BIELA GARDA, M. A. BULGAKOV

V krátkosti si dokážem predstaviť svoj vzťah k Bielej garde. Bola to hra s populárnym dominom. Všetky kocky boli vybielené a stáli ako poslušní žiačikovia v materskej škôlke, keď sa chystali na obed. Alebo domino chystajúce sa na spánok. Domino v armáde. Domino je synchronizácia, davová psychóza, prísnosť a zábava v jednom vrecúšku. Biela garda stála pred starožitnou miskou s malým kovovým plotom a čakala na pokyny detskej mysle. Zoradili sa v strede misky a posúvali sa postupne tak, že sa vytvárali dva rady, ako keď sa dešpiralizuje deoxyribonukleová kyselina. Dva rady stáli uprostred a rozhodlo sa, že znovu splynú do jedného radu. Druhý sa zaradil za Prvého z vedľajšej rady a z nej Tretí prešiel za Druhým. Štvrtý z radu, kde stál Druhý, sa postavil za Tretieho a Piaty atď. Spievali si pri tom o fascinujúcom zipse, ktorý sa zatvára.

Biela garda v tejto krátkosti, zvyšok bolo zabudnuté a posledných sto strán nedočítaných.

Biela garda je zároveň posledná kniha v tomto roku, ktorej venujem zopár slov. Zastavím písanie názorov na knihy z ruskej literatúry, ale v novom roku budem pokračovať a pravidelne prispievať. Viem, že ak som podnietila jediného človeka na čítanie hociktorého príbehu, malo to osoh pre verejnosť. Usilovala som sa ten vlastný osoh priblížiť s verejnosťou, ale pri niektorých knihách to bolo zložité, napríklad Mŕtve duše, Idiot, Nevský prospekt alebo Majster a Margaréta sú príbehy s vyšším významom a články nenesú ani štvrtinu toho, čo by som rada o nich vyslovila. Písala som za účelom pripomenúť si, čo mi knihy dali a čo by som o nich povedala, ak by som daného autora stretla (čo mám v pláne, ak dozriem na vycibrenejší jazykový štýl a získam ešte viac skúseností). Preto som dbanlivo pristupovala ku každej knižke aj vtedy, ak som si z nej neodniesla takmer nič, napríklad dnešná Biela garda. V zápiskoch mám napísané toto: sem-tam sa zjavil „bulgakovizmus“, humor... Ináč mám vybielenú pamäť a tak vyznie tento príspevok: v úvode je improvizácia, spomienka na gardu, ktorú som si robila v detstve z ktovieakých hračiek, pán Bulgakov.

Mávam s bielou zástavou a teším sa, keď sa vrátim k ďalšej knihe s prekrásnym a nezabudnuteľným príbehom od Gončarova, k Úšustu a podelím sa o svoje dojmy z hlavných postáv, ktoré sa mi zaryli hlboko do srdca.

TRÝZEŇ MILOSTI, A. S. PUŠKIN

Pred rokmi na prelome novembra a decembra som sa pustila do poézie, ktorá vyvrcholila týmto dielom a bola to naozaj veľkolepá dočasná rozlúčka s veršami. December, sneh, čaj a Puškin je literárne labužníctvo.

A k výši toužebné se vzpíná

A marnosti se odříká

Za zvukú harfy serafína

Žasnoucí srdce básníka.

1830

Hrubá kniha v českom vydaní ma strhla so sebou viac než divoká rieka. Nebolo treba kričať o pomoc, pri čítaní Proroka vo mne vyšumeli všetky predsudky o poézii. Mám na mysli tej skutočnej, ktorú definuje Fridrich Schiller. Tá, ktorá sa aj podľa doslovu v knihe, otvorenosťou blíži k priateľovi, žene, čitateľovi, svetu. Zrelý Puškin očakáva kontakt. Vynikajúci doslov napísal Miloslav Jehlička, v ňom hutným štýlom predostiera spisovateľov život a vyjasňuje pravdu: Puškin utrpel v stretnutí s režimom, ale zvíťazil ako básnik.

