MŔTVE DUŠE, N. V. GOGOĽ

Duša priaznivca a priateľa Puškina N. V. Gogoľ žije v knihách budúcich autorov ako Gorkij, Vyšňa, Pasternak, Turgenev a Lidin. Jeho písmo o ukrajinskej noci alebo ceste bričkou nerobí spisovateľa šatníkovou módou, ale neviditeľným plášťom, ktorému neunikneme, pretože „všetci sme vyšli z Gogoľovho Plášťa“ (Dostojevskij). Ešte v tých časoch sa v plášti skrývala bytosť s dušou, ktorá znamenala život Gogoľovho úsmevu; prebýval v príbehoch a hoci zmeny ročných období neprinášali reálne nič nového, všetko sa opakovalo, tento úsmev vyhrabal z minuloročného lístia tri veľké a deravé listy, ktoré nechal presvetliť slnkom a nabrali tri odlišné tiene. Hneď sa zdalo, že čerstvé lístie sa sušilo závisťou. No na sklonku života úsmev opustil svoj plášť, jeho obrysy sa roztiekli ako med a plášť smutne klesol na (ruskú!) zem.

A Rusko dodnes vyčkáva a pýta sa, kto bude nasledovať Gogoľa?! A čo by dnes tento spisovateľ povedal na našu spoločnosť? Kým by nahradil tri úradnícke listy Manilova, Sobakeviča či Nozdreva, postavy Mŕtvych duší?

„Che-che-che! Ste dôvtipný, dôvtipný, prosím! Všetko si všimnete! Máte bystrý um, prosím! A viete udrieť na tú najsmiešnejšiu strunu... che-che! V tom vraj bol medzi spisovateľmi najväčším majstrom Gogoľ, nie?“

„Áno, Gogoľ.“

„Tak, prosím, Gogoľ... tak do videnia, teším sa.“

„Podobne, do videnia.“

Raskoľnikov šiel rovno domov.

Vraj Dostojevského najmilovanejší spisovateľ... Možno to nie je celkom náhodou. Dvojica Dostojevskij a Gogoľ vystupuje v literatúre ako nevyhnutné slnko života v knihe, ktoré nenahraditeľným umením bolo schopné v próze vzkriesiť poetizmus a prozaickú časť v troch bublinách, ktoré tvoria náš svet: príroda, človek a spoločnosť. Černyševskij písal o dôležitosti Gogoľa pre ruský národ (Kto ešte bude mať vôľu čítať, na konci je slávny úryvok o Rusku). Niečo podobného cítili takí velikáni ako Puškin alebo Gorkij.

No keby len šlo o Dostojevského zaľúbenosť! Tu už ako chameleón preskočím na svoj komentár z jednej stránky, ktorým hodnotím Mŕtve duše. Ospravedlňujem sa, vyznie trochu akoby Čičikov ležal na rozkvitnutej lúčke a bľabotal si o počasí sám pre seba. Akoby určoval oblačné zvieratká na belasej oblohe a iba on sa dobre zabával na bežiacich slonoch, dinosauroch a lososoch.

Nasadnete do ekvipáži a veziete sa ruskou krajinou. Je to ruský "pán prsteňov" v tom zmysle, že trávite veľký čas cestovaním. Milovníci Dostojevského sledujú povahy ľudí, popri tom sa tvorí zbierka mŕtvych duší, ale to je vedľajšie. Na Čičikovovi je dôležité to, ako pracuje s ľuďmi, ako reaguje na rozličné situácie a autor zdôrazní, že je to práve taká postava, ktorá nemá s klasickými hlavnými hrdinami nič spoločného. Poetickejšie pasáže sú gogoľovský zákusok s malinovou príchuťou... Pri čítaní treba vypnúť a .... smiať sa, smiať a to nielen na speve ožratého drožkára, čo tituluje svoje kone ktoviekým... Kto chce ísť do ruských končín a nemá peniaze, nech si prečíta Mŕtve duše. Pre mňa druhá najobľúbenejšia kniha (nie najlepšia!), akú som kedy čítala a ktorá mi našepkala dôležité poznanie.

A potom sa odrazu začne rehotať, lebo si spomenie ako Sobakevič spráskal celého lososa a na fúzoch mu zostalo niečo visieť. Kolísalo sa to ako z nosnej dierky slávny neurotický slimák.

Smiech ma k spsiovateľovi pritúlil, niežeby som dovtedy nič vtipného neprečítala... Láska na prvé slovo, v ktorom Čičikov a Manilov sa raz nevedeli rozhodnúť, kto prvý z nich vojde do domu a tak sa im spoločne a nejako bokom podarilo prepchať dnu. A to je iba záverečná časť ich sentimentálnych skladieb.

Hlavný hrdina je taký bezvýznamný, radový, doslova vytrhnutý z tuctových sliepok, až by jeden neveril, ako sa môže stať kohútom dejiska. Brička, čo si pýta girlandové dámy a fraky, nie triezvo zmýšľajúcich pánov v strednom veku! No ako by to vyzeralo, keby Sobakevič a jeho napapkaný profil cestoval po ruskej zemi? Čudoval by sa, že na ceste nerastie baranina a zaváraniny. Zatienil by hrdou hrivou ruskú zem, skreslil by ju do tvaru pečeného kuraťa a mali by sme po zážitku. Skôr než sa voziť v bričke, utekali by sme do chladničky. Takto je to ale utešené a vychádzajúce z nášho plášťa...

Koľko čudného, koľko vábivého a neskutočného a zázračného je v slove „cesta“! A aká čarovná je ona sama, tá cesta! Jasný deň, jesenné lístie, studené povetrie... tuhšie sa ukrúťme do cestovného kepeňa, čiapku na uši, hlbšie a pohodlnejšie sa vtiahnime do kútika!

