Mesto XXI (9)

Príroda je sprostá dora, osud – kura-harabura a život pletka!

Hrdina našich čias, M. J. Lermontov

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Ten spomína na posledné zážitky z pobytu v Taliansku, ktoré sa odohrali v 21. storočí v Inflačnom vesmíre.

„Veľa času som trávil s burinami v podzemí a zapisoval ich účinky, ideálny život pesca e pizza skončil. Pred skúškou som mal rešpekt, nepopieram, že radšej by som kreslil trasu mušky z Florencie, písal svadobné blahoželanie, alebo by som sa denníku pochválil tričkom s aktuálnym poslaním playboy a zaťažil ho rozpočtami, či futbalovými výsledkami. Od nervozity som sa smial dvojnásobne často. Prehnal som to, keď profesor po prednáške vykreslil vtip z vlastného života a ja som bol v cudzom jazyku hluchý. Usmieval sa veselo a zo slušnosti som nepríčetne vycieral zuby. Profesor považoval za nevyhnutné overiť si, či som rozumel jeho slovám. Zastihol ma nepripraveného a cez polo zavreté oči a mávnuc rukou som pravdivo vyriekol: v nijakom prípade vám nerozumiem.“

„Uf, čo sa stalo potom?“ opýtal som sa a nabral si ďalšiu lyžicu rybieho pudingu.

„Odmlčali sme sa obaja.“

„A... ha? Kuc! Kuc!“ začal som sa dusiť.

„Opýtal sa perche ridi.“

„A čo ste povedali?“ Zacmukal som vyberajúc kostičku z predných zubov.

„Čo som mal? Vari je také jednoduché hovoriť v inej reči o vašom susedovi – moderátorovi rádia? Odvetil som mu, že neviem. V takých prípadoch je najlepšie dohrať úlohu hlupáka.“

Avšak najhorší deň v Taliansku Júliusa počkal do tretieho mesiaca. V období, keď mal lekcie o neslušných slovách a chodieval na výlety, učiteľ ho srdečne zval do terénu. Július neúmyselne spôsobil poškodenie osobného majetku v hodnote bližšie neidentifikovateľnej, zároveň spôsobil aj ublíženie na zdraví osobnom i cudzom. Napriek tomu, Július stále miloval kung pao a Číňania milovali jeho bonbóny. „Chodievali do tých istých obchodoch, kde som kupoval bonbóny, no predsa sa vždy zdvorilo opýtali, odkiaľ ich dovážam.“ Jeho priatelia sa zomkli k múru, kŕmili ho a požičiavali mu iba veci, preto sa vyberal na betónovú prechádzku sám. „Narazil som na biele dodávky, sedeli v nich ľudia v plášťoch a s okrúhlymi okuliarmi. Držali injekčné striekačky a utierku, na ktorej driemal uspávací prípravok. Cítil som sa ako bezbranný utečenec, lebo sliedili po utečencoch na betónových prechádzkach.“

Podľa Júliusových slov sa vraj títo utečenci prebúdzajú na vŕškoch a bez obličky. Z dodávky vybehol malý a čierny pes, ktorý nemal okuliare, lenže... „V tých časoch nielen moskovské psiská dokázali žiť účelne podľa vzoru človeka! Prenasledoval ma... Zabočil som ku kláštoru, neoklamal som ho, ponáhľal sa za mnou... Nakoniec som zistil, že sa chcel pomodliť a nemal ho kto odprevadiť k ikone. Cestou späť sa vrátil pod dodávku.“

Július hľadal nové inšpirácie na viacdňovom výlete v chránenej zalesnenej oblasti. „Psychicky to bol výlet ako liečebný pobyt, pri strate orientácii v lesoch sme sa hľadali a pracovali v jednote a láske. Objímal som stromy, čo vyviedlo z miery pár Talianov. Profesor sa opýtal, prečo to robím. Vysvetlil som mu, že v mojej krajine bežne ľudia majú stromovú úchylku. Sebaistý smiech ma načisto odzbrojil a nemal som šancu zaútočiť perche ridi ako on predtým...“

