala prejav. Nemáte strach, že po odhalení sa možno ocitnete v ohrození života?“
„Uvidíme, aj ja v niečo verím,“ usmial sa Július. „Prejde čas, zabudne sa na mňa, hlavne kvôli elektronickému pivu, po ktorom kričí 22. storočie.“
„Kričí po hrdinovi,“ veľavýznamne som poznamenal a myslel tým seba.
„Nemyslím, že sa stanem hrdinom,“ odpovedal Július a tým dokončil pointu života človeka v Deflačnom vesmíre a v tých, kde ešte človek prebýva.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. brechajúceho psa = Thomas Huxley, anglický lekár a biológ, oduševnene verný názorom Charlesa Darwina; v rodine pokračuje v evolučnej biológii jeho vnuk Julian Huxleym ktorý mal známeho brata, spisovateľa Aldousa Huxleyho; ďalší členovia podporujú Huxley family významným postavením v anglickej vede a umení
2. Barbar = odkaz na obsah z knihy Kontrapunkt, kde spomínaný autor píše o barbarstve (Mark Rampion)

MESTO XXI (1)

„Och, to je sen!“ Esmeralda

Chrám Matky Božej v Paríži, Victor Hugo

Žurnalista veľkých kvalít William Cortéz, zastupujúci vydavateľstvo Bagal, obsadil prvú triedu leteckej spoločnosti a letel do Severovýchodnej zóny s významnou príležitosťou zviditeľniť sa. Podľa meteorológov, farmaceutických odborníkov a leteckej posádky cesta dopadla priaznivo. Okrem povolenia nedostal od vydavateľstva nijaké inštrukcie.

Je 22. storočie a vydavateľstvo Bagal z Deflačného vesmíru vyjadruje obavy, či si niekto prečíta článok do posledného záveru, keď udavačské kamery sú zakliesnené všade ako sociálne cítiace eržebáky. Rozmery zón otrokov rapídne expandujú a ústavy sa žalujú: „Kapacitne nezvládame odpor ľudstva!“
Čo o nás v tejto dobe píšu média zo susedných svetov? Priebežne monitorujeme situáciu mimo nášho vesmíru a zatiaľ sa žiadny článok nevyhol strašiaku, ktorý dvíha žlčníky našim revolucionárom: Deflačný vesmír prežíva recesiu!, Krutý deflačný útok vlády na Južnú zónu!, Zabudnite na digitálne vankúše z Deflačného vesmíru!
„Áno, potvrdzujem, že sme pozastavili činnosť operátorov digitálnych vankúšov pre nepokoje v dopravnej infraštruktúre susedného vesmíru. Občania sa však nemusia báť, navrhli sme postaviť vlastnú továreň na digitálne vankúše,“ oznámil minister dopravy vo vesmíre Stropchovbacil. „Na najbližšom zasadaní preberieme názov továrne.“
Pán minister nám týmto nepriamo odkazuje vycúvanie zo spolupráce s Deflačným vesmírom.
Vo Filomravnom vesmíre všetko starostlivo sledujú a stihli spracovať panoramatické kalendáre s udalosťami, ktoré sa odohrali v Južnej zóne. Prvé mesiace ďalšieho roka zobrazujú šťastné obyvateľstvo Južnej zóny, v apríli vláda skupuje injekcie na znižovanie mravnosti, hneď v máji stoja na obrázku nechápavé výrazy obyvateľov s prstami na zaslinených perách a vypleštenými očami, v júni ich vláda upokojuje preventívnou prehliadkou a ďalšie mesiace zobrazujú postupné a kompletné vyhladenie Južnej zóny Deflačného vesmíru. V novembri sa neozve jediný ľudský povzdych, kým v decembri lekárne a laboratóriá oslavujú vysokú účinnosť nových produktov a želajú šťastný Nový Rok.
Nepochopiteľne píše o nás náboženské periodikum z vesmíru Ghwouery, ktoré prehliada masaker Južnej zóny pre neznášanlivú povahu: „V Deflačnom vesmíre sa nedalo nič iného čakať, ich Jupiter bude potrestaný, ako aj jeho dietky. Ak nejaký jestvuje, pretože jediný, ktorý jestvuje, je Ghwoh! Prečo si vybrali Jupitera? Verili by ste, že pre veľkosť planéty Jupiter?! Absurdný výber, aj fakt, že je to výber! Sami obyvatelia priznávajú: vybrali sme si Jupitera, pretože sme prestali stavať vieru na nehmatateľných a dali sme na veľkosť z dejín v našej galaxii. Jupiterizmus bol výhodný, nie príliš zložitý na pravidlá a vláda mohla riadiť bez toho, aby jej niekto búchal po prstoch, čo sa neskôr ukázalo ako zlý výber. Jupiter bola dobre vychovaná planéta a ako bôžik nerozdávala nám svetlo ani tmu, vlastne nechávala nás na pokoji, takto si svedomite plnila úlohu a ponechávala nám slobodu. Jupiterizmus po renesancii sa uchytil veľmi rýchlo a každému sa konečne uľavilo. Nečudujme sa týmto slovám, bratia a bratanci, v Deflačnom vesmíre sa odohráva duchovný úpadok. Nezmyselnosť ich viery tresce vesmír a jeho duše. Jakživ sme sa nestretli s takým ignorantským bohom, akým je Jupiter, ktorý sa prizerá, ako sa ľudia dopujú omamnými látkami, štítia osobného kontaktu a psiská sa od hladu kŕmia vlastnými výkalmi. Modlime sa za nich, aby sa prinavrátili k súcitnému Ghwohu, ktorý pustí do svojej Záhrady aj duchov bezkyslíkatých tresiek¹.“
Písať o momentálnej situácii 22.storočia v Deflačnom vesmíre je pre médiá a šľachtu dennodenná osviežujúca sprcha po desiatich hodinách žmýkania svalov v práci alebo v prírode. „V ich evidencii chýbajú škandály a jatky, ktoré by povzbudili históriu a život v nich. Preto sa púšťajú do Deflačného vesmíru,“ poskytol psychologický výklad doktor z ústavu. Budeme vás pravidelne informovať o zverejnených správach z medzi–vesmírnych priestorov.
Správy z domova. Pred pätnástimi rokmi z Inflačného vesmíru sa k nám presťahoval nový obyvateľ, ktorý nám poslal do vydavateľstva krátku reakciu na udalosti s našou vládou. Neskôr sme usúdili, že splníme želanie občana, ktoré v liste uvádza.

