Mesto XXI (5)

-          Vaše meno, prosím.

-          Oblomov, - odpovedal Koroviov zdvorilo. Občianka zapísala meno a zdvihla spýtavý pohľad na Mosúra.

-          Onegin, - zapišťal Mosúr a prečo, prečo nie ukázal na svoj varič. Sofia Pavlovna aj to zapísala a prisunula knihu návštevníkom, aby sa podpísali. Koroviov k menu Oblomov napísal Onegin a Mosúr k Oneginovi pridal Oblomov.

Master i Margarita, M. A. Bulgakov

Ponížený redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s Júliusom Huxleym (pochádzajúceho z Inflačného vesmíru, ktoré je momentálne v 21. storočí). Pán Huxley vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov. Ovzdušie v miestnosti nie je priateľské, pán Huxley sa otvorene vysmial redaktorovi za to, že je zberateľom kačičiek v tvare sifónov. Ako dopadne tento konflikt? Vzlietne pokora do neba a krídlom dá pýche jednu po papuli, alebo sa pán Huxley s pánom Cortézom rozídu v zlom?!

Robot zabzučal blízko nás a servíroval pred Júliusa šálku s nápojom bez entropie. Zamrvil som sa na pohovke a Július sa opýtal na stav môjho žalúdka. Zdvorilo som odmietol, pálila ma rana z jeho výsmechu a bublinka z americkej koly riadila bolesť taktovkou. Július vycítil odstup, díval sa na šálku a pokračoval o úradosfére.

„Šťastný človek bol ten, ktorý letel do stratosféry a úradosféru preskočil,“ prekladal slová starej generácie. „Dnešný svet sa zaobíde bez úradníkov. Nijaké stepovanie v radoch, zadymené pohovory a z dejín vyplýva, že väčšina nešťastníkov sa dostala do rúk systému, ktorý nebol schopný naučiť ich, aby dokončili životnú púť k poslednému ročníku školy a mydlu. Cesta komunikácie bez osobného styku je správna, máme zdarma na výber mydlo akéhokoľvek tvaru a vône.“

„Občas sa pýtam, načo je to vlastne dobré, keď sa vzájomne nestretávame.“

„Stretávame sa ešte so svojím ja a neviem ako vy, ale ja by som sa hanbil, keby som zapáchal pred vlastným vedomím... Nechajme však mydlo rozpustiť vo vode. Vďaka zrušeniu pracovníkov, lebo takto nám prikazovali, aby sme ich oslovovali, sa zvýšilo vzdelanie. Vo virtuálnej hromadnej doprave už nejestvujú incidenty podobné na Slovensku. Tam nabehla tlupa zamazaných detí do trolejbusu a vyháňala kuracím stehnom občanov zo sedačiek. Ohavnejšie od takejto anarchie je už len dozvedieť sa, že kultúru národa poznáš podľa záchoda.“

Nasledovné riadky sú nefalšovaným dôkazom, že ľudia skutočne žili v dobe úradov a mali to zložité. Upozornenie: vydavateľstvo Bagal si nevyhradzuje právo na tento odsek článku a  automaticky poskytuje povolenie na rozširovanie odseku, ktorý sa radí medzi vzácne litereálne ukážky úradosféry v 21. storočí v Inflačnom vesmíre:

„Dobrý deň, prišiel som si podať žiadosť na dávku v hypotékovej núdzi¹.“

„Áno? Finančné prostriedky nemáte?“

„Bol som v Anglicku.“

„Tak to by ste mali mať finančné prostriedky, nie?!“

„Viete, mal som tristoročnú hypotéku a...“

„To je váš problém.“

„Nebudem poberať dávku?“

Po škrtivom a rozhorčenom tichu: „Máte auto?“

„Nie,“ odpovedá Július starej úradníčke, ktorá po tom začala robiť svoju prácu.

Počas témy o úradosfére sa ma zmocnila úzkosť a Július si všimol zdrapy papiera v mojich rukách. (Neskôr som posledné záznamy prepísal.) Čitatelia mi odpustia, ak poviem, že šlo o nápoj bez entropie a Július skúšal posledné zvyšky mojej trpezlivosti.

„Vedel som to... Čakáte, že sa bude hýbať? Že vám skočí do úst a presvedčí vás o vašom pôvode?“ pýtal sa ma ako rodený provokatér.

„O aký pôvod by sa jednalo?“ škrípal som zubami.