Aby mal čitateľ predstavu o triezvosti hlavného hrdinu, nech mu pobehujú oči ďalej:

Čitateľ si už, myslím, všimol, že Čičikov pri všetkej svojej prívetivosti zhováral sa s ňou predsa len nenútenejšie ako s Manilovom a vonkoncom neokolkoval. Treba poznamenať, že ak sme azda u nás v Rusku v čom-tom ešte cudzinu nedohonili, ďaleko sme ju predbehli v umení obcovať s ľuďmi. Porátať sa nedajú všetky odtienky a jemnôstky našich vzájomných stykov. Francúz alebo Nemec jakživ nepostihne a nepochopí všetky tie zvláštnosti a rozdiely; on sa bude skoro jednakým tónom a jednakou rečou zhovárať s milionárom aj s drobným trafikantom, hoci, pravda, v duchu si predtým prvým náležite zapodliači. Ale u nás nie, u nás sú takí umelci, ktorí so statkárom, čo má dvesto duší, budú sa zhovárať celkom inak ako s tým, čo ich má tristo, a s tým, čo ich má tristo, zas inak ako s tým, čo ich má osemsto – slovom, vylicituj čopriam do milióna, vždy sa nájdu odtienky. Povedzme, že je, napríklad kancelária– nie u nás, ale v sedemdesiatej siedmej krajine; a v tej kancelárii je, povedzme, prednosta kancelárie. Ráčte na neho pozrieť, keď sedí medzi svojimi podriadenými–od strachu vám až reč zasekne! Taká hrdosť a vznešenosť a čo ja viem čo všetko je v tej tvári! Len ber štetec a maľuj! Prometeus, hotový Prometeus. Pohľad ako orol, krok dôstojný, kolembavý. Ten istý orol, len čo vyšiel zo svojej kancelárie a blíži sa k pracovni svojho nadriadeného, drobčí s písmami pod pazuchou chytro ako dáka jarabica, ani to človeku nejde do hlavy. V spoločnosti a na večierkoch, ak sú všetci nižšej hodnosti, Prometeus ostane Prometeom, ale ak sú trošilinku vyššej ako on, Prometeus podstúpi takú metamorfózu, že by to ani Ovídius nevymyslel: mucha, ba čo, menej ako mucha – na prášok sa scvrkol! – Nuž veď toto nie je Ivan Petrovič, – poviete pri pohľade na neho. – Ivan Petrovič je vyšší, a tento je drobný a šťúply; ten hovorí hlasno, basom a nikdy sa nesmeje, a tento čertviečo: píska ani vták a ustavične sa chichoce. – Prídete bližšie, prizriete sa – naozaj Ivan Petrovič! – Ehe-he! – pomyslíte si...

V príbehu sa nachádza aj nezabudnuteľný zážitok na bále, kde spisovateľ preukazuje svoj (ne)uveriteľný prístup k ženám. Aj on sa vo vlastnom živote stal centrom pozornosti pre jeho orientáciu, čím spoločnosť ešte dnes podporuje freudizmus a búra jungovcov a spol. Možno je pravý čas napísať gogoľovským štýlom príbeh, za ktorý by dal Freud Pulitzerovu cenu.

Čím bol Puškin v poézii, tým bol Gogoľ v próze, takto podobne rozmýšľal Gončarov a zvyšní autori čerpali z ich tvorby. Jediným nedostatkom románu je spálená časť originálov. Príbeh si priam pýta jeho dokončenie a týka sa to aj jemnej zmeny Čičikovho správania v druhej časti knihy.

Čo však treba mať na pamäti je, že smiechu sa bojí aj ten, kto sa už nebojí ničoho. Preto mojim trom lesným listom tie ďalšie nezávideli, ale báli sa, pretože život sa občas javí ako tieň unikajúceho sna (Eco).

A zázrakom sa stalo, že si bričku prepožičal v Dvojníkovi ako inak Dostojevskij.

Stručný obsah: http://www.metoo.sk/11978/nikolaj-vasilievic-gogol-mrtve-duse-obsah-literarneho-diela

Úryvok o Rusku

... zelené, žlté a čerstvo zorané čierne pásy, prebleskujúce v stepi, pieseň zanôtená v diaľke, vrcholce sosien v hmle, zvonenie strácajúce sa v diaľave, vrany ako muchy a obzor bez konca... Rusko! Rusko! Vidím ťa, zo svojej čarovnej, krásnej diaľky ťa vidím – chudobný kraj si, rozhádzaný a neútulný; nepotešia, neohromia pohľad smelé divy prírody, korunované smelými divmi umenia, ani mestá s mnohookennými vysokými palácmi, vrastené do útesov, ani malebné stromy a brečtan, vrastené do domov, ani hukot a večný prach vodopádov; nezdvihne sa tvár, aby hľadela na opachy zápolí, bez konca – kraja sa kopiacich nad ňou do výšin; nezaskvejú sa cez tmavé arkády, čo sa pnú jedna nad druhú, opletené viničom, brečtanom a miliónmi šípových ruží, nezaskvejú sa cez ne v diaľke večné obrysy iskrivých vrchov, týčiacich sa do striebornej jasnej oblohy. V tebe je všetko otvorené, pusté, rovné; ako bodky, ako značky, tak nebadane čupia v rovinách tvoje nizučké mestá: nič nelahodí očiam, nič ich neočarí. Ale aká to nepochopiteľná, tajomná sila ma priťahuje k tebe? Prečo ustavične počujem, prečo mi v ušiach ustavične znie tvoja neumlkajúca clivá pieseň, čo sa rozlieha celou tvojou šírkou a dĺžkou, od mora k moru? Čo je v nej, v tej piesni? Čo to tak volá a plače a chytá ma za srdce? Aké to zvuky ma bolestne bozkávajú a vnikajú mi do duše a ovíjajú mi srdce? Rusko, čo odo mňa chceš? Aký záhadný zväzok nás neviditeľne spája? Prečo sa tak dívaš a prečo všetko, čokoľvek je v tebe, uprelo na mňa oči plné očakávania?... A ja, nechápavý, ešte nehybne stojím, ale hlavu mi už zatienila hrozná chmára, ťarchavá dažďami, a môj duch onemel pred tvojím priestorom. Čo veští ten nekonečný priestor? Nemusí sa práve tu, práve v tebe zrodiť nekonečná myšlienka, keď ty samo si bez konca? Nemusí práve tu vyrásť bohatier, keď má dosť miesta, aby sa voľne rozohnal, voľne rozbehol? A hrozivo ma obostiera nesmierny priestor, strašnou silou hučí v mojej duši; nadprirodzenou mocou svietia moje zraky... Ó, aká oslepujúca, zázračná, svetu neznáma diaľava! Rusko!...

   „Stoj, stoj, ty somár!“ vykríkol Čičikov na Selifana.

