Jedna rola pre všetkých

Existuje jedna rola, ktorú zahral niekoľkoráz v živote každý človek. Taký človek, čo v troch rokoch pochopil, že ak nezačne dupať nohami o zem, v živote sa nemá ako inak presadiť. Človek, ktorý pozná, čo je kút a rozdáva prvým malým kamarátom a kamarátkam facky z lásky.

Úloha sudcu môže rozoštvať svedomie, lebo niektorí máme niečo, čomu hovoríme sebauvedomenie si, súdenie pošteklí ego a pridá centimetre výšky, preto sme blažení na vrchole hôr, hoci v skutočnosti sú viac šťastné naše svaly a kosti. Alebo v súčasnosti čoraz aktuálnejšie dokáže úloha sudcu rozhýbať prsty na klávesnici, a naopak starými vekmi roztrpčiť domácnosť jazykom, špliechajúcim alkohol. Jazyk- alkohol proti vareške-domácnosti. Uveriteľná dilema nad odpoveďou otázky: koľkokrát v živote si súdil druhého a koľkokrát seba samého? Aký máme pomer? Pri tom je psychologicky dokázaná prítomnosť ešte tretej hodnoty, ktorá sa ťažko priznáva, lebo zachádza do najväčších hĺbok povahy, ide o nepriamu hru, rolu zdanlivo hlboko sociálne založeného človeka, ktorý je "dobrým" sudcom z jeho aspektu. Takýto človek si nikdy neprizná, že je sudcom druhých.

Načo kategorizovať. Treba si priznať, že prví ľudia, ktorých súdime, sú naši rodičia a rodinní príbuzní. Ak sa nám podarí zotrvať 45 minút na hodine predmetu o Európe, prestávku využívame zvyčajne na mobil, cigu, desiatu a nadávanie učiteľa. Funguje to aj na vecku, chodbe a niekomu sa darí gániť aj na hromozvode. Prežívame nejakú vedeckú fantáziu hodnú knižnej publikácii, lebo sme v pubertálnom veku, kedy celkom vážne berieme svet, lenže on sa s nami bezcitne zahráva a my sme schopní a silní porozumieť všetkému a pri tom sypeme zo seba dávky humoru na rozdiel od dospelých. A predsa sa dostávame do konfliktov, prestávame rozumieť svetu a v slabosti, ktorá prichádza podozrivo pričasto, odsudzujeme pomaly aj odpadkový kôš, lebo sa na náš pozerá proste škaredo. Nepýtame sa, prečo vtedy pri nás nik nestojí, tvrdíme, že pri nás nik nestojí a nikdy nebude! Keď prídeme do stavu, keď sa vieme už opýtať, prečo pri nás nik nestojí, lebo sa dozvedáme z vlastných skúseností, že pri nás niekto môže stáť, prechádzame prvým zlyhaním vzťahov všetkého druhu. Azda najdesivejší a vskutku krivý obraz súdiaceho človeka nastáva v takzvanom univerzitnom čase, keď si už vieme dovoliť byť povýšení, poznať a vidieť všetko. Keď dokážeme porovnávať tekvicu so Saturnom a Poprad s Mexikom. Sme veľmi múdri, lebo nemáme guráž a blížime sa k titulom, nasávame inteligenciu, radi poučujeme, intenzívne pomáhame všade, kde netreba a perfektne sa vyhýbame žobráckym rukám a kostičkám od rybiek. V tomto okamihu sa rozhoduje, či človek zostane pri súdení ľudí, alebo sa dobrovoľne vzdá tejto roly a naučí sa pokore. Tá najväčšia skúška príde po univerzitnom veku. Kto sa nepoučí, ten bude súdiť do smrti a bude neznesiteľným hercom. Bude kolektivizovať, komentovať, bude sa prášiť aroganciou. Bude dvíhať palec hore alebo dole, búchať vám pravidelne do chrbta a strihať vám hrebienky. Na staré kolená bude chodievať na krátke turistické prechádzky s hocikým, kto bude ochotný na staré uši počúvať, čo všetko tento človek dokázal, ako zmenil svet, ale najmä prelomil vedecký zákon o nemennosti povahy človeka. Človek, ktorý súdi, sa považuje za zázrak, idealistu a aktivistu bez konkurencie. Človek, ktorý súdi, všade bol a všetko videl. Všetko vie. A preto môže hrať rolu sudcu.