„Možno boli vaši predkovia chobotnice.“

Po explózii v kolenných kĺboch som zvolal tak hlasno, že všetky roboty v dome ustrnuli a  záhadným omylom či zázrakom sa zapol senvízor! Roboti sa veľmi rýchlo šmýkali po parketách a začali do senvízora strieľať z neviditeľných častí tiel. Ja som vykríkol: „Aspoň nech spadne na zem! Musí sa entropia zvýšiť! To je strašné a protizákonné, ako niečo také môžu vyrábať!“

„Tekutine bez entropie neodolá ani entropia. Zavolám robota, aby ju spratal a objednal u dodávateľov nový senvízor, ale po úľave sa atmosféra zlepší a vy sa na mňa nebudete hnevať, však? Prosíte si špeciálny prípravok na upokojenie mierneho nervového záchvatu?“

„Sí, sí, rybí puding!“ Zúrivo som sa díval, ako ruka robota odnáša šálku a mizne za rohom. Až potom som zistil škodu, ktorú som napáchal, a že mojimi predkami mohli byť chobotnice. Július bol zberateľom zošitov s motívmi sifónov a jeden mi podaroval.

„Grazie.“

„Prego.“

„A teraz, William, rozpovedzte mi o vašom poslednom sne!“ vyzval ma autor komôr a špirál, ktoré ako agresívne metly zametali priestory ľudských mozgov od snov.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1, dávku v hypotékovej núdzi = slovná hračka na slovenský štátny príspevok pre nezamestnaných ľudí a hypotéky

Mesto XXI (4)

„Chodíte na univerzitu alebo študujete?“

Doktor Belbo

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

„Pán Huxley, teda Július, v obchodnom centre ste sa hrali na záchranné koleso, takže ste sa rozhodli ísť na dovolenku k moru s vorvaňom?“

„Nie celkom. Meškal som na prednášku o dýchaní živočíchov a ako prašivý študent na vysokoškolskej dovolenke do poslednej minúty som ju preležal v lese drevených lavíc a stolov. Na záver nás profesor poučil o dovolenke na druhú mocninu. Áno, dovolenka v rámci dovolenky bola v našom vesmíre možná, už ste počuli o Erasmus študentoch? Nie? Nenáročný flirt, nadávky a dostatok tekutín pre jednu osobu, bezstarostné konverzácie za pár kreditov boli dosť populárne. Prines mi ešte šálku s nápojom bez entropie,“ požiadal Július robota, keď mi položil na konferenčný stolík pohár koly. Zapálil si ďalšiu elektronickú cigaretu.

Sucho som zakašľal a Július sa ma opýtal, či som alergický na dym. „Kedy ste sa naposledy s niekým stretli? Ako môžu ľudia znášať nijaký fyzický kontakt?“

Rýchlo som ho opravil: „Patrím medzi tých, ktorí sa nestránia osobnému kontaktu, nebránim sa tomu, ale máte pravdu, trochu mi vadí ten dym.“

Július lojálne odložil cigaretu a vzal si žuvačku. „Takže na študentský pobyt v Taliansku som si zbalil gumené sifóny v tvare kačičiek. Nemal som dlhú výdrž v plávaní.“

„Počkajte... Naozaj to boli sifóny?“ Táto chvíľa zarazila všetky prítomné senzory a periférne som postrehol, ako mucha na rímse zdúpnela a pomaly otočila hlavu smerom k nám.

„Určite, William, prečo sa pýtate?“ presviedčal ma Július, no akosi sa mu to nepodarilo.

„Lebo považovať kačičku za sifón je neobvyklé pochopenie výrobku,“ rozpačito som zamrmlal.

„A prečo by sme nemohli považovať sifón za kačičku?!“ pošúchal si Július temeno. „Ja som myslel, že balím sifóny v tvare kačičiek. Vy to máte nejako prekrútené. Práve som vás odhalil. William, vy zbierate kačičky v tvare sifónov!“

Jeho ukazovák mieril rovno na mňa. „Nie, určite nie!“ zdesene som vykríkol. Musím potlačiť novinársku pýchu a pokorne pred čitateľmi priznať, že som si vtedy spomenul na to, ako som do kufra zabalil niečo, čo sa dosť podobalo na zakrivenú žltú trubicu s červeným zobákom na jednom konci. Očervenel som a považoval som za nanajvýš netaktné, keď sa Július víťazoslávne usmial. Môj hlas ochladol a sprísnel na päťhviezdičkového novinára, keď som ho vyzval, aby bližšie predstavil jeho zámery s výletom do Talianska.