Dobrý deň,

v prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť všetkým príbuzným pozostalých Južnej zóny! To, čo sa tam odohralo, ma donútilo poslať Vám žiadosť, pre Váš pokoj nie žiadosť o zamestnanie.

Žijem sám a niekoľkokrát ste ma navštívili v podobe požieračov snov či suchozemských bezdomopsov, ale úspešne som Vás všetkých poslal do brezového hája. Ubezpečujem Vás, že nie som pod vplyvom umelého spánku. Prišiel som sem žiť pred pätnástimi rokmi, pricestoval som z toho šibnutého vesmíru, kde je ešte 21. storočie a má šancu poučiť sa na Vás. Pokiaľ sa tam neprestanú pretvarovať a nezhodia jadrové bomby, skončia ako my: začnú plieť burinu na prvé zóny, pre edukačné centrá a ústavy. No aké sú moje dojmy, kým tu žijem?
Chcel by som Vás pozvať na rozhovor so mnou. Nerád sa zapájam do politických diskusií, ale možno by títo ľudia 22. storočia radi čítali o zakázanej téme, o snoch. Mňa vláda nedostane, som dostatočne obrnený nielen snami. Áno, stále snívam! Popravde som sem pricestoval kvôli pretvárke a mravom, ktoré tu naozaj chýbajú. Každý si jasne ide za cieľom. Vaša užitočná deflácia ma sem pritiahla, ale odkedy som tu, vidím a čoraz viac chápem, ako ľud trpí. Odopierať si záblesky pamäte, keď jeme hamburger a odgrgávame si z koly… Je prirodzene ľudské mávať takéto záblesky pri bežných činnostiach, ked strkáme kus papiera do pažravého stroja, alebo čakáme na výsledok digitálneho vankúša. Umelý spánok zatiaľ neodstraňuje pamäť a večne bdelé srdce, o ktorom spieva slávny Šalamún.

Na veci nič nemení fakt, že som profitoval z Vášho nešťastia v prvej polovici 22. storočia. Prezradím Vám ako, keď ma poctíte návštevou. Podiskutujeme o snoch, ktoré ste kedysi považovali len za sny a tie „len“ sny sa nadobro vytratili. Po nich nasadila vláda tvrdý režim, režim skutočného spánku bez snov, a aby sme nesnívali, snívame o tom, aby sme nesnívali. Je to prvý a posledný sen, ktorý nám umelý spánok dovoľuje. Je to proces zdĺhavý, končiaci v špirálových komorách bez dverí a v štvorcových tuneloch bez východu. Vidíte, ako to perfektne ovládam.
Porozprávam Vám o svojich snoch, o živote v 21. storočí v Inflačnom vesmíre, kde ľudia môžu snívať, dokonca entropia² má povolenie na pretvárku a na papieri hlási obrat.

Nebudem zastierať vlastný zámer priviať Vás ku mne, veľmi rád by som odčinil hriech, ktorý som na ľudstve spáchal. Navrátil Vás k snom. Vysvetlím Vám to, ak prijmete moje pozvanie.
S veľkou úctou k Vašim aktivitám na odpor voči vláde,
Július Huxley

Vydavateľstvo Bagal preverilo totožnosť občana. Pán Huxley na začiatku 22. storočia integroval údaje o svojom profile do databázy Deflačného vesmíru. Medzi nimi prekvapení redaktori našli správu o tom, ako si pán Huxley udržuje odstup od spoločnosti v zmysle ochrany pred požieračmi snov. Podľa svetových pravidiel je pán Huxley zrelý na ústav, ale zavrel sa do svojho domu, ktorý funguje ako sebestačný ústav a spĺňa všetky kritériá a paragrafy vydané ministerstvom. Požierači snov majú povinnosť navštíviť každého občana a preto vám ponúkame záznam o návšteve tohto vzácneho človeka:
„Čo chcete? Kto ste? Zavolám políciu!“
„Sme požierači snov, prišli sme na vás uvaliť komoru a ak to bude nutné, odvezieme vašu myseľ do tunela so štvorcom.“
„To poznám, neoblafnete ma! Vy ste mi prišli tvrdiť o výhre auta a potravinového košíčka!“
„Nie, prišli sme vás zaujať štvorcovým tunelom.“
„Vypadnite!“
Nepresvedčili človeka v dome, aby im otvoril a vydýchli si, pretože dúfali v jeho sociálnu neprívetivosť.
„Košíček položte pred dvere!“ prikázal im zvnútra hlas. Požierači snov poslúchli veľmi ochotne, považovali to za prejav vďaky, že nemuseli mať dočinenia s bláznom z domu, ktorý sa vedel o seba tak dobre postarať, že uvoľnil jedno miesto v ústave pre ďalšieho človeka s večne bdelým srdcom. Ani mu nesľúbili krátkodobý pobyt v raji (pôvodom dovolenka). Poďakovali Jupiterovi a odvtedy neklopali na dvere domu pána Huxleyho, doktora a pacienta v jednom.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. bezkyslíkatých tresiek = rozšírené oblasti v Baltskom mori sú tzv. mŕtvymi zónami, ktoré spôsobili v minulosti početné úmrtia rýb následkom udusenia nedostatkom kyslíka (anoxia)
2. entropia = fyzikálna veličina, ktorá meria neusporiadanosť systému a s časom rastie

Výber z ruskej literatúry (skrátená verzia článku)

Plamene ruskej klasiky horia cítením ako Nerov Rím v búrlivom 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia, v ktorej bola drvivá väčšina ľudstva ťažko skúšaná.