Július si uvedomil, že rebel spiaci v mysliacej bytosti podlieha vo virtualite naliehavej potrebe dokázať viac. „Webový portál pre teenagerov sa vo vývoji posunulo k zaužívaniu vulgarizmov a k vzniku hybridizačných a skratkových metód. Na lesných cestách som si všimol populáciu rozpučených chrobákov a vŕtali mi v hlave. Títo drobní a čierni hlupáci nedokázali urýchliť evolúciu a vyhnúť sa lesným cestám. Zamerať pozornosť teenagerov na etologickú otázku v evolučnom vývoji chrobákov špecifikovaného rodu nevyvíjalo taký ekonomický a morálny nátlak ako čítanie o odvekom boji medzi mužmi a ženami. No nemal som času rozviť svoju ideu. Sociálne pracovitá komunita škrabala mňa a mojich kolegov, keď sme mali vo svojom meracom kvadrante obrovské mravenisko. Vyvýšenina nemusí prenášať svoj úspech a šťastie automaticky na okolie.“

Na výlete Taliani radi cukrovali paradajky, kukuricu a hrášok. „Určite pocukrili všetky cesty do Ríma, to je odpoveď. Keď nám zlyhalo jedno pulmino a mrzli sme na úpätí, šli sme na la cena do reštaurácie. Dali nám víno a podbradníky. Priniesli hranolčeky. Po nich nasledovali korpusy z pizze. Podali nám tácky s bochníkmi. Kto chcel, požiadal o chlieb. Najedol som sa do popuku a vtedy čašníci víťazoslávne priniesli originálne pizze. So slzami som pozrel na svoju salámovú. Všetci sa bavili, hulákali, rinčali s pohármi a uprostred dolce vita patrónsky ležala bandaska s vínom, pripomínajúca telnatú ženu s malým mozgom. Oproti mne sedela Talianka, ktorá po mne šla a každý deň sa usilovala nadviazať so mnou rozhovor. Prvý deň sme sa neskoro v noci bavili o batmanovi. Druhý deň o tom, ako bila chlapcov, keď bola malá. Na tretí deň, keď sekala mäso, opýtala sa ma do you like eat meat?, čo som v náhlosti a pomätenosti preložil ako do you like eat me?. Spanikáril som, bola rýchla a preto zo mňa urobila vegetariána. Odvtedy mi hlavná kuchárka nosievala žihľavový čaj, sladkú kukuricu, hrášok, mrkvu... Posledný deň sme sa vybrali na lesnú výpravu s horalom bez rukávov. Vo vetre kričal s entuziazmom, ktorý mi vmietol do hlavy únavu. Prišiel som k miestu, ktoré zdržalo Talianov a opýtal som sa zamilovanej Talianky, čo za rozruch sa tu robí. Odpovedala mi this is wolf’s shit. Nešťastný som zvolal why I am shit? Dáte si do toho pudingu údené šupiny?“

Požiadal som o škoricu.

„Vracali sme sa rozgajdaní džípmi. Na rozlúčku sme si zaburácali v kuchyni náradím. Vzišla z toho krásna hudba, nebola to baila morena¹ a necítil som sa ako v Ríme, ale bola to hudba živočíšna, hudba inštinktov a cítil som sa pri nej ako v talianskej kuchyni. Domov som priniesol čiernych pasažierov. Vďaka tomu som o kliešťoch napísal morálnu kázeň na webovom portáli. (Kliešť – pôvodca vládnych špendlíkov, s tým rozdielom, že kliešť ste mohli v akomkoľvek smere vykrútiť von z kože bez trvalého poškodenia zdravia, pozn. redakcie).

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, baila morena = názov piesne od španielskeho speváka Julia Iglesiasa

Smrť je náramne veľké dobrodružstvo

Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“

(O výroku Petra Pana, J. M. Barrie)

Príbeh o Petrovi Panovi sa mi dostal do rúk len nedávno a do smrti bude vo mne clivieť nezodpovedaná otázka: čo by mi tento príbeh dal v čase detstva. Žijem v presvedčení, že je to rozprávka ako pre deti, tak pre dospelých. Napokon, písal ho dospelý človek a je očividné, že okrem životných skúseností vložil do Petra Pana filozofiu v detskej stručnosti.

Nadpis hovorí o mojom údive, čo za výrok sa to ocitol v knižke pre deti. Ako to len nevhodne vyznelo! Pochopiteľne, vedela som pre koho nevhodne. Prakticky som žila podľa Epikurovho výroku, kde som ja, tam nie je smrť, a kde je smrť, tam nie som ja, vysloveného z hodín Náuky o spoločnosti. Zdá sa, že to bola fatálna hrča v úvahách vôbec o všetkom na svete „tam vonku“ a v mojom vedomí.