RAKOVINA, A. I. SOLŽENICYN

Keď píšem svoj literárny cestopis v Rusku, snažím sa v spôsobe napísaného príspevku vyjadriť moje emócie, náladu či dojem počas čítania. Vďaka prístupnosti informácií je zbytočné slovami opisovať, aká kniha je. V príspevku o prvom príbehu je moja čistá rozpačitosť z nepochopenia velikána, ale v druhom a treťom hádam cítiť v riadkoch všetku vážnosť, obdiv a rešpekt k spisovateľovi. Tu nie je zatiaľ veľa priestoru pre humor, ako tomu bude v budúcom príspevku. Tu niet radosti, iba utrpenia a chápania tvrdého života ľudí. A tak je to i v prípade Solženicyna, ktorého dielo vytláča môj záujem o samotného autora, kým nenastal Ivanov mrazivý deň.

Po Dostojevskom som čakala, že ruská klasika je preplnená autormi, ktorí nepíšu nezrozumiteľne, ale ani neservírujú hotové pokrmy. Román Rakovina je písaný ľahkým a pútavým štýlom, je tam mnoho krásnych myšlienok a provokačné výroky, ktoré sa opakujú a ešte dlho rezonujú v hlave čitateľa. Snáď najznámejší... Zlý človek nasypal tabak do očí makakovi rézusovi. Len tak... V poznámkach som zamenila tabak za popol. Pôsobivé opisy detailov ma fascinujú a niekedy sa nájdu spisovatelia, ktorí vyfarbia obyčajné detaily tak výrazne a v nečakanom momente, že vlastne na to nevieme zabudnúť. V tomto románe si pripomínam ofarbené detaily v kosoštvorcových vzoroch na svetri, ktoré presvetľovali slnečné lúče, či v Kostižerovom (Kostoglotov) tureckom sede, s plameňom v očiach.

Za veľký prínos knihy považujem vyobrazenie faktu, že ľudia sú si rovní v určitých situáciách a na určitých miestach. Je vzrušujúce sledovať, ako sa potom k sebe približujú a nadväzujú komunikáciu a najmä v dnešnej spoločnosti, ktorá miestami stopercentne zabudla, že jej predkovia boli súdržnejší sedliaci (Aldous Huxley o našom sedliackom pôvode rozpráva v Kontrapunkte). Aj v cudzine som sa prichytila, aké by bolo zábavné zavrieť všelijaké ľudské typy do jedného autobusu, ktorý by zavalila lavína. Ako by to vyzeralo pri delení jedla a vody?

Žili sme v úbohom omyle. Dostali sme sa do extrémnych okolností, aby sme si uvedomili to, o čom píše autor v Rakovine. Králi boli kráľmi a poddaní poddanými. Dnes nie je nik kráľom, iba profesorom a demokraticky spľasne ako Rusanov, ktorý na chvíľu bude poriadne skúšaný nemocničným personálom a pacientmi.

V Rakovine sa nachádza aj zaujímavá úvaha o človeku od Francisa Bacona, v ktorej sa premiešavajú skúsenosti s predsudkami – idolmi, následne vznikajú idoly jaskyne, divadla či trhu... Kto nemá rád akýkoľvek sviatok, možno Solženicyn v príbehu vysvetľuje jeden dôvod, sviatok je vždy smutný pre toho, kto ho nemá s kým osláviť.

Žijeme v úbohom omyle. Evolúcia prírody je riadená bez konkrétneho cieľa, kým evolúcia korupcie vďaka ľudskej mysle napreduje, prispôsobuje sa, modifikuje, mení tvary a kto tvrdí, že zdravie si za peniaze kúpiť nemôžeme, väčšina masy ho vyvedie z tejto predstavy. V novej Rakovine by sa mohli doplňovať scény, kde si žena primára oddelenia ide na týždeň ľahnúť na chirurgiu a je prednostne liečená, kým druhí kapú. Môže si zafajčiť na záchodoch, hoci je to zakázané. Profesor si zacvaká prednostné vyšetrenie a je jedno, že jeho zdravotný stav je menej vážny než spolusediaceho. Nechcem však priveľa krivdy sem nakladať, lebo stále platí aj to, o čom píše autor. Solženicyn prežil nemocničné peripetie, ktoré mali dobrý koniec. Prebehli mi zimomriavky po tele, keď som si neskôr prečítala, že spisovateľ skončil púť na Zemi v tom čase, keď som otvárala jeho knihu.

Chcela by som ešte poznamenať preventívnu radu, ktorá háji naše zdravie a ktorá platí na zdravotníctvo: buďte priebojní a nenechajte sa odbiť, ponížiť ani nijako zľahčiť svoj stav pre doktorove slová... Bola som svedkom smutného konca, v ktorom ľudia boli priveľmi láskaví, aby mohli bojovať s lekármi a nepoddávať sa iba utrpeniu, z ktorého si lekári ani sestričky nerobili veľa starostí. Človek sa nemení celý život, ale každý z nás musí nájsť v sebe dravosť a tvrdohlavosť, ak ide o zdravie, pretože toto jediné platí nielen na naše zdravotníctvo. O zdravie treba bojovať!

A je na čase vojsť do bričky ako Kelišová s hrsťou koláčikov a zacestovať si po prekrásnych ruských poliach. A komu vystačia sily, aj nazbierať Mŕtve duše!

Najlepšie napísaný obsah (pozor, obsahuje záver!): http://www.mystory.estranky.sk/clanky/pomocky-do-skoly-_-d/alexander-solzenicyn-rakovina.html

IDIOT, F. M. DOSTOJEVSKIJ

– Priveľa hrmotu a priemyslu začína byť v ľudstve a primálo spokojnosti duchovnej – žaluje sa zo svojho ústrania jeden mysliteľ... Lebedev

Hrmotný problém spisovateľovej doby dnes iba „prežíva“ a väčšina z nás sa dokáže stotožniť s rozvojom civilizácie. Sme navyknutí na množstvo a prístupnosť predmetov a situácií. V predošlom románe Zločin a trest som spomínala, ako sa autor a jeho doba topila v protirečeniach.

... nebolo to pokolenie ako teraz v našom storočí, ale akoby boli celkom inej rasy... Vtedy žili ľudia jednej idei, ale teraz sú nervóznejší, vyvinutejší, vnímavejší, žijú dvom, trom ideám naraz... terajší človek je širší – a, prisahám, práve preto sa nemôže stať takým uceleným človekom ako v dávnych storočiach... Knieža Myškin

Spisovateľ Gončarov (Dostojevského rovesník) vo svojom diele Úšust sa venuje podobným úvahám, kde Rajskij sleduje sám seba ako večného rojka a idealistu, kým jeho kultová babička žije jedinou ideou: láskou k ľudu.