„Fabriano, Castelraimondo, Camerino... Skotúľal som sa na juh, kde sa hrubé tyčky strkali do tenkých dierok a zástrčky sa v celku vrátane niekoľkých kachličiek strhávali. Tanečníci si varili mäso, nehovorím, že bolo po polnoci, ale bolo. Passaiglia, passada, a podobné chvaty ma naučili. Camerino bola dedina na malom vŕšku a obklopovali ho znamenité hory, už len z toho dôvodu malo svoje čaro holiť sa o štvrtej ráno pri rádiu. Keď odišli tanečníci do Benátok s novými karnevalovými maskami, nahlásil som sa ako nájomník virtuálneho sveta, bezplatne... Internetu a samote som sa srdečne potešil.“

„Avšak toto nebolo tým najzaujímavejším počas pobytu v Taliansku,“ prerušil som ho.

„Pravdaže bolo, študent predsa vždy venuje najviac času tomu, čo je najmenej užitočné. Tak dobre, William, nečakal som dlho a poklopkal som po pleci Trinity na maškarnej oslave. Vtedy som bol stredobodom pozornosti ako cudzinec a preto som nemohol na príťažlivú Trinity viac pomyslieť. Cez nočnú sprchu známostí a masiek som úplne na ňu zabudol a pri opúšťaní podniku ma udrel jej vyčítavý pohľad. Už som zistil, že mi začal v európskej čižme vínový život. Sí.“

Júliusov život sa však zo začiatku nepodobal na ružové víno. Kým sa adaptoval, vyčítal si veľa nepodarených javov. „Odopieral som si pôžitky a okolie žilo otázkou why not. Zametal som paličkami zvyšky čínskej večere, keď sa iní párili.“ Situácia sa zmenila po získaní prvých kreditov. Po záverečnom teste oslavovali so známou talianskou speváčkou Nannini, tešili sa a prižmurovali oči od rozkoše. Július zrazu viedol dolce vita. Čítal desiatky ponúk virtuálnych priateľstiev a sťažnosti od Chiary, Belly a Gaii, lebo im zlomil srdce, pri tom jedol orieškové syry, kung pao, lámal si zuby na panini a ochutnal indické korenie, pastu s tuniakom a francúzsky koláč, ktorý sa volal žsržž. Nových, veselých a milých priateľov kvôli zložitým talianskym menám prezýval brokolicou, zvončekom, zákuskom a Demokratom¹. Július s priateľmi sa po úspešnom kurze taliančiny naplno odviazali a ako sa priznal, mali polnočný rozhovor s miestnou carabinieri. Chlácholil ich, aby neboli smutní, že sú v službe. Rozišli sa v úsmevoch, lenže upomienka na seba nepočkala a onedlho ju carabinieri položili na stôl jeho koordinátorky.

„Učiteľ taliančiny ma hodil autom k Fiorele.“

Zostal som očarený.

Július mávol rukou. „Ó, veru, kedysi boli prejavy ľudskosti výraznejšie než dnes. Asimovove predpovede² o stretnutiach sa naplnili. V Deflačnom vesmíre sa štítime osobného kontaktu, no čo mám ja do toho hovoriť, keď roky odmietam žiť vonku a iba z novín sa dozvedám, čo ľudia vyvádzajú.“

„Ako Fiorela reagovala?“

„No,“ povzdychol si Július, „najprv som si na ňu počkal. Úradosféra v Italia bella bola odlišná od tej v krajine, kde som sa narodil. Mali by ste tento údaj mať.“

„Áno, pochádzate z európskeho štátu Slovensko.“

„Tak tam sme mali frflavé fúrie, vyučené na hysterické karate, ale v Taliansku prúdil v krvi úradníkov všetok vesmírny čas. Ak vám po ciao povedali uno momento, znamenalo to v preklade momentík.“