 

Literatúra je prostriedok v umení, ktorému som podľahla veľmi ľahko v detstve, a je to niečo, s čím sa človek hádam aj narodí, priam zrovnateľné s génom, ktorý sa ťažko za života vykynoží. Hoci som dlhý čas trávila v prírodovednom svete, okolnosti mi nedožičili študovať žurnalistiku, či vstúpili do môjho života ľudia, ktorí sa usilovali o znechutenie čítať, literatúra sa vo mne držala ako vznešený pasažier. Preto som si neraz povedala, že sa pustím do národnej literatúry. Neviem kedy a ako došlo k tomu, že som si vybrala Rusko, azda to bola otázka Eugena Onegina, ktorého nám krásne vysvetlila učiteľka na strednej škole, za čo jej nielen za toto ďakujem, alebo to bola sila Dostojevského, alebo neznámeho člena nemenovaného portálu, kde uviedol záujem o ruskú literatúru a znelo to mimoriadne vznešene. Mladí ľudia milujú vznešené veci, o tom niet pochýb.

 

Pôvodná verzia článku s dvadsiatimi knižkami bude podrobená času venovanému ďalším autorom, ktorí mi zatiaľ unikajú, ako mi uniká ten už školákom známy pedantný krok ako chronologicky usporiadať hocaký zoznam. Inak to naozaj nejde, ak má byť literatúra zrkadlom doby (Dostojevskij) a ukázať, že autori si v knihách nevymýšľajú. Priznávam, že moje znalosti spočívajú najskôr v autoroch so zvučnými menami, ktoré vnímam ako temer stále žijúce osobnosti, sú najčastejšie prekladanými autormi, a kategorizovanie odrazu nejestvuje, až na jedno, ktoré hneď priblížim.

 

Kritérium je veľmi jednoduché a, myslím, že správne pre našu spoločnosť. Ako mi bolo potvrdené, sú to problémy ľudskej existencie, s ktorými sa v literatúre stretávame. Prvú desiatku som zoradila teda na základe etických, sociálnych a charakterových (a časových) potrieb najširšej verejnosti (vek a útlosť kníh), tieto príbehy nosia v sebe aktuálnosť, kým posledný človek ešte nezabudne, kto je človek a akú úlohu zohral na Zemi.

V tomto článku však prinášam iba prehľad prvých štyroch kníh, ktoré by si drsne povedané človek mal prečítať.

 

1. Matrionina chalupa – Alexander Solženicyn

2. Hrdina našich čias – Michajl Lermontov

3. Odpadlík – Vladimír Lidin

4. Revízor – Nikolaj Gogoľ

 

Prvé tri príbehy sú orientované na človeka ako na osamelú a silnú bytosť, takže aj mladý čitateľ sa nájde. Vyvrcholením je zhromaždenie poznatkov o ľudských pohnútkach v Revízorovi, ktoré prežijeme s úsmevom.

 

Umeleckú hodnotu som odsunula na druhú koľaj, čo mi, dúfam, nebude nik zazlievať, pretože v každom prípade zoznam ďalších diel nosia v sebe rovnako dostatočnú dávku umenia. Tie by boli od Gončarova, Gorkého, Tolstoja či Dostojevského, ale podnet na progresívne premýšľanie a výber mi dali vyprofilovaní ľudia, preto budem bedlivo pokračovať v čítaní a možno ešte zmením niečo v prvej desiatke. Nedokážem sa ani tak pekne ako oni vyjadriť, ako mi nesmierne chýbali ich rady a na ďalšie ešte trpezlivo čakám. Veľmi im ďakujem za čas a ochotu podeliť sa o poznatky.

 

Čo mi ale môžu zazlievať čitatelia, a ja s nimi budem súhlasiť, je vynechanie poézie v budúcnosti (z chronológie označovaná v jednom období ako ruská dekadencia a symbolizmus). Neodvažujem sa hodnotiť to, čo predo mnou stojí ako cudzinec s vlastným umom a srdcom, k tomu ošatený v  zákonoch a pravidlách lyriky.

 

Komu by nestačili štyri knižky, nedočkavosť by mu bránila počkať na dôkladnejšie vypracovaný zoznam (a veruže stále bude mať otvorené vrátka), pokojne mu pošlem pôvodný zoznam s odkazom na tematicky súvisiace príbehy.

 

Do skorého čítania želá Michaela „Zipporah“ R.

1. Matrionina chalupa – Alexander Solženicyn

Krátky príbeh o človeku, ktorý pracoval „zadarmo“ zanechá vo vás úvahu o tom, čo robí človeka človekom v civilizácii, akú úlohu zohráva v spoločnosti, ako sa spoločnosť chová voči jednotlivcovi. Tieto „Matriony“ budete po prečítaní hľadať medzi skutočnými ľuďmi, o ktorých sa rozpráva málo, temer vôbec, pričom veľa krát a mlčky zachraňujú, alebo odhaľujú zvyšky našej ľudskosti. Všetko stojí na našej vnímavosti, aby sme ich tapetovali v spoločnosti, ako to spravil Solženicyn.