Zdá sa byť toto prehnaným? Prečo je Puškin básnikom Ruska? Teatrálne, patetické... Lenže ako Schiller opisuje krásu patetickosti, to všetko dokonale sedí na Puškinov profil a po prečítaní Trýzni milosti vám nebudú chýbať autorove básne, ale sám autor! Rozmanitosť vo výbere a spomínaný blízky kontakt spôsobí, že si Puškina zamilujete, a to nepíšem ja, to píše ľudstvo kedysi a dnes, ktoré ho milovalo a miluje. A vie prečo. Puškinove básne v Trýzni milosti sa prijímajú srdcom!, rozum slúži iba na pochopenie.

Pred záverom mám potrebu upriamiť pozornosť na názor trinásťročnej dievčiny, aký je podľa nej „dobrý spisovateľ“. „Musí písať tak, aby boli slová plné emócií, ktoré urobia knihu záživnou.“ Nemyslím, že sa niekedy svet literatúry vráti do dôb, kedy sa krása vnímala inak ako dnes. Obávam sa, že vzniká veľmi málo diel, ktoré by sa dotkli našich sŕdc v tom najlepšom svetle, a ak aj áno, ťažko sa vyhrabú spod rozmnožených kníh, z ktorých mnohé majú manipulačné ciele. A ak si prečítam knihu od dobrého autora, obyčajne je smutná  ako Pokánie alebo zlostná ako Pražský cintorín. Preto nikdy neľutujem chvíľu, ako tú podobnej „puškinovskému decembru“.

Právo na záver tohto článku má Prorok:

Pouští, kde číhá záhuba,

zlou žízní ducha byl jsem vláčen.

Šestikřídlého cheruba

uzřel jsem náhle vprostřed mračen.

Své prsty nehmotné jak sen

na moje víčka vložil zlehka

a nenadále prozřel jsem

jak orel, jenž se světla leká.

Své prsty k mému sluchu vztáh

a plno zvukú znělo v tmách,

let andělú jsem slyšel v tichu,

hrom, který začal nebem třást,

klíčení semen v nitru brázd

i pohyb mořských živočichú.

Pak dotkl se úst hříšných mých

a žvavý jazyk vyrval z nich

a ucítil jsem, jak mi vkládá

do jizvy ještě pálící

svou zkrvavenou pravicí

moudrost a obezřetnost hada.

A potom meč mi v prsa vklál,

vzal moje srdce do své dlaně

a do hluboké rány dal

řeřavý, žhoucí uhel na ně.

Ležel jsem mrtvě, bez dechu,

až búh mi seslal útěchu

řka: „Vstaň, proroku! Ze tmy vyjdi,

splň vúli mou a po vše dny

zapaluj vúkol srdce lidí

svým slovem jako pochodní!“

1826

ANNA SNEGINOVÁ. PERZSKÉ MOTÍVY, S. JESENIN

Kým Luna z jantaru vzbĺkla vo veršoch, Anna zostala v hluchej Perzii... Niekedy čitateľ pozná ten pocit, keď si nadáva, lebo odložil knihu, ktorú ako Tatár čítal roztatárene celé týždne a nič z nej nemal. Letmo som si prešla tieto cykly znovu, ale aj dnes mi prídu Jeseninove motívy a Šagané vhodné pre hlbších poetov.

Šagané, ty moja Šagané!

Sever ma porodil, na lone vážil.

Budem ti rozprávať o spiacej raži.

O raži v mesačnom závane.

Šagané, ty moja Šagané!

Milan Rúfus, ktorý preložil obe zbierky vyobrazil v doslove cykly ako Jeseninove tzv. babie leto, zádumčivo pokojné a virtuózne vo forme. Pre ten pokoj som na hraniciach schopností porozumieť básňam porozumela aspoň tomu, že čas berie, aj keď nedávaš (Anna Sneginová).

Rovnako si našlo vzájomné porozumenie aj životná udalosť, za ktorou stojí rozhodovanie a geografia vo filozofickej virtuozite.

Odcestovali pred večerom.

Neradno hádať – tam či tam.

Z roviny môžeš každým smerom.