Súcit je najdôležitejší a hádam jediný zákon bytia celého človečenstva.

K príbehu Idiota sa pristavím viac. V doslove Andreja Mráza sa vraví to, čo som si počas čítania neraz povedala: autor vyžaduje od čitateľa pozornosť a vnímavosť. Vzťahy sú mnohovrstvové a dej je presýtený rozličnými zápletkami. Takisto chápať niektoré autorove „psycho“ analýzy nie je jednoduché. Idiota som prečítala dvakrát a zdá sa mi náročná vec napríklad čítať premenu duševného stavu hrdinu, čo je v skutočnosti opis osobných stavov Dostojevského, ktorý trpel nervovou poruchou.

Príbeh kniežaťa Myškina, ktorého spoločnosť označuje za idiota pre jeho chorobu, patrí presne medzi tie knihy, po ktorých sa oplatí siahnuť viackrát v živote. Pre niekoľko hodnotných textov a viet sa čitateľ stráca a môžu mu uniknúť za kulisy diania. Okrem vlastnej skúsenosti som si osobne vypočula názor staršieho človeka, ktorý sa priznal k tomu, že v Idiotovi aj po rokoch nachádzal vždy niečo nové.

Nebudem okolkovať, musím priznať, že Idiot je osobitý príbeh, ktorý má v mojom srdci špeciálne miesto a rada by som vysvetlila prečo. Dosiaľ som nemala príležitosť poznamenať, že Dostojevského tvorbu štiepim podľa mojich čitateľských pôžitkov z obsahu na:

          --- príbehy odohrávajúce sa v kuticiach s hlavným hrdinom, ktorý rád píše, kým mu chrbát oblizuje chudoba a cudzí univerzitný život. (Zločin a trest, Ponížení a urazení)

-       --- príbehy, ktoré sú najmenej významovo typické od autora. (Krokodíl, Strýčkov sen, Stepančikovo a jej obyvatelia, Dvojník - verný „čičikovčine“)

-       --- príbehy, ktoré rozmetávajú osobný svet zrejme každého zbehlejšieho čitateľa, príbehy, na ktoré sa nedá zabudnúť a sú to doslova palebné kanóny na lode s našimi citmi, najpôsobivejšie a vrcholové (Bratia Karamazovovci, Besy)

Objektívne a ináč by som zahrnula sem toho viac, no ide mi predovšetkým o dnešný príbeh kniežaťa Myškina, ktorý by podľa môjho delenia patril na tretie poschodie.

Jeho postava ma fascinovala od začiatku príbehu vo vlakovej scéne. Počas prvého čítania som si stihla všimnúť, že v príbehoch spisovateľ často skloňuje dve mená, jedným z nich bol nemecký spisovateľ Schiller. Kým som sa k nemu dostala, prešli temer štyri roky od prečítania Idiota a našla som istú pevnú väzbu medzi Schillerovou krásou v človeku a kniežaťom Myškinom. Nikde som sa o tom nedočítala a je možné (osobne som si tým istá), že Dostojevskij našiel prototyp kniežaťa Myškina u Schillera. Dospelé dieťa, ktorého spoločnosť považuje za blázna. Nepredstavuje úplne kladnú postavu, ako sa zdá, podľa Schillera však spĺňa všetku krásu v človeku. Naivitu. Čistú prírodu. Dovolím si poznamenať, že v mnohom akoby sa tomu podobal aj svätý František, pokiaľ neprikladám dôraz na jeho životnú cestu, ktorú si vybral a podľa toho mu prináleží „titul“ svätca. Toto všetko sú úvahy, ktoré si pýtajú vlastný priestor. Ale aspoň každá z týchto postáv by mienila:

Kto je proti jednotlivej „almužne“, ten je proti prirodzenosti človeka a pohŕda jeho osobnou dôstojnosťou.

 Predovšetkým ma spisovateľ núti prirovnať jeho vrcholnú tvorbu k štýlu Rembrandta van Rijna. Dostojevskij namaľoval v Idiotovi  dobu, v ktorej knieža Myškin pôsobí ako zlatá škvrna v temnote...

Mala som dosiaľ nepoznaný pocit, potrebovala som Idiota znovu prečítať, pretože tam zostalo toho viac nedopovedaného a veľmi dlho vo mne fungovali autorove slová napríklad o myšlienke, ktorú každý z nás v sebe nosí a odnáša si ju na druhý svet. Každý z nás sa ju usiluje preložiť do slov a často neúspešne po celý život... Podobné veci si čitateľ dokáže nájsť v knihách, no dovolím si pochybovať o tom, že nejaký spisovateľ vie napísať o jednej myšlienke, ktorá sa týka všetkých nás, tak pútavo a dráždivo ako Dostojevskij.

Vďaka Idiotovi som si vytvorila predstavu o ruskej literatúre, kde bude zrejme veľa spisovateľov písať list priateľom pomaly na dvadsiatich stranách, ako to spravil Ippolit, a to ma dosť vzalo i pobavilo! Niečo také som doposiaľ nečítala, Ippolit bola dominantná postava a pripomenula mi najviac Raskoľnikova. Stále kašľal a bolo mi ho ľúto, umieral...

Pripomínam si teraz, s akým dychtivým záujmom som začal vtedy pozorovať ich život; nič ma tak predtým nezaujímalo... A tak som si všímal všetky taľafatky, zaujímal sa o všetky zvesti, až som sa stal tuším klebetníkom. Nevedel som napríklad pochopiť, akože tí ľudia, majúci toľko života, nevedia sa stať boháčmi (ostatne, nechápem to ani teraz)... Nemohol som zniesť ten pobiehajúci, zbytočne sa motajúci, večne ustarostený, chmúrny a vzrušený svet, ktorý sa mihal okolo mňa po chodníkoch. Na čo je ten ich večný zármutok, večný nepokoj a vzrušenie; tá ich večná pošmúrna zlosť. Kto je vinný, že nevedia žiť, keď majú pred sebou šesťdesiat rokov života?

Ippolit

Na originalitu podráždeného mladého Ippolita som v inej knihe nenatrafila... Rousseau píše kňazov príhovor k Emilovi, čo pôsobilo na mňa ako údery motyky na mozog, toľko rán, koľko strán ich bolo.

Moje srdce preplnené zásadami patrí iba Myškinovi, čo dokazuje aj obsah tohto príspevku, ktorý iba trošičku „zatieňuje“ Ippolit s nešťastným životom a spomienka na maliara.