Nezávisle od aspektu, človek sa v živote stretne s témou smrti viackrát. K poznaniu viem, že nič neviem, Sokrates dospel návštevami rôznych skupín ľudí a vnímal obsah v ich správaní. Viem, že nič neviem má rozsiahly význam a vo svete literatúry ho autori rekapitulujú v privátnej štafete resp. komu ako to vyhovuje. Za každým je to opojné čítanie a dôkaz, že ľudia sa pozerajú na ten istý jav z vlastnej predstavy. Majú nadanie a nachádzajú nový zmysel už v známom význame, čím ho obohatia.

V súčasnosti mi publikácia profesora Yaloma (Liečba Schopenhauerom) pripomenula vyhlásenie Petra Pana a stalo sa, že Barrie v podstate ponúkol filozofické myšlienky od autorít, akými boli Sokrates, Seneca a Schopenhauer. Pyšné predpovede o tom, čo bude po smrti nahradila pokora spočívajúca v tom, že priebeh smrti sa nás týka viac než to, čo je po nej a človek by mal v živote dospieť k tomu, aby sa najskôr naučil dobre zomrieť (Sokrates). Čítaním Liečby S. som sa vrátila k okamihu, keď sa Peter Pan a Wendy ocitli v nebezpečenstve. Stáli na skale a bojovali o život uprostred vody. Na pomoc im priletel šarkan, avšak mohol uniesť váhu len jedného.

V rozhodnutí Petra Pana blyští Senecova myšlienka: žiadny človek nezakúsi skutočnú chuť života, dokým nie je ochotný a pripravený z neho odísť. Vnímavý chlapec, ktorý nechcel nikdy dospieť, už dospelým bol a nielen pre tento okamih. V ňom dosiahol jeden z cieľov duševnej zrelosti bez náboženskej zmienky. O niečo podobné sa usiloval presadiť Rousseau v Emilovi.

Po pochopení tvrdej reality si Barrie vytvoril predstavu s výsledkom. Na Petrovo želanie Wendy odletela s ťažkým srdcom na šarkanovi, a vykríkol: „Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“

Prenáhlene som si domýšľala a predpokladala, že sa to týka vyhľadávania dobrodružstiev či hier, ktoré sú pre človeka (najmä pre mužské pohlavie) charakteristické. Hlavný hrdina je ako sebecký, tak šľachetný v obetovaní, čo z výchovného hľadiska tešilo a teraz je nadšený, pripravený pre ďalšiu hru a nevhodne zvolá: „Smrť je náramne veľké dobrodružstvo!“

Bol to omyl pre fatálnu hrču v úvahách, narazila som u seba na absenciu filozofie smrti. Výrok elegantne uzavrel Petrov čin a čo bolo ďalej, už s tým nemalo súvis.

O sile smrti som čo-to čítala, ale niekedy človek potrebuje počkať na vhodnejší čas pre pochopenie celého významu! Profesorom Yalomom spracovaná filozofia nielen spomenutých S+S+S ma presvedčila o tom, že Barrie mal celkom jasný zámer. A naozaj, smrť sa stala praotcom hlbokých myšlienok a matkou filozofie i náboženstva (Schopenhauer). Aj v tomto ponímaní sa smrť stáva veľkým dobrodružstvom!

Faux pas Košíc

V týchto dňoch Košice opäť kultúrne ožívajú, ako aj hynú. Hľadanie príčin zrušenia knižnice má cenu, ak by sme sa chceli vyhnúť ďalšiemu podobnému kolapsu. Ak by sme sa chceli vyhnúť. Ak...

Zrušenie knižnice neznamená nič iného, ako faux pas modernej doby, a to bez ohľadu na dôvody. Kniha od začiatku bola, stále je a bude zatiaľ najdostupnejšou formou vzdelávania. Logicky vychádzajme z poznania, že prirodzená inteligencia doposiaľ nefungovala v takej rýchlosti ako umelá a bolo by rozumné nepreťažovať vlastný systém (tobôž nie detský), inak tento svet ovládnu nie farmaceuti, proti ktorým sa ešte bojovať dá, ale psychológovia, psychiatri a cvičitelia jogy, a to by už znamenalo ozajstnú jadrovú bombu pre pol sveta.