Takto vidím ja, vnímam to na sebe a na iných. Intenzívne uvažujem nad tým, ako som v tejto role dopadla ja a či som sa jej konečne zbavila. Súdiť do istej miery budeme celý náš život, lebo je to prirodzene ľudské. Niektorí sa však nepoučíme, lebo nám chýba svedomie, sebareflexia... cez prizmu vlastných génov nevidíme ľudí, iba objekty, ktoré hodnotíme, tie gény nám dali na to právo. Prsty a jazyk nám pomáhajú. Nech nás Sila sprevádza, všetkých tých, ktorí nestratili tú najzákladnejšiu a najťažšiu súdnosť - k sebe samému.

Čin (=Skúška) kontra Idea.

V živote som mala ako obyčajne žijúci človek veľa filozofií, pravidiel a viery. Raz to bol Boh, inokedy dualizmus, ktorý nahradil pluralizmus a v mladom zápale som hlásala hrozné a tragické odsúdenie brodiť sa všetkými smermi. Návrat k dualizmu otriasol základy rozmýšľania, ale keď som pred troma rokmi konečne našla snahu nájsť poučku, čo je to paradox, priklincovalo ma to paradoxne k nemu a úpenlivo sledujem, ako paradoxy fungujú v skutočnom i v tom našom ľudskom svete. Dnes verím v Lindeho multivesmírnosť, v holandskú zem a nebo ako na obrázku zanechanom vo Wellcome Gallery, príspevok na nástennom fóre. Moja terajšia filozofia. Vždy tu budú aj vzťahy a psychológia ľudí, s ktorou som v neustálom spojení a modeluje moje stavy, myšlienky a neukončené závery.

Keď sa nachádzam niekde pri rozhraní dvoch a viac objektov a javov, som sama, vždy ma napadne jedna a tá istá idea: načo mi je vlastne filozofia. Inokedy vzrušujúca filozofia mi je vzdialená a vyznie ako nešikovný výkon herca na divadelných doskách. Popletie si sled slov a povie "nebyť či byť" a ja sa smejem. Tak sa smejem filozofii, pohŕdam ňou a uškŕňam sa ako zdravé neutríno, kvark alebo hocičo, čo pomenúva čiastočky skutočnejšieho sveta a nie toho ľudského...

Je čas vôbec rozmýšľať, keď treba konať? Keď sa nemám s kým poradiť, keď si nie som schopná ani uvedomiť, čo sa mi to stalo a bez úvah konám, aby som dostala krízu na kolená. Keď som bola dieťa, skúšala som, lebo som sa učila základné úlohy na prežitie. Nevidím rozdiel medzi tým obdobím a terajším, keď som dospelá. Jediné, čo sa zmenilo je, že sa učím, aby som bola skazenejšou osobou alebo naopak, no skúšam sa vyhýbať iba zlomovým situáciám. Keď mi hrozí ťažké stretnutie alebo som v zlej chorobe, keď túžim silne po niečom. V zlome mi je idea na nič. Šťastie, že zlomov je tak málo, aby som zvyšný čas mohla tráviť v ideách a pokojnom živote. V zlome však potrebujem byť v samote, bez idey a konať resp. skúšať, lebo nikdy neviem naisto, aký výsledok z toho vzíde. Akosi podobne funguje evolúcia vesmírov. Z histórie vyplýva, že konanie predchádza idey; neverím, že na počiatku bola idea. Oddeľujem ľudský svet od skutočného sveta podobne ako Kant a jeho stúpenci. Verím, že žiadny počiatok nie je, iba plynulá činnosť, ľudskou mysľou nedosiahnuteľná existencia tejto činnosti a rovnako nemysliteľná pointa nezmyselnosti, to vše je tu všade. Každým dňom, každým okamihom mi život predostiera dôkazy o tejto viere. Babka ma naučila činmi, čo je to láska (čo mi pripomenula láskavá postava babičky v Úšuste od Gončarova) a ideami, kto je Boh, päť rokov som študovala vedu so sklonmi k psychológii a filozofii, venujem sa literatúre, žila som v troch krajinách a osem rokov bojujem s démonom vo svojom tele, ktorého už porážam. Idea jestvuje len v našom ľudskom svete. Po nás tu bude pokračovať Čin vo svojej bezvýznamnej úlohe, lebo nepotrebuje byť pochopeným. My áno.

Potrebujem filozofiu, psychológiu, potrebujem veľa ideí a zmyslov, aby som mala ako zaplniť ten čas, kedy nie som v kríze. Potrebujem nové viery, ale aj istotu, že sa na staré kolená nebudem starať o nejaké kozičky a hydinu, jak mluví moudrost Kelišovej, aneb v rodine nachádzame všetko, čo potrebujeme.