Chcela som v Dostojevskom pokračovať, no bola tu kniha so slovom, ktoré viacerí z nás vrátane mňa neradi počujeme alebo vyslovujeme. Rakovina.

Pokora je strašná sila.

Stručný obsah poskytne wikipedia: http://cs.wikipedia.org/wiki/Idiot_%28rom%C3%A1n%29

Vedomostný test o spisovateľovi a jeho tvorbe vzniknutý aj vďaka ústretovosti admina: http://testy.nanic.cz/testy/literatura/f.-m.-dostojevskij/

ZLOČIN A TREST, F. M. DOSTOJEVSKIJ

Kto chce poznať Dostojevského, mohol by začať týmto príbehom.

V mnohých štúdiách, príspevkoch a článkoch o Dostojevskom sa môžeme stretnúť s označením geniálneho tvorcu, ktorý vedie diskusie so svojimi postavami a dáva im slobodné zmýšľanie. To nebolo a nie je bežným umením v literatúre. Autor sa ohraničoval v tom, že kládol dôraz na povahu postáv a dialógy (podľa bádateľa Bachtina sa v Dostojevského románe objavuje „románový kontrapunkt“, vzniká tzv. polyfónny resp. dialogický román). Pre tieto okolnosti Raskoľnikov, Stavrogin (Diablom posadnutí) či Myškin (Idiot) nie sú jedinými nezabudnuteľnými postavami v príbehoch, v ktorých vystupuje doba a spoločnosť.

Ľudská povaha je zrkadlo, najčírejšie zrkadlo, prosím! (Porfirij Petrovič)

                                                                      Donald J. Voss

Niečo k spôsobu písania tohto umelca. V dnešnej dobe je čas významným v mnohých prípadoch, ak je dvojnásobne zrýchlený, no pri čítaní Dostojevského románov ako Zločin a trest nepôjde dej rovnakým tempom ako Krstný otec. To, čo sa udeje na jednej strane u kmotra, u Dostojevského sa deje na štyristo stranách, čas preto nemá význam, ak nerátame Raskoľnikovov rozhodujúci okamih zabitia starej úžerníčky a ďalšej ženy. Vo všeobecnosti to znamená tiež, ako Bachtin opisuje, že postavy sú bez biografie. Myslím, že pre tieto charakteristiky sa môže kniha dostať do konfliktu s požiadavkami súčasného čitateľa a niekedy sa to odôvodňuje posudzovaním tohto príbehu ako tzv. ťažké čítanie. Napríklad Andrej Mráz sa zmieňuje o rozpakoch socialistického čitateľa, vďaka množstvu protirečení, v ktorých sa autor a jeho Rusko topili, sa odcudzuje aj v socialisticko-realistickej literatúre, ktorá sa riadila opačne a v duchu jediného marxisticko-leninského svetonázoru. Ba jeho "populárny" rovesník Tolstoj nemal pre umelca priveľké pochopenie.

Paradoxne Dostojevskij sa často posledné dve storočia stáva skloňovaným aj v iných druhoch umenia. Zločin a trest neodmysliteľne patrí do svetového literárneho dedičstva a je fantastické, keď sa vďaka nemu vyhneme času a priestoru. Autor sám seba nepovažoval za psychológa, ale za realistu, ktorý vo svojej tvorbe tematicky zobrazuje hlbiny ľudskej duše a treba dodať, že to robil umelecky a zrozumiteľne, i v prípade Zločinu a trestu. Čo bolo pre lenivého Oblomova prácne, to Dostojevskij intenzívne v písaní hľadal: človeka v človeku.

Z toho vyplýva, že pre mňa Raskoľnikov bol niekto, s kým som žila tých niekoľko dní, akoby bol mojím susedom. Nenasľuboval mi nič veľkého ako Netočka, takže som sa popri čítaní necítila ako radujúci sa blázon.

Pohrával sa s akousi „nehotovou“ ideou. Každý trpí po svojom a samota má svoju ekologickú funkciu. Cítiť zodpovednosť za druhých je ďalším stavom, v ktorom autor rozvíja príbeh. Posledným a výrazným je žiť v akejsi myšlienke a na jej základe konať. Maxim Gorkij označoval „dostojevčinu“ (kult utrpenia a rozpoltenosti izolovaného človeka) za nebezpečnú „pre ruskú dušu.“ Lebo utrpenie je veľká vec... v utrpení je idea... (Porfirij Petrovič)

Pochopenie a prežitie Raskoľnikovho príbehu a ďalších jeho hrdinov bude mať väčšina čitateľov a ešte viac tí, u ktorých chudoba sa bytostne dotkla ich života a nie sú jemnocitní na pavúky a uzavreté kutice. Takisto tí, ktorí sa odklonili od spoločnosti, no mali šťastnejší koniec a vrátili sa do nej, ako sa v knihe píše.

Mimochodom, tí, ktorí už Zločin a trest čítali, pôvodne mal byť hlavnou postavou Marmeladov, pretože Dostojevskij chcel vyobraziť ruské rodiny, výchovu detí v ťažkých podmienkach a niečo navyše. Hrdinovia sa dajú tiež vypátrať v skutočných prototypoch ľudí z autorovej doby.

Nezmysel! Ja mám rád, keď sa klame! Klamstvo je jediné privilégium človeka medzi všetkými živočíchmi. Cez lož k pravde! Preto som človek, že klamem... Klamať z vlastnej hlavy – veď je to hádam aj lepšie než hlásať cudziu pravdu; v prvom prípade si človek a v tom druhom iba taký papagáj.

Nielen toto ma viedlo k ďalšej jeho kultovej knihe Idiot.

Na záver citát, ktorý možno "používal" Dostojevskij tiež ako východisko, aby sa vo svojich príbehoch „opustil“ a dal postavám slobodu.