Mnohí ľudia, ktorí excitujú nad technickým pokrokom, sa pýtajú, prečo by mala kniha byť „pravým orechovým“. Darmo s nimi budeme argumentovať (ich postihla psychológia osobnosti rovnako ako vás!). Victor Hugo demonštroval fakt z ľudského sveta, myšlienka sa nemení, ale forma áno: ako architektúru zamenila kníhtlač a knihu zamenil počítač, i počítač nahradí ďalšia forma o pár storočí. Knihy nás opúšťajú (nie však úplne a navždy), čo v súčasnosti obchodnícky darmojed rieši usilovným trieskaním kníh po hlavách zákazníkov s výhodami, ako jeden a pol kávy zdarma, jedno koliesko anan&aacu te;su z amerického kontinentu zdarma, či lacný kurz, ako sa stať správnym vegetariánom.

Tak, ako doba napreduje, žiaľ, iba v rýchlosti, tak napreduje v lenivosti a pohodlnosti (čo sa koniec koncov odráža aj v literatúre pre infláciu kníh napísaných plytkým a chvatným štýlom). Čítanie kníh sa stáva preto menej príťažlivou formou hľadania informácií a treba brať do úvahy aj to, že pohodlný svet si vytvára pred samotným čítaním komplikované cesty získavania knihy... Nezabúdajme však ešte na spôsoby. Získať osožný spôsob myslenia, t. j. metódu alebo postup myslenia sa prostredníctvom hrania sa na tablete alebo čítania nepoctivo a narýchlo spracovaných internetových článkov nedá a už vôbec nie čítaním katastrofálnych článkov na rôznych portálov, ktoré spoločne s množstvom nielen slovenských časopisov a novín prežívajú reálny ľudský úpadok (zrejme práve vďaka snahe akcelerovať v myslení i tradičnej snahe médií myslieť a vštepovať názory verejnosti, s čím sa dá bojovať ťažko aj človeku slušne vzdelanému).

Ale dávam bokom pesimizmus a beznádej v systéme vzdelávania. Mojej milovanej knižnici Pobočky 1 v rámci scvŕkajúcej sa sieti VKJB v Košiciach sa chcem poďakovať za to, že ma celkom správne usmernila a ponúkla mi veľa šťastných chvíľ. Vďaka nej som si mohla pomaly, tak ako sa na ľudský mozog hodí a patrí, vytvoriť jeden malý svet, v ktorom sa vyskytli krásne príbehy. Od sveta detí a mládeže, cez prvé hádanky života, až po rozprávky zo života pre zrelých čitateľov. Od Enid Blyton, cez Lucy Montgomery až po... vzdávam úctu nedávno zosnulému G. Marquézovi.

Moja drahá knižnica, vychovala si vo mne cit pre kvalitu a nie kvantitu, dovolila si mi rozpoznať umenie od gýču, zoznámiť sa s najúžasnejšími autormi, akí kedy žili na tejto Zemi, ktorí trpeli, preliali krv, stratili zdravie a lásku, aby ťa zaplnili, vracali sa do prírody, aby dokázali civilizácii, odkiaľ prišla, obetovali to, čo ich hrdinovia ignorovali alebo naopak, dali do nich to, čo si sami vážili a žili tým.

Skrývala si v sebe svet mravov a skazy, bola si pre mnohých nahradzujúcim vychovávateľom a útočišťom v procese duševného a mravného dospievania. Odhaľovala si múdrosti, ktoré nás obklopujú, pravdy a lži, i niečo medzi tým. Nehovoriac o zdravej moci smiechu.

V týchto dňoch sa tvoje útroby rozprchávajú, miznú v zostávajúcich knižniciach verejných alebo osobných... a nech nám minulosť i budúcnosť odpustí. Hlavne minulosť, lebo v konečnom resp. fyzikálnom dôsledku, jestvuje len minulosť, ktorá si ako najvyššia autorita rešpekt zaslúži.

Ďakujem ti za všetko a so mnou určite ďalší tvoji a navždy tvoji čitatelia.

Mesto XXI (8)

Môj sen znel: prešiel šiesty západ Luny od úmrtia Luny.