Z príbehu výroky:

Vždy majú pekné tváre tí, čo majú svedomie čisté.

Všetci sme žili vedľa nej a nepochopili sme, že práve ona je ten jeden spravodlivý, bez ktorého, ako vraví príslovie, neobstojí dedina.

Ďalšie príbehy: Človek – Gorkij (krátka úvahová poviedka v zbierke Makar Čudra), Zápisky z podzemia – Dostojevskij, Samotár – Alexej Tolstoj (príbeh koňa)

2. Hrdina našich čias – Michajl Lermontov

Román o hrdinovi nielen Lermontových čias (romantizmus)... Človek, ktorý spoznal svet dobrý a zlý, i niečo medzi týmito doménami. Nespokojný a melancholický nezápasí, ale v jeho utvrdeniach chýba hlboký pesimizmus, ktorý je jasnejší v niekoľkých príbehoch od Leonida Andrejeva, a preto nemá tú strašnú, konečnú moc nad nami. Nepokračuje a znudený hrdina Pečorin sa stane nostalgiou. Predstavuje niečo vyňaté z nás, čas, ktorý vyplňujeme sebareflexiou, citeľné prežívanie života. Pečorin je zapísaný vo všetkých ľuďoch, ktorí sa v živote usilovali či usilujú dobehnúť pravdu, život, ťahať sa nahor po rebríku za poznaním a padať, vstávať, liezť a zase padať. Utvrdzovať sa a pociťovať skepsu, sklamanie. Hádam Pečorin reprezentuje všetky postavy, ktorých je strašne veľa nielen v ruskej literatúre a že mu to právo prvenstva patrí nielen pre mladý vek autora (26), v ktorom napísal také zrelé dielo. Maxim Gorkij vsádza do Lermontova popredných autorov (Gogoľ, Tolstoj, Dostojevskij, Turgenev...), ale nebudem oponovať, ak by si niekto želal mať tu Eugena Onegina.

Z príbehu výroky:

„... potom som čítal, študoval – aj veda sa mi zunovala; videl som, že sláva ani šťastie od nej vôbec nezávisia, lebo najšťastnejší z ľudí sú nevedomci, a sláva – to je šťastná náhoda, na jej dosiahnutie potrebuje človek len obratnosť. Vtedy som sa začal nudiť...“

História duše ľudskej, i tej najplytkejšej, je možno zaujímavejšia a užitočnejšia ako história celého národa, najmä keď vyplýva zo sebapozorovania zrelého ducha a keď je napísaná bez márnivej túžby vzbudiť účasť alebo obdiv.

Ďalšie príbehy: Eugen Onegin – Puškin, Rudin – Turgenev, Otcovia a deti – Turgenev (hrdina Bazarov), Všedný príbeh – Gončarov (hrdina Alexander), Úšust – Gončarov (hrdina Rajskij), Oblomov – Gončarov, Súboj – Čechov (zhrnutie všetkých nepokojných hrdinov, rojkov 19. storočia, nihilizmus prehráva), Zločin a trest – Dostojevskij (hrdina Raskoľnikov, ktorý na základe idey spáchal zločin, podrobný život nižšej vrstvy), Ponížení a urazení – Dostojevskij (hrdina Vaňa ako pozorovateľ, vnútorný svet postáv), Metro 2033 – Glukhovsky (hrdina Arťom), Mŕtve duše (ne–obyčajný, už postarší hrdina Čičikov)

3. Odpadlík – Vladimír Lidin

Príbeh o človeku, o Bessonovi, je všetkým, čo sa v živote dostáva do stavu bezútešnosti, čo mení snahu mladého človeka na bezvýznamný výkričník, upozornenie na fakt, že jednotlivec neznamená nič, pokiaľ sa nenarodil pod šťastnou hviezdou, alebo mu nepomohli okolnosti získať aspoň štandardný život. Toto prísne upozornenie komentuje Lidinove mesto a jeho fasáda, je charakterizované pred vstupom do neho ako mesto, ktoré nepotrebuje tohto „hrdinu“. Čím väčší rozmach miest bude, tým viac bude táto kniha aktuálna, odpadlíkov bude pribúdať. Všetky mestá majú spoločné pravidlo: ak v ňom človek ukáže jediný krivý pohyb, raz zakopne, je s ním amen. Tak diktuje mesto, tak diktuje spoločnosť. A takto sú postavené zvyšné príbehy hrdinov, ktorých opis je miestami silne autenticky napísaný.

Z príbehu výroky:

Keď ti je smutno alebo keď ťa zhrýzajú starosti, začítaš sa do knižky o zámorskej krajine. Krajina je belasá, ľudia sú belasí, ba aj ty, blázonko, staneš sa belasý. A belasému sa lepšie žije.

... veď každý človek môže mať svoj sen, Táňa... i keď je všetko dookola protivné, bezohľadné, hnusné, sen je vždy ako svieca... Človek nedovolí, aby ju sfúkli, bráni sa.

Ďalšie príbehy: Všedný príbeh – Gončarov (takmer totožný obsah s dialógmi až dramatickými), Mesto Žltého diabla – Gorkij (opis autorovho života v New Yorku), Rakovina – Solženicyn (význam postavenia), Zločin a trest – Dostojevskij

4. Revízor – Nikolaj Gogoľ

V tomto podivnom ľudskom svete nemôže chýbať humor od človeka pre človeka o človeku. Inak počet psychických porúch by asi narástol. Humor je najväčšia barla v ľudskom svete, ktorá pomáha i bije zároveň.

Lukian v rozhovore s Erasmom (z knihy od Voltairea) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.