Mimochodom, kto chce nezaujato posudzovať niektorých ľudí, musí sa najskôr zbaviť istých predpojatých postojov a návykov voči ľuďom a predmetom, ktoré nás zvyčajne obklopujú. (Svidrigajlov)

Čitateľný stručný obsah: http://dostojevskij.sk/zlocin-a-trest/

NETOČKA NEZVANOVOVÁ, F. M. DOSTOJEVSKIJ

Ešte som netušila dĺžku svojej čitateľskej cesty po Rusku. Po prvom kroku ako neznámy cestujúci resp. začiatočník som sa stretla so sirotou Netočkou, ktorá vyčnievala z našej police. Vzala som do rúk knihu ani nie pre ňu, ako pre velikána autora. Ťažko ohodnotiť niečo, čo som čítala dávno a musím urobiť výnimku vo vyhľadávaní obsahu, aby som sa rozpamätala. V tom čase som si nerobila nijaké poznámky k dielam. Dychtivo som čítala Netočku, ako zvykla Netočka kapitoly dychtivo končiť napínavým spôsobom. Tak sa mi autor začal trojdimenzionálne napínať. Vždy som čakala a čakala, čo bude, čo veľkého sa stane... A takto som sa cítila ako v čakárni, kedy príde na mňa rad. Vyšla sestrička a ospravedlnila sa, musela som prečkať obedovú prestávku. Po obedovej prestávke doktor dostal súrny prípad a mňa poslal domov s rýchlym ospravedlnením: „Odpusťte, mladá dáma, ale sem nemôžete vojsť, ste na zlej adrese, alebo skúste nabudúce, keď ochoriete vážnejšie.“ V súvislosti s prácou Dostojevského možno zameniť vážnejšie za skazenejšie. Autor sa zaoberá samou hĺbkou človeka, kde je toho dostatočné množstvo skazeného.

Odvtedy som prečítala šestnásť kníh tohto autora a všetky sa v kadečom pospolu držali za listy, za slová. Pretože som nedozrela ani na Netočku ani na Dostojevského, počúvala som iba zvuk huslí a preciťovala priateľstvo medzi Netočkou a Kaťou. Zvuk huslí sa mi pripomenul ešte raz pri Kreutzerovej sonáte, v pasáži, kde L. Tolstoj slovami postavy vyjadruje odpor k hudbe. Záver, ako som sa dočítala v knižke, je otvorený, a ja som ho nepochopila. Som si však istá, že je pochopiteľný a to ľahunko pochopiteľný. Domnievam sa, že na Dostojevského treba vyrásť do dospelého veku, alebo kto si verí viac, mnohé jeho knihy je potrebné prečítať druhý raz, pretože v nich možno objaviť nové myšlienky, až keď sme duševne a mravne vyspelí. Keď siahame na knihu Dostojevského, je vysoko pravdepodobné, že siahame na vlastnú dušu a nie vždy seba samých a svoje činy pochopíme hneď.

Aby som samu seba presvedčila o tomto, držala som sa autora s cieľom stoj čo stoj pochopiť jeho slávnu literárnu osobnosť a siahla som po najznámejšom diele, Zločin a trest.

Stručný obsah: http://dostojevskij.sk/netocka-nezvanovova/

Podrobný obsah: http://referaty.aktuality.sk/fiodor-michajlovic-dostojevskij-netocka-nezvanovova/referat-29175

Úvod do Ruskej literatúry

Bol jediný, ktorého som si pamätala... Raz počas štúdia na univerzite som v jednom profile zachytila záujmy, kde bolo slovné spojenie, čo rozjasnilo moju tvár. Ruská literatúra. A ja som si na naňho spomenula. Zo školských poznámok Eugen Onegin nebol schopný ani seba ani okolie urobiť šťastným. Pri ústnej odpovedi o Alexejovi Peškovi a jeho Matky zmĺkli aj kriedy. Zvyšné školské poznámky vo mne ohluchli.

Neskôr, keď som si ohraničila literatúru, listovaním v zošite sa mi pripomenul Bulgakovov pes a prečo prečo áno ma napadol Thomas Huxley.

Odkedy som poznala kategorizáciu literatúry podľa národa, vždy som sa chcela jednej z nich venovať. Z každej som čítala a čítam niečo dodnes, no žiadna si neudržala moju pozornosť.

Znalosť srdca a múdre poznanie života znie z Angličanových slov; v ľahkej elegancii sa zdvihne, ale aj rýchlo spľasne Francúzovo slovo; zložito vymýšľa svoje nie každému pochopiteľné a rozumovo triezve slovo Nemec; no ani jedno slovo nie je také bujaré a trúfalé, ani jedno slovo nevystrekne tak zo srdca, nevrie a neprekypuje životom tak ako priliehavé slovo Rusovo.

N. V. Gogoľ

Nevybrala som si ruskú literatúru, popravde ona si vybrala mňa. Otvorili sa mi brány do nového sveta, do minulosti, v ktorej všeličo pôsobí v trvalom procese života.

Ničoho sa nedá ľutovať, ruská literatúra je bezpochyby veľkým učiteľom, ktorý ma najviac rozvíja. Akoby som s ňou prežívala jeden život navyše. Červenala som sa, triasla, vykrikovala, zlostila sa a smiala, plakala a bozkávala obálky! Knihy s otázkami a odpoveďami. Živé postavy v bričke sa voziace, pijúce čaj... nabíjajú pištole, prespávajú v stodolách, ukrývajú imanie, drú od detstva, podrážajú si navzájom nohy, plesajú, lovia, hrajú hudbu, píšu v kuticiach, mrznú na gulagoch alebo končia v horúčkach pod prístreším altánku vo večernom chládku a nechávajú sa obsypávať vrúcnymi bozkami. Milujú a sú milovanými. Urážajú sa, hnevajú, objímajú sa a hrajú karty. Obyčajní ľudia ako my. Podľa Turgenevových slov reprodukovať pravdu a životnú realitu a podľa Dostojevského slov nejestvuje nič fantastickejšie a neočakávanejšie ako sama skutočnosť, ruská literatúra predstavuje jeden ucelený, zrelý a ohromne bohatý druh umenia v tejto krajine. Pred mojimi očami stojí v pozore a s odkazom ako citlivý bojovník za ozajstné umenie v drsnom prostredí a s veľkým srdcom brániacim svoj národ i ľudskosť, pretože Rusko odnepamäti trpelo.

...no ani jedno slovo nie je také bujaré a trúfalé, ani jedno slovo nevystrekne tak zo srdca, nevrie a neprekypuje životom tak ako priliehavé slovo Rusovo...

A je tomu raz tak, keď Oblomov kričí po človeku, ktorého káže milovať! Keď nás Myškin prosí o odpustenie za jeho šťastie. Priliehavé slovo Rusovo, nežné v hlbokej pravde, ktorá občas bolí a je nežiaduca. Trúfalo vypovedaná, no zo srdca!