„To mi došlo.“

„Nie, ešte vám to nedošlo,“ prísne namietol Július. „Došlo vám to až po tridsiatich ôsmich minútach čakania. Po schodoch chodili ľudia hore dolu a viedli rozhovor s Fiorelou. Zdvorilosť teda nebola tou stránkou, ktorú by som v Taliansku očakával, ale nikto si nič z toho nerobil. Moja koordinátorka, ktorá pestovala medzinárodné vzťahy, ma pozdravila, popýtala sa, ako sa mi tu páči, vyplnila papiere a arrivederci. Ktovie, čo spravila s upomienkou... Všetci na mňa pokrikovali signole, signole a presviedčali ma, že najdôležitejšie je, aby som tu bol šťastný a oni skutočne robili všetko preto.“ Július sa roztiahol na gauči a široko sa usmial. „Preto sa vás pýtam: bol dôvod po tom všetkom hnevať sa pre ich vesmírny čas?“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. Demokratom = Július mal na mysli starogréckeho filozofa Demokrita z Abdér

2. Asimovove predpovede = americký spisovateľ Asimov píše o spôsobe kontaktu medzi ľuďmi v sci-fi diele Vo vesmíre niekto vraždí (The Naked Sun), ľudia sa štítili osobného kontaktu

Mesto XXI (3)

Na hladný žalúdok je každý kufor ťažký.

N. V. Gogoľ

Súcit je najdôležitejší a hádam jediný zákon bytia celého človečenstva.

F. M. Dostojevskij

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

„Inflačný vesmír. Dvadsiate prvé storočie.“ Pán Huxley spomína dejiny, ktoré sa zhodujú s dejinami Deflačného vesmíru do 21. storočia. Autor článku zostručnil predošlý rozhovor. Článok o vykosťovaní mamutov a mäsa v Holandsku si môžete vyžiadať z archívu vydavateľstva (ročník VIII., číslo 24, rubrika Vývoj, názov: História mäsa a mäsových výrobkov). „Keď sme odhodili vidly, kvaku odložili na horšie časy, presedlali sme zo sedliaka na mešťana. Tomu iba chvíľu trvalo, aby zabudol, aké sú kravy mazané a prefíkané. V 21. storočí sa ľudia tvária, že sú zo šľachtického rodu. Sedliacky pôvod neprizná nikto, aj keby ste sa mu vyhrážali doživotným trestom nepitia alkoholu, nešoférovania a surfovania na internete, William. Toto sú tresty horšie než trest smrti a či je to pocit hanby, pohŕdanie minulosťou alebo snaha zatieniť ju, to je na tých, ktorí tvrdia, že im na názoroch druhých o nich nezáleží. Ľudia už nevykosťujú mamuty, ale v inzerátoch hľadajú vyučených mäsiarskych vykosťovačov. Môžu pochádzať z inej krajiny, pretože 99% ľudí žije v móde a je v móde cestovať za prácou do zahraničia. Bez Jupitera je jasné, že sme kravy a barany rozmýšľajúce nad hladom, rozmnožovaním, blahom a úspechom. Istý spisovateľ¹ tomuto procesu zadal matematický vzorec dva plus dva sú štyri. Géniovia a svätci sa mu vyhýbajú, neobratným životným štýlom porušujú prísnosť matematiky.“ Pán Huxley tvrdí, že by umreli hladom, keby kravy a barany nemali niečo také, ako súcit, čo by sa v nich nezjavil často krát v prípade, keby nebolo práve týchto geniálnych a svätých obetí.

Temer ako guru prednášal pán Huxley ďalej: „Ísť za hranice si vyžadovalo odvahu. Odvaha dôrazne pripomenie začiatok konca, ktorý je stále v plnom prúde po narodení, lenže sa na to nedá ustavične myslieť. Je to veľká zmena začať koniec. Tiež si vyžaduje zvláštnu, takzvanú primárnu odvahu, o ktorej ste nerozhodovali vedomky. Preto odvaha, o ktorej ste vedome rozhodli, brzdí odvahu, o ktorej ste nerozhodovali. Spočiatku a zo strachu sa nevidíme byť odvážnymi. Ja som v sebe vytvoril odvahu na to, aby som odišiel do zahraničia a odvahu, o ktorej som nerozhodoval, som naplno zatlačil do úzadia. Ponúknem vám niečo na pitie?“

„Kolu, ďakujem.“

„V každom vesmíre, kde žije človek, odvaha a súcit sú najdôležitejšie na prežitie a naplnenie životného vzorca a vzorca s nelogickým výsledkom. Na šťastie. Prines kolu,“ prikázal robotovi.