Doterajšie interview medzi redaktorom vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) Williamom Cortézom a Júliusom Huxleym (Inflačný vesmír, 21. storočie) zahŕňa zoznámenie sa s dvoma svetmi, príchod Cortéza k Huxleymu, život pána Huxleyho v Taliansku, strava, počasie, nevysvetliteľné javy, pisateľskú trúfalosť, ako aj Cortézov pokus o zmenu tekutiny bez entropie.

„Július, načrtli sme debatu o snoch,“ pokračoval som a starostlivo prevrátil čistú stránku v zošite s motívom atraktívneho sifónu. „Parky, kufre, sifóny. Eesco. Povedzte, ako sa vám v Taliansku spalo.“

„Alora, ako bezstarostnej rúre s dvoma otvormi. Na druhého mája som sníval, ako sa krčím v poli s obľúbenou plyšovou hračkou. Hrozilo, že nás postrelí biela garda. Slnko na nás pražilo, holá zem pod nami pukala v hrboch a v zákutí zvonili zvončeky na ovčích krkoch. Občas nad nami preletel čierny vták ako predzvesť smrti. Začali nás naháňať agresívne dážďovky, ktoré mali viac spoločné s dúhou než s dažďom. Museli sme ich nabiť do pištolí a poslať späť do neba. Potom si pamätám menej idylický sen, začal čudne...“

Ihneď mi prebehla hlavou otázka, ktorý sen kedy nebol čudným?!

„Iste si teraz myslíte, ktorý sen nie je čudným,“ pokračoval Július. „Chystal som sa tie dni do Ríma a plán sa mi temer rozpadol. Počas spánku obvykle mozog zabudol, že spí a sen sa stal živým. Počúval som kostolné zvony. Škriatkovia sa hompáľali na prežratých povrazoch a dryády naháňali kostolné myši. Iné obludy boli sivé a priezračné ako sopeľ alebo farebné ako ohňostroj. Hrozne jačali a nejaký podpaľačský škriatok s bradavicami prišiel ku mne a vravel, že si odskočil z rozprávky o čarodejníkovi, aby mi ukradol poháre a jeden hrniec z police. Opýtal som sa ho, prečo sa potom skrýva pod mojou posteľou. Uviedol som ho do rozpakoch, vraj v nijakej rozprávke nefunguje, pretože čarodej mu dal pred rokom výpoveď. Odvtedy ho naháňajú lovkyne – líšky, a chceli ho zabiť. Ten škriatok mal v pláne premeniť ma na svoju podobu, lebo ak by chytili mňa, jeho by už prestali prenasledovať. V prezieravosti ma škriatok ťahal za nohy, nech vyleziem z perín a ukážem sa líškam. Líšky prišli s vlkmi a ja som sa ich veľmi naľakal, mykal som nohami a videl som, že protestujú aj moje poháre a hrniec. Robili lomoz, aby odplašili líšky, vlkov a ja som sa bránil škriatkovi. Kričal som, nech mi dá pokoj, nech ma nestraší, nech si nájde inú obeť a na to som sa zobudil. Nerozoznal som sen od skutočnosti, myslel som, že pokračuje, lebo naozaj sa mi posteľ triasla. Rýchlo som sa pozrel pod ňu a spadol som od ľaku hlavou na podlahu. Okrem môjho kufra tam boli igelitové tašky, ktoré sa podobali na zle upraveného škriatka! Z chodby som počul výkriky, ale ľahol som si znovu a zaspal. Poháre a hrniec ešte lomozili, čo som si uvedomil až vtedy, keď sa mňa a kolegu s otázkou na nočné zemetrasenie obrátil šéf z prednášky.“

Na svojom elektronickom xTabe som si overoval údaje o zemetrasení v Taliansku v danom roku a mesiaci. Údaje sa zhodovali.

Robot mi priniesol k americkej kole rybí puding. Nabral som si lyžicu galaktickej delikatesy, kým Július ohováral miestnych kazispánkov. „V každej krajine žijú zvieratká, ktoré si viac dovoľujú, okakávajú, ťahajú za plavky, brýzgajú, hádžu udice...“ V Taliansku zobúdzali Júliusa muchy. Keď sa slnko nepredralo cez žalúzie, prihovárali sa k jeho gambám. Je však známe, že v Deflačnom vesmíre sú rušiteľmi spánku naďalej komáre.