Napriek tomu, že Rudin hovorí o prílišne zdravom rozume, aby sa medzi Rusmi ujalo filozofické učenie a vymýšľanie, knihy vážia nespočítateľnou hromadou myšlienok a výstižných právd o ľudskom bytí a umení. Chcem ukázať, že ruská literatúra je obed, ktorý nasýti, dezert, ktorý ulahodí a dar, ktorý milo prekvapí. Je v nej obsiahnuté všetko od lásky k múdrosti až po poetický rozbor jesenného lístia.

Ruskú literatúru som začala prečítaním knižky od autora, ktorý písal výlučne pre dospelých, no práve tento príbeh bol určený pre dospievajúcich. Ako ešte nezrelý čitateľ som siahla do vlastnej knižnici a našla v nej Netočku Nezvanovovú od Fiodora Michajloviča Dostojevského.

Príčina žiarlivosti Clauda Frolla na Quasimoda alebo O tom, ako vášeň žiarlila na lásku

Obeť, altruizmus ako druh nezištnej lásky, je jedným z problémov, ktoré si veda stanovila pri vysvetľovaní javov. Prečo tento proces chápe ako obeť, to ako sa zdá, osvecujú tisíce veršov a výrokov v knihách, kde sa vášeň splieta s láskou a láska s vášňou. Ich spoločným cieľom je prežiť a motívom je zachovanie duše v telesných schránkach. Preto je veľkou obeťou zaprieť v sebe motív a cieľ pre trvanie rodu, ako príroda káže, a paradoxne jestvujú v prírode takéto obete. Nie prečo, ale čo za silu ich núti obetovať sa, stlačiť pudy do úzadia a kedy tieto obete môžeme poznať, alebo skôr pocítiť, nad tým uvažovali autori nielen cez umenie.

Keď človek rastie, prichádza na to, že žiť v zmierení s láskou je také zložité ako tvorca a zároveň učiteľ tejto púte: dejiny ľudstva. Pri tom jestvuje múdrosť v nespočetných citátoch, kde pravde vystačí jeden riadok a horám ich mohutnosť. Keď to pochopíme, dokážeme oživiť aj kameň a už poznáme, že nemožné je vlastne možným a zložité jednoduchým.

Prírodné zákony, ktoré nie sú k dnešnému človeku tak príbuzné ako láska k nenávisti, v skutočnom svete, teda mimo ľudského vnímania sveta, nepoznajú naše odpovede a otázky, ktoré si kladieme, aby sme ujasnili javy, ktorých sme svedkami alebo priamymi účastníkmi. Premysleli sme si obrad, boha, osud, zákon, etiku a estetiku. V civilizácii vznikli pravidlá a zvyky, ktoré utesnili naše túžby do korzetu či brnenia. Toto je ľudský svet, v ktorom sa vášeň premenila na lásku, na uniformu, do ktorej ľudia zaodeli vášeň (Gončarov).

Ľudský svet je neľútostný a zábudlivý vo vlastnej ľahostajnosti. Jeden prírodný zákon je pochovaný s vášňou v spoločnej hrobke. Filozofia sa stala prvou vážnou formou myslenia, ako porozumieť a vysvetliť obsah tejto hrobky. Vyobraziť ucelenú hru lásky v ľudskom svete, lásky, ktorá už dávno nemala nič spoločné s prírodou podobne ako jej nositeľ - človek. V hre ľudia pochopili, ako sa láska oddeľuje od vášne, ktorú príroda organizmom vštepila (Gončarov). A tak vďaka tomu sa filozofia stala pre náš svet akýmsi nešťastím (Gorkij). Keď sa zaľúbenosť pominie, zmyselnosť sa upokojí a čo sa deje po tom, to nám aj Tolstoj ukáže.

Naša nesmrteľná časť, pre ktorú sme schopní priniesť každú obeť (Schopenhauer) zhasína, potom sa predierajú do nás jasné lúče rozumu a nastane ochladnutie; hľadáme novú dokonalosť (Tolstoj). Lenže už vieme, že dejiny ľudstva lásku povýšili na nižší – ako neskôr vyplynie – vrchol než je jej skutočná výška, kde stoja pomníky inej lásky, v ktorej sa miešal inštinkt s rozumom. Na ten vyšší vrchol v úcte hľadí zdola nielen láska Heloisy a Abélarda. Na nižšom vŕšku Tolstoj v spovedi pokračuje o príbehu jednej vášni a umierňuje človeka v civilizovanom svete pre cieľ rodinného šťastia; človek prekoná tú vzdialenosť prírody, duchovnej práce predkov a jeho láska preskakuje ako srnka vekmi. Už je to viac otázka veku a iných motívov, ak chce ešte silu lásky udržať v trvanlivosti, ako doba prikazuje.

Nekonečný zápas vášne a lásky, prírodného zákona a ušľachtilosti je podstatou mnohých nepokojov v živote človeka, odkedy sa začali písať dejiny ľudstva. Prírodný zákon ako vedec stojí v poli oproti kráse. Jeden nevie tomu druhému prísť na podstatu, nejestvuje pre nich spoločná otázka, ale chápu, že sú nevyhnutnými zložkami v priestore. Bez jednej z nich by sa pole rýchlo vyprázdnilo. Človek sa môže ukryť za rúcho jednej z nich, môže sa schovať pred prírodným zákonom, ale jeho telo pozná tento zákon, ktorý je v ňom dávno zakódovaný, a telo ho prijme náruživo. Kým zase rozum preplnený súdmi o dobre a zle posúdi lepšie vzťah starca s mladuchou, muža s mužom a vydatej so slobodným.

Pred krásou sa môže človek ukryť a žiť pudovo, ale svedomie, najcennejší dar od človeka pre človeka, je vernejšie ako pamäť (Lermontov). Svedomie môže byť to, čo dejiny ľudstva prikazovali človeku a tieto zákony, ktoré doba nosila, sám človek ich v mase určil a stvoril charakter spoločnosti so zjednoteným rozumom.

Veľký psychologický fenomén, ktorý posadol Frolla voči Quasimodovi, tu stojí vyššie než láska, vášeň či svedomie Tristana a Izoldy, ich predkov a potomkov. Stojí v slnečnom poli jačmeňa ako menovateľ krásy, ako nový a ušľachtilý bojovník, pred ktorým sa prírodný zákon chmúri a mrmle si vysvetlenia nového zjavu. V čom spočíva obeť bojovníka? Zľutovanie či najvyšší dôkaz vďačnosti? Naozaj tento čin vyplýva zo zakódovaného motívu motívov, v zachovaní rodu? V tom prípade by to bol priveľmi vznešený motív a záhada v prírode, ktorú príroda dokonale ignoruje ako všetky ostatné javy a len človek sa záhadu usiluje odhaliť.