Surový vládny ťah na ľudstvo v Deflačnom vesmíre je nelogickým výsledkom, idúcim proti prírode, no nájdeme iné aspekty, ktoré sa pochopiť dajú a my im musíme priložiť rovnakú váhu. V Kazateľovej knihe sa vraví: lebo kde je mnoho snov, tam i mnoho márností a tam i mnoho slov. Aspekty, výhovorky, názory, argumenty, alibi, múry, knihy, lavice, blogy. Šedivý chaos. A to všetko pre vypočítavosť, chamtivosť, hrabivosť, ctižiadostivosť... Pre snivosť!

„Deflácia je zatiaľ najhoršia udalosť, aká sa deje v paralelných svetoch. Nik by neprijal tento údel,“ povedal som. „Čo ste urobili ako prvé po vašom odvážnom rozhodnutí ísť do zahraničia?“

Július sa previnilo opýtal: „Čo urobí človek, keď chce vycestovať?“

Dostal som príležitosť prejaviť sa: „Lúči sa s priateľmi, rodinou, vysvetľuje im, že neodíde na dlhú dobu, ale doba sa môže kedykoľvek predĺžiť natrvalo a môže na nich zabudnúť. Požiada ich, aby mu utierali prach a pofúkali kaktusy... Ten váš robot je zvláštny, stále prevracia oči. Nemá pokazené očné elektródy?“

„Skôr je citlivý na uši, nie je zvyknutý na iné farby hlasov v dome. Ak mu poskakujú oči, je možné, že je precitlivený aj na farbu vlasov. Dajte mu šancu a vydržte. No neodpovedali ste správne. Najprv si musí človek kúpiť kufor. Bez kufra sa nezaobídete! Celá história ľudstva je preplnená kuframi a batožinami!“ (V najbližšom čísle nájdete v rubrike Evolúcia článok o kufroch.)

„Oponujem autorovi² výroku, že uterák je najpotrebnejšou výbavou. Vôbec nevystihuje psychológiu človeka. Pokorným štýlom Rousseau naznačil príčinu našich konfliktov a majetnému človeku predsa nestačí nejaký uterák so zabudovaným nízkotučným jogurtovým mliekom! Kufor vystihuje celú podstatu človeka. Jeho charakter, majetného ducha, inteligenciu či emočný kvocient nájdete len a len v jeho kufri!“

Dúfal som pevne a modlil sa k Jupiterovi, aby ma po týchto slovách Július nevyzval otvoriť svoj kufor. Bol by som nerád, keby sa celý svet dozvedel o mojom emočnom kvociente. Našťastie pokračoval a iba som prikyvoval, v hlave sa mi premietalo, ktoré veci v kufri by vzbudzovali osvietenské úmysly.

„Kúpil som vorvaňa, tak som nazval nový kufor, a mal farbu vojaka v depresii schovávajúceho sa za kríčkami. Bol som vo veľkej škatuli, kde predávali koše s potravou, tepláky, karafiáty, dreváky, Pýcha a predsudok, samolepky, hrnce, do ktorých vám prémiovo strčili bravčovú krkovičku a všeličo iné mali vo veľkom Trevexe. Ťahal som vorvaňa po dlážke a vydával melódiu budúcnosti, videl som prekrásne scenérie talianskeho života, kým sa zákazníci dívali na tridsať pohybujúcich sa hláv Davida Lettermana v jeho show a rozmýšľali nad cenami paštét. Trevex ponúkal západnú špecialitu, čerstvo upečené hamburgery s kuracím mäsom vedľa regálu s ponožkami rôzneho charakteru, ale ja som sa hral na záchranné koleso a prisámvačku, cítil som, že mi morský vzduch prefúkal vlasy. Zvuk vorvaňa sa stal novým zmyslom života a na cestu som si pribalil ponožky s veľkonočným motívom.“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. spisovateľ = ruský spisovateľ F. M. Dostojevskij, Zápisky z podzemia

2. autorovi = anglický spisovateľ D. Adams, Stopárov sprievodca galaxiou

Mesto XXI (2)

Ale vedzte, že sme všetci zajedno, nech už čokoľvek hovoríme.

Turba Philosophorum

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Záznamy pána Huxleyho jasne dokazujú nijaký vplyv vládnych praktík. Náš redaktor veľkých kvalít William Cortéz dostal poverenie od vydavateľstva Bagal na cestu k človeku, ktorý si zahral v cudzom sne.