Revízor nie je karikatúra, vari sa považujeme za karikatúry? V Revízorovi sa nájdeme všetci, je to prvá očista a porozumieme smiechu nad sebou samým, pretože kto sa nebojí ničoho, smiechu sa bojí najviac. Aj preto, lebo smiech je najistejšia skúška duše (Dostojevskij).

Ďalšie príbehy: Stepančikovo a jej obyvatelia – Dostojevskij, Medzi mužom a ženou – Čechov (autorova veľká individualita, kultivovaný prístup, smutná irónia v obnažovaní často ohavných úmyslov vo vytváraní vzťahov)

O človeku s Parkinsonovou chorobu

Starý človek. Čo evokuje toto slovné spojenie v duši mladého človeka? Babka, ku ktorej prichádzame s prázdnym žalúdkom a peňaženkou, odchádzame s ťažkosťami, nevieme sa prepchať cez dvere a, samozrejme, peňaženku ešte na poslednú chvíľu, v poslednom našom krôčiku nakŕmi babka, vlepí nám mľaskavý bozk a lúči sa s nami sľubom čokoládovej torty pri najbližšom opätovnom stretnutí.

Ja som po trinástom roku života prestala jesť dobrú a sladkú paradajkovú polievočku s rezancami, ktorú dodnes nijaká neprekonala, lebo to tak má byť, ak chceme vytušiť, čo je to jedinečnosť bytosti. Nedeľný solídny obed, cartoon network a kávička v socialistickom pohári skončili. Párkrát som zažila, že dobrá susedka vo vysokom veku navarila fajnú kapustovú polievku, správala sa ako pravá babička a pri jej kolenách som si robila domáce úlohy, a bolo mi dobre. Aj sme si podebatovali o veľkom kľúči, čo visel na jej stene, a otvárala sa ním nebeská brána... O jej rodine žijúcej v Čechách. O mojom prekvapení, koľko liekov musí brať a treba jej lístočky k nim, aby nezabudla koľko a kedy vziať. Klasika životný štýl, ku ktorému som sa pridružila. Boli aj ďalšie snahy, ale pochopila som, že po trinástych narodeninách sa odo mňa odopla nejaká funkčná šnúra... Avšak vďaka tomu, že taká šnúra existovala, vyhľadávala som spoločnosť starkých, lebo vďaka mojej babke ma dosť zaujímali. Dajako som tušila, že vedia, čo robia, naozaj vedia, v čom spočíva zmysel života človeka na Zemi, dokážu to prejaviť aj bez dogmy a majú na to čas. Nie je to samotné varenie, naplnená peňaženka, tlačenka, perník, ušité šaty, ale tá pravidelnosť, rytmus života, bezúhonnosť v starostlivosti o druhých, ovládanie princípov, dobre vpečatených aj v hmotných predmetoch, sila, ktorú v sebe právoplatne nesie človek iba v tomto veku.

A ja som na dlhoročnej ceste stretla skutočne mnohých ľudí. Počas dopravy, v nemocniciach, v jedálni, v kultúrnom živote, no všade, kam sa len človek pohne, a neraz len tak na lavičke sme predebatili hodiny. Sú rôzni. Sú viac úžasní aj menej úžasní. Pokladnice skúseností, sťažností, úsmevov, nervov, ťažkého smútku za stratou, obdivu, pretože veľmi radi prejavujú obdiv mladým ľuďom. Avšak nikdy nezabudnem na jednu 80ročnú paniu, ktorá ma ako neznámy človek v živote najviac zaujala a tento blog je venovaný jej. Vždy sa k nej vraciam v myšlienkach, keď sa rozprávam s niekým starším alebo len tak si na ňu spomeniem, keď prechádzam okolo jej bytovky, o ulicu ďalej, takže dosť často sa mi pripomenie. Dnes sa mi vďaka prednáške o mobilite a motorike starších pripomínala ustavične.

Tejto panej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, keď mala 60 rokov. Neskôr prišla o muža. Žila sama, keď som ju prišla navštíviť a mala 80 rokov, chodila k nej zdravotná sestra. Rodinu, myslím, že synka mala v zahraničí. Tých dvadsať rokov ma priklincovalo spolu s jej osamoteným životom a vysokou inteligenciou o stoličku. Nepreháňam ani náhodou. Bolo na nej vidno, že sa stále niečoho bojí a prejavuje úzkostné stavy, napríklad keď sme si cez telefón hovorili o tom, čo ona naposledy videla v televízore a veľmi ju to vzalo. Bála sa a ja som sa bála, že je sama, no dajak som ju ubezpečila, že je to iba televízny seriál, a nie skutočnosť. Keď som s ňou prvý raz telefonovala, aby som sa ako cudzí človek mohla votrieť do jej bytu a klásť jej otázky, prežila som asi najťažšiu úlohu v živote, skutočná duševná revolúcia v odvahe. Najlepšia lekcia pre človeka, čo by sa chcel ujať presviedčaniu cez telefón... Prežila som, ona bola milá, povedala som jej, kto ma posiela, čo chcem, načo potrebujem odpovede a pozvala ma k sebe. Veľa sme sa rozprávali, mala utrápený výraz, neskôr som pochopila, že to nemalo nič spoločné s tým, že by som sa jej nepáčila, parkinsonici majú tzv. maskovitú tvár, nemôžu pre rigiditu prejaviť emócie. Som si však dodnes istá, že sa aspoň trochu potešila mojej návšteve, alebo inak povedané, prejavila záujem o moju švočku, o moju existenciu. Nebudem sa rozpamätávať do detailov, čo všetko sme mimo otázok rozoberali, neboli to však bláboly, neviem, čo v živote robila, ale s mojou mamou sme sa tak dovtípili, že mohla byť aj učiteľkou. Krútila sa okolo informácií, nie okolo životných potrebách, ktoré zvykne starší človek najviac rozoberať. Prepánakráľa, dala mne ako osemnásťročnej zabrať a iba som ju počúvala. Sem-tam som zabudla, že som tam kvôli otázkam a vravela: "No tak poďme na ďalšiu otázku." Nezabudnuteľný okamih prišiel s rozlúčkou, keď sa ma pri vchode (odprevadila ma k vchodu, mala rolátor) opýtala tak, ako to zvyknú robiť bežní trochu viac informovaní ľudia so sociálnym záujmom: "Vy ste z cárskej rodiny?" (priezvisko mám po poslednom ruskom cárovi). Ešte podotknutie, že príde zdravotná sestra a budú sledovať telenovelu, hoci ak si teraz premietam krátky rozhovor na chodbe, telenovely ju nebavili až tak.