A svoj si nájde každý sám.

(Anna Sneginová, S. Jesenin)

Svet si zo mňa vystrelil a označil ma za botanika, i keď môj um tvrdí niečo o vedomostiach s vlastnosťami perlivej minerálky, ktorá prišla po čase o svoje perličky tak, ako sa vraví v predchádzajúcom výroku o čase. Adekvátnejšie (aké literárne vulgárne slovo!) je spomenúť vzťah k prírode, nad ktorým sa človek rozplýva a ktorý Jesenina a mňa nadchýna v jeho veršoch. Sú naozaj nádherné...

... ticho bežia ruže v šír a diaľ... (Perzské motívy)

... a veď bozk – to predsa nie je meno, mŕtve ako písmo na bustách. Ako ruža rozvoniava zemou, lupienky nám sype na ústa... (Perzské motívy)

V zbierkach nechýba autorova milovaná belasá farba v závere Perzských motívov, čo je pekná rozlúčka s charizmatickým ruským básnikom.

Poznámka pre náročných na preklady poézie: Anna Sneginová bola preložená do slovenčiny aj častou prekladateľkou ruských autorov Zorou Jesenskou (1970).

Nepochopenie

Silné už pre fľakatého koňa,
keď nádor v duši zhubnie,
mŕtvou oblohou zaváňa.
Ďakuje za nepochopenie.

BIELE NOCI, F. M. DOSTOJEVSKIJ

Na útly príbeh som zabudla, keď som si začala viesť literárny denník a viem, že som ho čítala oveľa skôr než predošlé publikácie. Po obsahu knižky som sa musela obzrieť na internete, hoci som matne vedela o stretnutiach pána s dievčaťom, ktoré bolo „vodítkom“ pripútané k starej žene. Tá ju nechcela púšťať von, tento vodiaci pás sa mi zaryl do hlavy. Čudesné zvyky a praktiky za rodinnými stenami, pre ktoré by bolo hoden sa zahanbiť.

V porovnaní s Asiou (lebo práve Asia mi príde podobným autorovým zámerom) Biele noci držia v napätí až do konca. Novela sa odohráva v Petrohrade a Nasťa rozmýšľa, ako oklamať svoju príbuznú, aby sa dostala z vodítka a mohla sa stretnúť s osamelým mužom rojčivých predstáv. Dočítala som sa správne, že novela je najlyrickejší romantický príbeh od Dostojevského. Znovu tu vystupuje človek, nad ktorým vládne cynická samota. Iný príbeh varuje človeka, aby sa neodklonil od spoločnosti. Ak nie na krátku chvíľu, tak nikdy. Na Dostojevského tvorbe je jedinečné aj to, ako sa cez postavy prihovára k ľudskej samote a ako s ňou v dielach reálne žije... Svojsky tvorivým písmom.

Samota v dielach Dostojevského by bol aj blog resp. sľubná esej, keby som v sebe našla toľko trpezlivosti a mala všetky potrebné knihy poruke. Biele noci sú tak dávno prečítaná knižka a zostal po nich vlažný pocit, avšak pripomenuli mi do budúcna dôležitý znak Dostojevského tvorby.

Obsah nájdete (pozor, aj s prezradím konca) na tejto stránke: http://dostojevskij.sk/biele-noci/

SEVERNÁ RUŽA, A. S. PUŠKIN

Severné búrky však neškodia ruskej ruži.

(2. novembra 1829)

V našom krátkom príhovore,

prajeme Vám zdravie skoré,

aby ste nás potešili

prítomnosťou. Vaše víly.

To je zvláštne. Keď človek číta Puškinovu lyriku, ovalí ho chtivý pocit, že je vílou a túži čarovať, aby taký spisovateľ znovu poctil návštevou našu Zem. Urobiť s ním rozhovor, to je sen snáď každého čitateľa...