O ceste a príchode k pánovi Huxleymu stručne informujem, že v ten deň snežilo a na letisko som si ťahal svetlofialový kufrík. Spôsoboval mi takú veľkú radosť, že chtiac-nechtiac som sa preriekol susednému pasažierovi o sne, v ktorom si kupujem podobný kufor. Sused reagoval nanajvýš trápne a spoločensky, vzal vrecko, vyvracal sa do neho a požiadal letušku, aby mu priniesla zapekané rezance s rezňom, puding z jesetera a šálku kávy. Želal som si v tom okamihu stáť pred dubovými dverami pána Huxleyho s klopadlom v tvare zúrivej šelmy. Ako som si mohol vytvoriť túto predstavu, keď som v živote pred domom pána Huxleyho nestál? V jeho údajoch nebola zmienka o zúrivej šelme, ktorú architekti vymodelovali do klopadla.
V skutočnosti, po prílete a odvoze, som stál pred vycerenými zubami pumy a divil sa ako vy, čitatelia. Moje hánky sa chveli a bridili pred jej diabolskými očami, napokon som siahol po pume a šľahol ňou o dvere. Ako skutočný potomok nemilosrdných predkov – lovcov. Dvere mocne zarevali majiteľovi domu o novej návšteve.
Najprv sa odchýlili a medzera sa zazubila tenulinkou retiazkou, ktorú by prvý zlodej na súkromnej obchôdzke nežne odfúkol. Ruka pána Huxleyho prehovorila spoza dverí: „Boli ste očakávaní, prečo vám to tak dlho trvalo? Čo ste neprišli skôr, vážený pán redaktor? Ukážte preukaz.“
Ochotne som vložil preukaz do bledej ruky a vravel som jej, že som musel veľa času čakať na kufor so svetlofialovým odtieňom. Služby boli prívetivé ako ľudia ku kŕdľu bezdomovtákov (pôvodne holubov). „Avšak pochvaľovali výber farby, niekto povedal, že svetlofialová povzbudzuje osvietenské úmysly.“
„O tom sa porozprávame, keď odbavíme formality. Farba nie je dôležitá, ale kufor a jeho obsah áno. Preukaz je v poriadku, pustím vás dnu.“ Dvere sa zavreli, za nimi bolo počuť kovové cinknutie a otvorili sa dokorán. Rúčka osvietenského kufríka mi vykĺzla, predo mnou stál človek od hlavy po päty zahalený v čiernom. Pre Jupitera!
„Hlavne nekričte, v tomto dome dlho nebolo nikoho so zvýšeným hlasom…“
Čitatelia sú iste zvedaví, ako žije človek s dvoma povolaniami (pacient a doktor). V dome sa ozýval tichý bzukot robotov, obývačka bola pekná, útulná a nenašiel som dôkaz, ktorý by potvrdil nespoločenský život. Obrazy a pohovka z najnovšieho katalógu Ideja sa dívali na špičkovú technológiu našej vlády: senvízor mal správne nastavenú výšku a šírku. Pán Huxley ma ubezpečil, že senvízor slúži len ako dekorácia a sledujú ho roboti, keď sa kúpe, alebo pestuje citrusové stromčeky v záhrade. Moje prsty zlákali závesy regulujúce príjem svetla počas dňa a na konferenčnom stolíku som zbadal novinku, elektrické žuvačky. Skrátka, milí čitatelia, pán Huxley s dvoma povolaniami žil v bezpečnom a moderne zariadenom dome. Zakončím to gazdom znásilnenou poéziou: ak by z vlády niekto prišiel a dal si pohov, nenašiel by úkazy morských snových prílivov.
V duchu som sa pýtal, z akého zdroja toto všetko pán Huxley získava. Posadili sme sa na gauč a pán Huxley začal: „Určite sa pýtate, odkiaľ toto všetko mám. Kým začneme, opýtam sa vás, viete, kto prvý prišiel so štvorcovaním tunela?“
Pokrčil som ramenami a zistil som, že som v pomykove úplne zabudol vyzliecť kožuch z chovného genetického skladu s fretkami. Odpoveď pána Huxleyho vás prekvapí, čitatelia.
„Ja. Vláda prebrala odo mňa návrh, pretože som taký tunel vytvoril ako cestu k môjmu dobrému kamarátovi. Dajako ho vylepšili a dokonale gumuje sny. Toto som chcel prezradiť vášmu vydavateľstvu. Kamarát mi sprostredkúva všetko, čo vidia moji roboti v senvízore v reklamách. Autá, umývacie prostriedky, robot na kávu, robot na umývanie sifónov… Iba kvantové pôžičky odmietam.“
Vybral som zápisník a opýtal sa ho na robota, ktorý sa stará o údržbu sifónov.
„Máme doma veľa sifónov. Koľko ich máte vy?“ pozrel na mňa pán Huxley s profesionálnym výrazom v tvári.
„Otázka ma zaskočila, myslím, že dva, lebo žijem v byte. Takže máte spojenca na prežitie?“
Pán Huxley sa díval na to, ako šermujem ceruzkou s napätím. „Samozrejme, každý má kamaráta. Toho kamaráta v úlohe poskytovateľa všetkého, o čo ho požiadame. Dobre využiteľný človek, ktorý pozná, že sám má podobného kamaráta. Sme reťaz a preto chcem hneď zistiť, v akej blízkosti sme. Ako hlboko si rozumieme, podrobím vás testu.“
„Čože?“
„Ako vidím, už sme ho začali. Viete, že existujú tri typy ľudí? Tí, ktorí vedia rátať a tí, ktorí nevedia.“
Rozrušený som ho opravil: „Ako to? Vraveli ste tri typy ľudí a vymenovali ste iba dva!“
Pán Huxley podotkol, že by potreboval mať na konferenčnom stolíku viac elektrických žuvačiek a poslal po ne robota. Z vrecka vytiahol elektronickú cigaretu a ponúkol ma.
„Nefajčím. No už chápem, prečo ste povedali tri a potom dva.“ Pousmial som sa a ospravedlňoval, no pán Huxley ma zastavil. Neďaleko robot súcitne prevrátil očami.
„Stačilo, vyjasnili sme si, kto je vtipný a teraz by sme sa mohli navzájom predstaviť. Nech neukážeme, že sme zabudli, ako sa ľudia vítajú pri osobnom kontakte. Na váš článok čaká celý svet a mohli by sme ním ľudí prinútiť, aby sa viac stýkali. Živé rozhovory bez použitia technológií sú zábavné!“
„To je pravda. Moje meno ste videli na vizitke. Volám sa Cortéz William.“
„Mám vás volať priezviskom?“
Ako správny novinár som zavrtel hlavou a blahosklonne odpovedal: „William.“
„Ste napoly Španiel, napoly Angličan, William?“
Upozornil som pána Huxleyho, aby prenechal pole otázok mne.
„Nerozčuľujte sa, William. Zapíšte si to, čo už viete: moje meno je Július Huxley a som zabudnutý Slovák, čiže Angličan ako vy. Nezabudnite napísať správne Huxley, ako veľká rodina Huxleyovcov, rodina šťastných a nešťastných aristokratov.“
„Z poznámok si spomínam na Darwinovho brechajúceho psa¹.“
„Aldous Huxley sa preslávil odvážnym činom, keď odmietol bozkať nohy chorých ako svätý František. Barbar² jeden!“
„A vy máte rodokmeň u nich?“
Július smutne pokrútil hlavou. „Žiaľ nie. Nebolo mi určené predviesť sa silným pôvodom. Však by som vás sem inak nevolal.“