„Mal som snovú myšlienku, že KNIHA, ká ako ktorákoľvek, en ako nádejná, i ako idea, há ako hlavy... no ďalej som sa nedostal, mucha mi zapišťala do ucha, sen sa vyparil a ja som nedokončil podstatu knihy.“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

Mesto XXI (7)

Veľmi ľahko si možno predstaviť veci,

ktoré neexistujú.

Ostrov včerajšieho dňa, U. Eco

Hlavnú úlohu pri formovaní budúceho spisovateľa vždy hrá príroda.

Môj životopis (zb. Polievka z divej kačice), O. Vyšňa

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz vedie interview s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Naposledy prebrali apokalyptické sny a teraz sa vracajú k Taliansku, kde pán Huxley strávil dovolenku na druhú mocninu ako prašivý študent a Erasmus študent.

Miestna klíma počas Júliusovho pobytu v Taliansku zaznamenala dlhšiu zimu a dažde. „Ešte koncom marca sme z okien laboratórií vyvaľovali oči na zasnežené palmy a vyrábali mentolovú masť. Doktor s mäkkým hlasom nám nežnými pohybmi ukazoval penicilínové tabuľky. Pri tom sme mysleli na drink. Južanom sa ťažko pracuje, potrebujú siesty a pomalší zhon. Ak popŕchalo, surfoval som vo virtuálnom svete a sledoval Akty X¹. Scullyová bola atraktívnejšia, keď sa nesmiala na Mulderovom vtipe. Bola to silná osobnosť a Mulder iba fanatik do zelených mužíčkov. Povedzte, kto by sa nasmial na tomto? Vravím to nerád, Wallace, ale vy máte byť mŕtvy. Ani nie dvesto metrov odtiaľto našli vaše kosti. Ten samoľúby ufomaniak si vari o sebe priveľa namýšľal!“

Opýtal som sa Júliusa na udalosť v jeho živote, ktorú si nevedel vysvetliť.

„Ako dieťa som si kúpil ponožky so vzorkou umývadla, položil som ich do skrine a šiel som spať. Snívalo sa mi o sifónoch a o parku za domom. Keď som sa zobudil, zistil som, že jedna ponožka z páru mi chýba! Ako som sa vracal domov zo školy, našiel som ju bezmocne ležať v tráve v parku.“

„Typický prípad námesačníctva, vzali ste ponožku a odniesli do parku,“ lakonicky som zhodnotil jav a môj spoločník sa ohradil:

„Vylúčené.“

„Myslíte?“

„Všetci v našej rodine trpeli námesačníctvom.“

„Veď o to viac by ste mali tomu veriť!“

„Čo vás do toho, čomu chcem veriť? To je moja záležitosť. Kvôli tomu, že všetci boli námesačníci? Ja som ním nebol.“

„Ach!“ prevrátil som oči na robota, ktorý sondoval náš rozhovor.

„Zmenilo mi to život, odvtedy zbieram sifóny. William, teraz vy povedzte svoju záhadu... Čo ste zbledli?“

Varoval som ho, že ide o strašidelnú udalosť, ktorá sa opakuje. „Položíte otázku tomu, kto už nežije a on vám odpovie obrazom, ktorý spadne zo steny.“

„Aha,“ zamyslene sa zatváril Július. „Klinec nevydržal ťarchu obrazu.“

Rýchlo som ho opravil: „Nie, všetky klince boli slabé a obrazy nám rad radom padali.“

„Však vravím! Mám pravdu.“

Naježil som sa. „Ako viete, že práve vy máte pravdu. Neznamená, že ak všetky ostatné klince nestáli za nič, tak aj tento! Myslím, že mám tentoraz pravdu ja, nehnevajte sa na mňa,“ sklopil som oči a zdvihol dlane na znak mieru.