Živý kameň Quasimodo si nemohol do druhého stretnutia s krásnou Esmeraldou plne uvedomiť, čo je utrpenie, pretože už ním žil. Bol tým, na čo ho ľud pripravil. Cítil sa byť tým, za koho ho ľudia považovali. Netvor či démon posadnutý všetkými besmi. Quasimodo netrpel pre nedostatok, potrebu, ale pre ľud, ktorý mal vlastné nedostatky a potreby. Možno sa ani nezamýšľal nad skutočnou hĺbkou vďaky, ktorú oddane prechovával k jeho adoptívnemu otcovi, svojmu spasiteľovi, ktorým bol arcidiakon Claude Frollo. Kým sa nezjavila cigánka s kvapkou vody pre úbožiaka, pre ktorého ľud nemalo zľutovania. Iskra súcitu Esmeraldy oživila Quasimoda omnoho viac než samotná voda, mocná živiteľka človeka. Viac než slnečný lúč, ktorý sa dotkol kameňa. Quasimodo ani predtým nebol skalou, lebo v hĺbke netvora driemal hutný predpoklad milovať už svojho spasiteľa. Čo trochu kope do hypotézy Dostojevského o prirodzenom zle v človeku a jeho nositeľ sa ho usiluje v živote krotiť dobrými skutkami. Quasimodov kód čistej lásky vybuchol po tom, čo mu vykĺzla prvá slza a splynula s kvapkou vody uprostred bezútešnej doby stredoveku.

Stvárnenie utrpenia nie je nikdy cieľom umenia, ale je pre umenie veľmi dôležité ako prostriedok cieľa (Schiller), pretože v utrpení je idea (Dostojevskij) a umelecké dielo je jej výsledkom. Postava Oblomova bola blízko cieľa, avšak zostala tápať ako nečinný idealista tej jednoduchej, a ťažkej ušľachtilej lásky, kým Quasimodo zachraňuje Esmeraldu a ukrýva ju v chráme. Čistá a pravá láska je súcitom a každá láska, čo nie je súcitom, je sebectvom (Schopenhauer) alebo nevinnou oddanosťou dieťaťa, ktoré je ešte mravne a duševne nevyspelé (Hugo).

To prvé je Hugova antitéza Quasimoda a Esmeraldy, ich vzájomné puto, kým v druhom dozrieva Quasimodova láska k adoptívnemu otcovi. Tretia, mylne menovaná láska je zaodetá vášeň, ktorá prúdi v žilách Frolla. Je kňazom a predovšetkým je nie jedinou obeťou doby a jej predstáv, pravidiel, čo väzní prirodzené ľudské potreby. Drví prírodný zákon. Ani nič dobrého neradno čakať, keď z toho vzíde šialenstvo, zápal nervov, frustrácia prerastajúca do choroby, ktorú pateticky ľud, tvorca pút a jeho svedomia, nazve diablovou posadnutosťou. Tá sa v závere prejaví v neľudskom smiechu kňaza Frolla, keď usmrcujú Esmeraldu a Quasimodo, ktorý ten smiech nepočuje, vidí ho. Dieťa sa po prvý raz postaví rodičovi na vzdor.

Ach, všetko, čo som miloval! vyšlo z hĺbky nešťastného Quasimoda, keď uvidel telo Esmeraldy a arcidiakona.

Zahubí tú zmyselnosť, ako Tolstoj, ktorý ju pomenúva láska, nechá ochladiť v čase. Zaľúbenosť odchádza, umiera, aby ju nahradil vzájomný zvyk, spoločné šťastie a pokoj v duchu rodiny. Človek sa zmieri skôr alebo neskôr s dobou a jej pravidlami.

Frollo tuší, že jeho žiarlivosť bola vysoko opodstatnená. Nežiarlil tak na Phoebovu vášnivú lásku k cigánke ako na lásku Quasimoda k nej. Zvonárov nemý cit bola navždy neukojená láska k Esmeralde v kňazových očiach, kým on sám nevedel, že jeho láska by po prvom ukojení vášne ochladla. Včas ho autor zastavil a rukami hrbáča ho zabíja, lebo autor to vedel. Frollo sa seba samého v rohatých myšlienkach nespytuje, prečo práve ošklivý a slepý s hrbom, hluchý a takmer nemý, by mohol byť v blízkosti Esmeraldy a on nie. Stojí v svedomí, ktoré charakterizuje stredovek, a dusí ho prírodný zákon, kým na druhej strane poľa sa snúbi súcit s krásou. On sa môže iba dívať a vie, že so svojou vášňou si ťažko odhryzne z tohto výjavu. Quasimodo nie je pre kňaza rovnocenným protivníkom ako dôstojník Phoebus.

Kým kňazova láska umiera v ďalších príbehoch o Júliách a ich druhoch, Esmeraldino zľutovanie v poznaní cudzieho utrpenia a Quasimodova láska je večná a nemôže umrieť, ako nemôže umrieť láska svätca k ľudu. Táto láska v obetiach činná a v nezištnom duchu, berúca na seba všetko utrpenie je nositeľkou priveľkej idey, aby sme ňou žili celý život. Ak sa jej však dotkneme, poznáme v sebe nekonečný cit obdivu toho, čo ani formy vedy, ani formy viery nedokážu uspokojujúco vysvetliť slovami a preto azda konečný cieľ čistej a pravej lásky netkvie ani tak v Oblomovovej idey ako iba v jej prejavení. Aj táto úvaha je iba hromada slov o poznaní tejto idey, ale musím priznať, že práve prvý pohľad na Quasimoda ma poučil, aby som načúvala čistej láske viac a učila sa jej, pretože sa na svete málo prejavuje, alebo sa v modernej spoločnosti hanbí za svoje činy. Aj tá hanba sa dá pochopiť. Prežívať čistú a pravú lásku v čine znamená i návrat do prírody, vnímať altruizmus alebo ponímanie Schillerovej krásy, aj v nich sa skrýva táto idea; znamená tiež postaviť takému inštinktu večný pomník.

Pozn. Tieto slová boli mojím detským snom; Quasimodovi a jemu skutočným podobám, ktoré pre vznešenú ideu obetovali seba samých.