„Veršujete nádej, že nikoho meno svet nezabudne, nik nie je úplne sám.“

„Myslíte toto? Povedz si: kto si o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram...“

„Súcitíte s ľuďmi, ktorých život sem-tam sklame.“

„A dejiny ľudstva kýchajú v mojej malej dráme.“

„Povzbudzujete tých, ktorým mladosť oklebetia.“

„Stáva sa... a keď odbije hodina roka – v poradí tretia...“

„... vaše hriešne oko rozplynie sa nad jesennými kvetmi!“

„Pravda. Prichodiacej múze venujem pohľad letmý.“

„Na vrtošivé slovo vo verši skríknete: „Zostaň!“

„To sa na poli spytujem, čím je básnik? Kde má hlavný stan?“

„Priatelili ste sa s Gogoľom a obraňovali jeho Večery!“ Tu Puškin dobromyseľne sa pozrie do diaľky a zazrie drožku, kotúľa sa svetom s novou myšlienkou. Tento nápad navrhne priateľovi a neskôr svet začuje:

Šuchot Mŕtvych duší – až zaúpel,

keď Rusko objímal ten clivý nápev.

Ešte si Puškin otvorí knihu a nájde v nej uschnutý kvietok. Nechám ho rozjímať nad jeho osudom...

Kde kvitol? Kedy? Ktorej jari?

Kto zabránil mu, aby žil?

Neznáma ruka? Známa vari?

Kto, prečo ho sem položil?

Či nežnej schôdzke na pamiatku?

Či značí krutú rozlúčku?

Či prechádzku len, jednu, krátku?

Lesom či poľom? Za rúčku?

A žijú? Kto vie o ňom? O nej?

A v ktorý kút ich zavial svet?

A či už zvädli v žitia zhone

ako ten nevedomý kvet?

(1828)

***

Keď správny rozmer, správne poradie

Má každý verš – to dušu uspokojí.

Nerozpŕchnu sa slová kdekade,

Jak vojsko, ktoré rozprášili v boji.

Vážnosť má každé slovo v otriade,

Každý verš stojí v bohatierskej zbroji.

A čím je básnik? Kde má hlavný stan?

Je Napoleon a či Tamerlán?

(Domček v Kolomne)

Pozn.: básne a poémy preložil Ľubomír Feldek.

EUGEN ONEGIN a Malé tragédie, A. S. PUŠKIN

Kde bolo tam bolo, žilo dievča, ktoré si cez jedno leto ako mních prepísalo Hamleta. Rozmýšľalo, či ešte na svete jestvuje literárne dielo, ktoré by ho očarilo natoľko ako Hamlet a obetovalo ďalšie leto. Ó, áno, je to Eugen Onegin!

Sedem rokov písaný veršovaný román od majstrovského spisovateľa z Ruska, Alexandra Puškina, dosiahol v sebe mnohé obrazy, myšlienky a prirovnania hodné zlatého metálu. Zveršoval také miesta v živote, ktoré priemerných spisovateľov zrádza v ich snahe o ten istý verš, až to končí fiaskom, plytkosťou. Tým chcem povedať, že ako Shakespeare bol nenapodobiteľným géniom, ktorý v umení určoval pravidlá, tak rovnako ním bol Puškin, rýdzi poeta vo svojom chutnom Eugenovi. Eugen Onegin je ako slepačí vývar v čase choroby, blahodarne pôsobí na zmysly citlivé na literatúru.

Môj Eugen si, hľa, voľne žije;

frizúra módna vôkol šije,

londýnsky dandy, povieš hneď–

a uvidel už veľký svet.

Po francúzsky sa dokonale

vyjadruje i píše priam;

v mazúrke sa klania v sále.

Čo ešte chcete? Známa vec:

vzdelaný, milý mládenec.

.

Rozhľadenosť, humor, elegancia vo veršoch dokazuje v autorovi gravitačnú príťažlivosť. Vášeň a dynamika príbehov je veľkým nosníkom celej básnikovej tvorby a Onegin je na Gerlachovskom štíte. Téma je jednoduchá a blízka každému z nás, problematika človeka znechuteného životom. Je otrávený spoločnosťou a nevie urobiť seba ani okolie šťastným. O tom som počula na hodine literatúry veľmi dávno a tie slová sa mi zaryli do srdca; okamžite som sa v duchu pýtala, či som na mieste tohto literárneho hrdinu.