Táto pani sa u mňa zapísala naveky. Ešte sme asi dva razy telefonovali. Potom som sa stretla s jedným ďalším parkinsonikom, tiež sme si dobre podebatili, jeho diagnóza trvala kratšie a uľavilo sa mi, že žil asi so sestrou, ktorá sa o neho starala. Sú to milí ľudia, ktorí by azda dnes, keď tak nad tým človek uvažuje, potrebovali svoj úzky kruh blízkych ľudí, kamarátov. Je jasné, že nie oni prídu za nami, ale my musíme prísť za nimi. Obmedzený život je nočná mora a ten tras akoby to všetko potvrdzoval, parkinsonik každý deň bojuje s pre nás banálnymi činnosťami, čo vedie k frustrácii a k depresiám. Ale jedno poviem: sú skvelí spoločníci, ak nie v mnohých prípadoch lepší.

Myslím, že už nežije, prešlo veľa rokov odvtedy. Ale ja budem na pani ...ovú myslieť stále. Nekonečný obdiv v tichú bojovnosť, a považujem sa za šťastného človeka, že som ju stretla, nie som doktorkou, že cez deň spoznám takýchto bojovníkov, morálne a komunikačne na úrovni, aká človeka poteší. Stala sa jednoducho mojím druhým vzorom po babke.

Zo zákulisia twotse

Píšem veľký príbeh. Celé roky a dni sa krčím pri ňom, ľavé oko mi trucuje ako decko bez tabletu. Sakra, dávam im nádej, nechávam ich objímať, bozkávať, obdivovať sa vzájomne. A čo ja? Tá debilná, tá najsprostejšia samota, aká kedy jestvovala, sa rozdelila ako vo fantasy, a každý dostal z nej prídel. Pod mojou lebkou sa graciózna zmes latentne kopí a kopí, už žije sama a vytvára, pretvára, stvára všeličo.

Niekedy mám fakt toho dosť. To píšem ešte bez vulgarizmov, ktoré sa ma držia, sú ako 24ročná neresť pri tej príšernej zodpovednosti, počúvania a hľadania protivnej pravdy a lži, hľadania toľkých protivenstiev a dobrotivenstiev v živote človeka, koľko je vlasov na bežnej ľudskej hlave. Som z toho poriadne namäkko a po záruke resp. pokazená. Z toho sa na oblohe sťahujú chmáry, nevedomý človek je najšťastnejší človek. Táto šialená upísaná obeť, ktorú som podstúpila, nie je pochopená všeobecne, čo veľmi dobre chápem, dovoľuje mi to zopár mozgových buniek. Ale už fakt toho mám dosť! Premáhajú ma nočné mory so zásnubnými prsteňmi, úsmevmi. Fuj! Strach z večnej samoty a údelu, ktorý jasné hovorí: nijaké porozumenie ani nedorozumenie. Počúvanie. Keby sa len našiel idiot, ktorý by sa neonačil v reštaurácii s veľmi studenými hranolčekmi a tak hrozne slanou polievkou, keby taký idiot jestvoval, čo pije radšej mlieko než víno, vedel presne, čo chce a strávil v prírode hobití život iba niekoľko dní... Trebárs by bol literátor, architekt, maliar so silným stiskom ruky, stratég ako Bonaparte, mal rád rána, písal blbé básne a bol ochotný čítať moje siahodlhé listy plné vášne, lásky, patetizmu, ozvi sa... Viem, že sa ozveš. V paralelnom vesmíre strčíš do bútľavého stromu lístoček pre mňa. To je také romantické! Pozdrav odo mňa moje dvojča, má viac šťastia než ja (a častejšie sa zúčastňuje volieb). Ahoj... Vraciam sa k svojmu príbehu, kde Zipporu čaká bozk od Davida. A potom k čítaniu romantiky. Vzlyk. Zostáva však a ešte a nanešťastie humor, s láskou a navždy.

Zipporah

Z Ecovho poľnohospodárstva na Antarktíde

Sú časy, keď človek zvykne byť viac než obvykle zvedavý. Zatiaľ sa mu javia nemožné veci ako možné. Bude rád, ak sa mu zodpovedia otázky, veľmi často nie udržujúce striktné pravidlá ducha, vedy, morálky.

Sú deje, ktoré ma privádzajú do rozpakov, keď som dieťaťom...

Jerry je malá sviňa, ktorá máva krídlami a vydupe v živote šťastie ako tonový vôl. Tom je mučeníkom so zadkom ako ihelničkou a strop je jeho osudovou trampolínou.

Entropia v cudzej chladničke úmerne stúpa s vôňou a ja ju s obavami a zo zvedavosti otváram. Nemám na nohách ani papuče!