Keďže môj spoločník žije sám, mal som potrebu pripomenúť mu význam nášho rozhovoru. „Okrem toho, že ste sa podieľali na politike zbavenia ľudí snov, sám ste sa ocitli v sne iného človeka. Čitatelia si radi prečítajú o tom. Rezonuje v tom fakt, že ste nesnívali vy, ale niekto iný a predpokladám, že sa to stalo vo vašom bývalom svete. Vedie nás to do hlbšej minulosti. Do definícií snov, o ktorých dnes je neprípustné hovoriť.“
„Prosím vás, nerozprávajte so mnou ako s exponátom. Som si istý, že takých ako ja je viac a mne šlo hlavne o očistu môjho mena. O odpustenie, lebo moji roboti v senvízore vidia, čo sa s týmto deje a sú precitlivení, ich stavy sa potom prenášajú na mňa. Nechcel som vám to do listu písať, znelo by to úchylne. Inak mám šikovných a bystrých robotov.“
„Verím, že sa z toho teší celý svet. Záleží vám na názoroch druhých o vás?“
„Pravdaže, komu by na tom nezáležalo?! Prvý názor, na ktorom nám záleží, je názor našich matiek, po nich názor kadejakých kamarátov. Všetko je v poriadku, kým nenosíme protézy a barly. Jediné, na čom stojí dôraz, je nepremeniť názory druhých na realitu, ak žijeme v presvedčení, že sú mylné.“
„Čo ste porušili, keď ste sa sem presťahovali a vybudovali štvorcový tunel bez východu. Podporili ste vymývanie mozgov tisícok ľudí.“
„Môj štvorcový tunel mal východ ku kamarátovi, ale vláda štvorcový tunel zbavila východu. Ako to spravili, to sa mňa už netýka. Hrozné je, že v zrýchlenej evolúcii technických strojov z neho stvorili aj špirálovú komoru bez dverí.“
Milí čitatelia, nedokážete si predstaviť to prekvapenie, ktoré nasledovalo. Július mi ukázal ďakovací diplom za rozvoj senológie. Bolo na ňom napísané: Komunita senológov z odboru Mozog Vám týmto udeľuje ocenenie za rozvoj technológií na potlačenie snov. Ďalej bolo drobnými písmenami: Váš patent štvorcového tunela nám pomohol vytvoriť špičkovú komoru, ktorú sme sformovali do tvaru DNA. Komora s mimoriadne citlivými senzormi na sny bola úspešne zavedená do spoločnosti a niektoré časti výskumu budú pokračovať u našich kolegov, senológov z odboru Technické masmédiá na rozvoj senvízorov. Sľúbili, že prvý výrobok pošlú Vám. Pokračovali hadovité podpisy niekoľkých pracovníkov z odboru Mozog.
„Rozumiem, prečo ste nám napísali. Máte toho dosť na svedomí a vaše gesto priznania je dôkazom, že pochádzate z iného vesmíru. Vláda by nikdy k svojim chybám nevykonala prejav. Nemáte strach, že po odhalení sa možno ocitnete v ohrození života?“
„Uvidíme, aj ja v niečo verím,“ usmial sa Július. „Prejde čas, zabudne sa na mňa, hlavne kvôli elektronickému pivu, po ktorom kričí 22. storočie.“
„Kričí po hrdinovi,“ veľavýznamne som poznamenal a myslel tým seba.
„Nemyslím, že sa stanem hrdinom,“ odpovedal Július a tým dokončil pointu života človeka v Deflačnom vesmíre a v tých, kde ešte človek prebýva.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. brechajúceho psa = Thomas Huxley, anglický lekár a biológ, oduševnene verný názorom Charlesa Darwina; v rodine pokračuje v evolučnej biológii jeho vnuk Julian Huxleym ktorý mal známeho brata, spisovateľa Aldousa Huxleyho; ďalší členovia podporujú Huxley family významným postavením v anglickej vede a umení
2. Barbar = odkaz na obsah z knihy Kontrapunkt, kde spomínaný autor píše o barbarstve (Mark Rampion)