Bolo nutné zmeniť tému, obhliadol som sa dozadu a v poznámkach som zbadal surfujúceho Júliusa s pracovným nasadením. „Prezradíte, o čom ste písali? Boli to články? Kniha? Projekt?“

„Prehra. Nikdy nezožnete úspech, ak píšete ako utrhnutý z reťaze reflexných pásikov. Skôr vás uvidia a zvalcujú... Rýchla smrť! Prepadol som pod prvú úroveň, stal sa zo mňa spoľahlivo viditeľný začiatočník.“

„Čo máte na mysli pod tou úrovňou?“

„To je zápas človeka, ktorý sa snaží písať.“

„Ja sa snažím písať.“

„Hej?“ pozrel Július na mňa a svoje „hej“ pretiahol do dlhého a prekvapivého „heeej“; akoby ma zbadal po prvý raz v inom svetle, prezrel si ma dôkladne od hlavy po päty, kým som zapisoval jeho postoj. Pokračoval: „To potom isto iste na vlastnej koži poznáte, čo vám poviem: úsilie o vypísanie sa prebieha na troch úrovniach. Za prvé, budúci spisovateľ je mladé víno a narobí priveľa šumu. Tie pazvuky nikomu nechutia. Ani jemu, čo v konečnom dôsledku nezaváži, lebo si to neprizná. Je to primitívna záležitosť, autor je zverom. Sliní, prská, tečie mu z nosa, podlieha emóciám, nevie poriadne, o čom píše a či pre seba alebo pre iných, a v očiach sa mu blýska predpoveď nového a jedinečného počasia. Ak má viac odvahy, vidíte, zase sme pri nej, tak pokračuje na druhej úrovni a stáva sa otrokom slova. Najplodnejšie obdobie spisovateľa vyprodukuje slov ako minerálka bubliniek po zatrasení. Progres, pády, uznania, kritika, seansy, cesty, zúfalstvo, trvá to dovtedy, kým to nepokazia peniaze, vláda alebo zákerná udalosť, za ktorou stojí človek! Píše o tom, čo zažil a čo chce zažiť aspoň skrze svojich hrdinov. Niektorí sa zastavia tu, vytušia, že na viac nemajú. Zvyšní vo veľkej paráde vystúpia pred dav a vyjadria sa: chytia slovo za krk, zamávajú ním a spievajú mu uspávanku, ktorú si potom hudie celý svet. Získajú úctu, dokážu, že možné sa stalo nemožným v očiach davu a nezáživné sa stalo zaujímavým vďaka jeho schopnostiam. Taký spisovateľ nasadzuje putá a pravidlá. Génius. Ale nie každá Piková dáma² má cnosti podobné Puškinovej. Čitatelia mi nič nedarovali po zverejnení článku pľuli ako ťavy. Prv som napísal článok o rozdieloch medzi mužmi a ženami. No keď sa do mňa obula virtuálna obluda, prešiel som k bermudám³ pre mužov. Tento článok s väčšou fantáziou už mal úspech, čo znamenalo, že ľudia 21. storočia sa stále zaujímali o prírodné záhady a januárové výpredaje.“

Akosi náhle to u nás prebieha, ako výmena kulís v divadle. Ó, tu to nie je vôbec ako s Puškinmi, Gogoľmi, Moliérmi, Voltairmi, so všetkými týmito postavami, ktoré prišli povedať svoje nové slovo! Pravda je aj to, že i samy tieto talenty stredného formátu na sklonku svojho úctyhodného veku sa nám obyčajne vypíšu tým najúbohejším spôsobom, ani to vôbec nezbadajú. Nezriedka sa stáva, že spisovateľ, ktorému dlho pripisovali neobyčajný a vážny vplyv na vývin spoločnosti, odhalí nakoniec takú slabotu a takú bezvýznamnosť svojej základnej myšlienočky, že človeka ani nemrzí, že sa tak rýchlo vypísal. Ale šediví starci to nezbadajú a zlostia sa. Ich samoľúbosť, najmä na konci ich dráhy, nadobúda niekedy počudovania hodné rozmery. Bohvie za koho sa začínajú považovať – prinajmenšom za bohov.

Besy, F. M. Dostojevskij

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, Akty X = populárny americký seriál o nevysvetliteľných javoch, ktoré boli zaradené medzi zložky pod exotické písmeno X (pretože kartotéka zívala prázdnotou a nebolo inde miesta, viac info v časti „Souputníci“ .-))

2, Piková dáma = dielo od ruského spisovateľa A. S. Puškina sa považuje za najlepšiu novelu Ruska v 19. storočí

3, bermudám = Július mal na mysli Bermudský trojuholník, lokalitu pri Floride preslávenú záhadnými zmiznutiami