Hustota vesmíru je akýsi súdržný konflikt idey a činu, olivy a rakoviny, svetla a temnoty, rannej kávy a pondelka. Celkom prirodzene sa cítim trápne pred tridsaťročnou vojnou, vojnou dvoch ruží, svetovou vojnou, vojnou dlhou ako spánok Šípovej Ruženky, vojnou medzi voličmi, medzi učiteľmi, medzi učiteľom a žiakom, medzi sklenenou a plastovou fľaškou v odpadkovom koši. Aj bitka pri Poltave ma dostáva do trápnej situácie. Konflikty sú dosť trápne. Z toho vyplýva, že aj náš vesmír je trápny a privádza ma svojim fungovaním do úžasných rozpakov.

Do deja vstupuje antropologický princíp. Pochybujem (a teda som) o jednote bytosti, ktorá niesla meno a so sebou slávu. Títo páni, v prvom prípade nie je zaručené, o aké pohlavie sa pod ním jedná, mi nedali nikdy pokoj a to nie pre svoj genóm, ale svojou vše a vše činnosťou provokovali na hodinách v škole, na pohovore, v obľúbenej televíznej reklame na pôžičku a tak ďalej.

Anonym zvolal Toto je moje!
A Zem postihla apokalypsa. Dočasne sa stáva domovom bláznov (nadčasový výrok muža Slova), z čoho veľký biznis budú mať nielen telekom a lekárne. Najvyšší stupeň vzdelanosti, svätec, bezpodmienečne získajú autori večných kníh so stránkami pripomínajúcimi stopy mušieho vojska. Všetci do pozoru! Na veky vekov.

Aristoteles šmakuje slávu!
Utierali mu zadok, aby nestrácal čas. Študoval pri tom niečo ohľadom výlučkov, ktoré mu pripomínali netopiere a jednému z otrokov vtedy položil hypotetickú otázku s účelom objasniť postupy logického uvažovania. „Podobá sa netopier výkalu?“ „Nie, pane, výkal nemá krídla a zastrašovací manéver.“ „Správne! To je logické, otrok. Veď tento výkal si nevidel nikdy lietať.“ Takto Grék stihol pozície zakladateľa x¹⁰-lógov.

William mieša hruškové... s malinami, jablkami a lososmi. Vôkol neho tancujú pomocníci a podávajú mu... Aj mne sa zdá, že s týmto chlapom niečo nie je v poriadku. Koľkým platil za texty?

Gorkij paktuje s cnosťami... Chlapec, ktorého sa bála Tolstojova anarchia, desí nebezpečnou biografiou. Drsné črty navonok zušľachtil v hĺbke, čo sa Stalinovi vôbec nepodarilo a za bombardovania chutný boršč prskal všade (vzlyk). Keby sa Gorkij nepokúsil o samovraždu, človek by skôr porozumel klokotaniu primitívneho kmeňa než v existenciu človeka, čo si ešte zvyšok života pomáhal pseudonymom.

Kto nepozná Einsteina, čo sa môže zdať fakt nepochopiteľným javom, tak to je mopslík citrónik na druhú a relatívne ho nájdeme na tričkách a v Kinder vajíčkach s vyplazeným jazykom. No nie je toto trápne?!

Posledná otázka znie asi tak, že nepýtajte sa, prečo je vesmír trápny, keď ste sa nenaučili hľadať toho, kto ho robí trápnym. Kto chce, ten vie a má. Kto chce, bude predstierať zvykanie a potom už iba zvykať a prestane vnímať rozdiel medzi týmito takmer paralelne znejúcimi činnosťami. A najšikovnejší potrebujú byť iba viac než obvykle zvedaví, aby vznešeným spôsobom otupili hlavy Belbových kreténov, debilov a hlupákov. Dobre, kreténov z tohto vynechajme (naznačil doktor Belbo), tí by nezostrojili jediný dôvod prečo dať do vlaku nálož, ale bolo by zábavné pre nich klepkať si čelo dynamitom.

Čo nám zostalo netrápnym? Vytrhnúť zub kľučkou je v poriadku, ale aj nula, kompas, fotosyntéza a neurotici majú svoj podklad bez nejakej ľudskej pochybnosti. A fikcie sú úplne mimo mojich rozpakov!

Ostatne Umberto Eco je krycie meno Chucka Norrisa. Chuck Norris sa často hnevá, jeho meno splýva so Saint-Germainom a menom nejakého jasnovidca. Zlosť je však nenápadná ako čierne knieža na tmavom cintoríne s komplotom jezuitov v ruke, kde v samom závere je utesnené meno súčasného pápeža.

A je to passé

Je to za každým paraklasicizmus: niekto alebo niečo dá podnet na napísanie blogu podľa bežných pravidiel. Najčastejšie umelec z literatúry a výrok, najmenej právo a rock, a vôbec nijaký dôvod mi nedali ešte filmové reproduktory.
Všetko je po starom a svoj svet držím pevne v rukách.

Malí drobci sa vďaka mne dostávajú do predošlého storočia, keď nás babky kŕmili štyrmi chodmi jedla. Pustila som Krtka (!Zdeněk Miller!) bez obrazovky a postavila som pred ňu plyšového Krtka. "Môžeš pozerať!" vyhlásila som. Neschopnosť pohrať sa s troma ovládačmi, káblami a troma debničkami vyvolá buď plač alebo smiech, je to 50 na 50 podľa osobnej štatistiky. Kto sa zasmeje na tomto, nezasmeje sa, keď do čokoládového pudingu hodím zo dve cherry paradajok. Drobec použije ako masku proti drakovi tubu farby, obuvák ako meč a Macko pľuje jedovaté sliny, ktoré draka rozškvarí na franforce. Ohoho, potom sú hody, iba Krtko (!Zdeněk Miller!) túži po pudingu z dážďoviek. Nakoniec ho (?Zdeněk Miller?) ešte musíme zachraňovať za nôžky, nie za ručičiky!, za nožičky, keď sa spláchne v záchode pod posteľou.
Nesmiem zabudnúť na absolútne detskú samozrejmosť: stavba bunkra.