Onegin je „antioblomovská“ postava, ktorá nie je schopná milovať človeka a žiť ako človek, pretože je nadopovaná poznaním.

Tak spoznal Eugen zovretý

mladistvý román jeho lásky,

počúval znova vzlyk a ston,

starý jak svet a ľudia v ňom...

Hrkoce v ňom a zbytočne Oneginovi bráni žiť spontánne, bez plnej vlády rozumu. Už mu priveľa vecí prekáža, už sa dal chytiť do siete nekonečných úvah. Už je jeho život príliš komplikovaným, zriedeným jedmi, kým život Oblomova sa z roka na rok zjednodušoval a tento veľký a nezodpovedný chlap miloval človeka, ako to vie iba mravne a duševne neskazené dieťa.

Kto žil a myslel, iste v duši

pohŕdať musí svetom aj;

kto cítil, toho priam tak kruší

prízrak dní zašlých nebodaj:

pre neho niet už očarenia,

spomienky mu dni na jed menia,

ľútosť ho zhrýza ako had.

A predsa človek vždy sa rád

k bytosti takej v reči vinie.

Eugen ma miatol hovorom,

no zvykol som si čoskoro

na jeho slovo záderčivé,

na jeho vtipy – spola žlč

a epigramatický kŕč.

Eugen Onegin je podobný Pečorinovi z Hrdinu našich čias, ktorý neodpúšťa plytkosť a všednosť spoločenského života. Títo polomŕtvi ľudia sa utešujú jediným zvykom, lebo zvyk, dar nebies, našťastie náhradou je nám za šťastie... Ale Onegin v závere dáva životu šancu, prebúdza sa, čo má v sebe veľké „dostojevské“ čaro (napriek neskorému času), zatiaľ čo Pečorin zostáva iba hrdinom romantizmu a uzaviera toto nešťastné obdobie, aby ho nahradilo obdobie staromládeneckých rojkov a nihilistov.

Podľa Dostojevského teórie problémom Onegina je priamo sa zúčastniť jednotvárneho vzorca života, ktorý zabezpečuje istoty, o ktorých dávno vie a je znudeným. Dojatý Tatianiným listom vyriekne všetky predstavy, túžby a následne ako „starec“ presviedča seba i ju, vyratúva nepriaznivé okolnosti budúceho vzťahu. Pre romantické duše, ktoré budú smutné po prečítaní románu, by si mohli ako náplasť prečítať kratučký príbeh Ozvěna mládí od Čirikova. Zamilovaný pár podobne zápasí s rozumom a strachom, no nakoniec sa rozhodnú viesť srdcom. Čítanie typicky ruské o zulíbaných ručiček, jásání při soche Deržavina, hrubých vrkočích a vození se kočármi a vozkami.

Malé tragédie: Mozart a Salieri. Kamenný hosť. Rusalka. Skúpy rytier. Tanec nad priepasťou.

Don Juan, všetci ako Vy, budete potrestaní za neresti!

(Kamenný hosť)

Tragédie sú pretkané ľudskými hriechmi ako závisť (Mozart a Salieri) či lakomstvo (Skúpy rytier), preto sú nadčasové. Ich stručnosť môže prilákať širšiu verejnosť, dnes pre vývoj techniky pohodlnejšiu. V súčasnosti je možné natrafiť aj na operné verzie krátkych drám. Malými tragédiami Puškin dokazuje svoj veľký rozhľad, nielenže sa zameral na históriu Ruska, ale umelecky zvečnil chyby, s ktorými dennodenne zápasíme. „Pravý zákon tragédie je toto: pravdepodobnosť situácií a pravdivosť dialógu.“

„Protikladnosť pováh nie je nijaké umenie, len banálny prostriedok francúzskych tragédií.“ Takže kto sa chystá analyzovať lakomstvo, k Moliérovmu Lakomcovi si môže pridať príbeh o Skúpom rytierovi.

Obsah životom unudeného Eugena Onegina: http://sk.wikipedia.org/wiki/Eugen_Onegin