Rovesníci, to nie je nič nové. (Čo máš nové?) Búrlivé konverzácie s rozpačitými otáznikmi, z ktorých človek túži viac voňať ponožky po celodennej túre, a bolo by mu ako vo wellnes štúdiu. Rozum v hrsti, prelomové reči, kostrbatý prejav a vztýčené prsty, ktoré si močia v liehovine. Zápalka dohára v statusovom živote, ale ešte dúfajú, že sú výnimoční pre mladosť a krásu (a majú pravdu!), čakajú na kytice, pozvania a preposlané porno. V konečnej fáze rozhovoru zlyhávam v rovnakej snahe a mlčím o problematike fajčenia, keď ťažko by som zháňala cigaretky ešte po tridsiatke (dva roky a je to tam!). Nechcú mi predať ani radlera. Koho by toto zaujímalo z mojich rovesníkov, keď majú veľa práce s publikovaním seba samých? A nanešťastie až príliš o ostatných? Až príliš?

Tí a vy po úspešne zvládnutých tridsiatich troch a vyššie rokov, orodujem za vás, milujem vás. Ste skvelí, inteligentní, vychovaní a nehovoríte priveľa/primálo. Hovoríte k veci, osvecujete ako slnko a vynechávate tuky, ktorých sa osobne nedokážem pre hlúpu mladosť zbaviť. Toto je obdobie bez rozpačitých a ďalších otázok, so zárukou akútnej pomoci v zlomových chvíľach. Pociťujem enormné rozdiely približne dva roky dozadu a čakám, kedy dozrejem do veku ľadu, v ktorom sa topia slzy, úspechy a človek začne trochu žiť ľudskejšie. Naplno som to pochopila ako Harry Potter na stanici St. Pancras vedľa King´s Cross.
Nájdu sa výnimky, pravdaže, inteligentní ľudia, ktorí sa radi nechávajú obsluhovať, skladať dvojhodinovú prózu o presolených hranolkách a "rozumom" schladia vychovanosť čašníka. Závidia mu tú výchovu... Volám SOS linku: "Pomoc, napadla ma nebezpečná sorta ľudí kapitalizmu, ale psychológovia to nie sú! Čo mám robiť?"
"Hrozí kontaminácia nálady. Zahrajte monarchiu, úsmev a vypadnite odtiaľ!"

Preskočím vrcholný výkon človeka, keď zo seba vyprodukuje dielo hodné príbehu Quo vadis, spácha neveru, spraví štátnicu z psychológie, predá Vám vzácne informácie (ak je to vedec!) a zastavím sa u starkých. Moji obľúbenci. V nijakom prípade neobťažujú otázkami, kadejakými úmyslami a majú na mysli viac seba než prítomného, ktorý ich mlčky počúva. Ich egoizmus je milý a oprávnený vekom. Nejedia čipsy. Rozprávajú pekné príbehy, kupujú perníky, robia skvelé pirohy a nájdu sa starkí s chúťkami, nebezpečenstvo je takmer nulové. Na stenách im visia krížiky a kľúče od nebeskej brány...

Nepáči sa?! Kategorizovanie, štatistiky, skupiny... Je to v poriadku. Kým nie je streda a v televízore nejde Dážď z oblakov. Veľký plač nad stratou morálky médií, ako som sa dočítala v literárnom dvojtýždenníku. Vlastne to bol úvod a plynule prejdem k človeku, ktorý ma povolal, aby som napísala akýkoľvek blog bez jadra, lebo všetko je to passé. Všetko sa minulo a stratilo v minulosti z fyzikálneho hľadiska. Premýšľala som nad rozumom, ktorý sa vekom mení. Nad tým, čo prežívam. A teraz nad spisovateľom, o ktorom sa mi iba snívalo. Pravdaže ide o spisovateľa. Keď už sa blížim k stej knihe od ruského spisovateľa, myslím, že si ma ťažko získa spisovateľ zo súčasnosti. Zo súčasnosti si ma nezískalo veľa spisovateľov ako osobnosti vrátane Poliakova a anonymných autorov srdcervúcich odkazov na sociálnych sieťach. Nezískali si ma zi...skuchtivé umy a umy, ktoré sa točia ako kebab okolo alkoholu, všetko odkázané na peniažky a vlastnú os. Večný humor na mozgovú porážku. Napriek tomu niektorí majú lahodný hlas a vedia pekne recitovať. Spisovateľ, znalec stredovekých dejín, stojí na kopci sťa rytier, s mečom pretínajúcim mračná, vášnivo háji morálku, česť, odvahu a lásku... Odovzdane sa venuje svojim príbehom a patrí medzi starkých. Spôsob, akým píše príbehy, sa vulgárne povie "profesionálne", ináč umelecky. Čo by som mu povedala, kebyže ho stretnem? "PANE! PÍŠTE, KÝM ŽIJETE! Preboha, píšte! Do posledného okamihu píšte! Literárne umenie vás potrebuje! JA vás potrebujem!" Lúčim sa s pánom Umbertom de Baudolinom Eco.

A rozlúčim sa s týmto blogom krásnym a vášnivým Pierre Gringoire-om zo Zvoníka, lebo krása a vášeň je to, čo vdýchne umeniu život. Jedna je za vzhľad zvonka a vnútra, druhá za spôsob!
"Ja vííííím, kde se nacházím! Jsem v říši divú, kde chromí chodí a slepí vidí!"