MESTO XXI (1)

„Och, to je sen!“ Esmeralda

Chrám Matky Božej v Paríži, Victor Hugo

Žurnalista veľkých kvalít William Cortéz, zastupujúci vydavateľstvo Bagal, obsadil prvú triedu leteckej spoločnosti a letel do Severovýchodnej zóny s významnou príležitosťou zviditeľniť sa. Podľa meteorológov, farmaceutických odborníkov a leteckej posádky cesta dopadla priaznivo. Okrem povolenia nedostal od vydavateľstva nijaké inštrukcie.

Je 22. storočie a vydavateľstvo Bagal z Deflačného vesmíru vyjadruje obavy, či si niekto prečíta článok do posledného záveru, keď udavačské kamery sú zakliesnené všade ako sociálne cítiace eržebáky. Rozmery zón otrokov rapídne expandujú a ústavy sa žalujú: „Kapacitne nezvládame odpor ľudstva!“
Čo o nás v tejto dobe píšu média zo susedných svetov? Priebežne monitorujeme situáciu mimo nášho vesmíru a zatiaľ sa žiadny článok nevyhol strašiaku, ktorý dvíha žlčníky našim revolucionárom: Deflačný vesmír prežíva recesiu!, Krutý deflačný útok vlády na Južnú zónu!, Zabudnite na digitálne vankúše z Deflačného vesmíru!
„Áno, potvrdzujem, že sme pozastavili činnosť operátorov digitálnych vankúšov pre nepokoje v dopravnej infraštruktúre susedného vesmíru. Občania sa však nemusia báť, navrhli sme postaviť vlastnú továreň na digitálne vankúše,“ oznámil minister dopravy vo vesmíre Stropchovbacil. „Na najbližšom zasadaní preberieme názov továrne.“
Pán minister nám týmto nepriamo odkazuje vycúvanie zo spolupráce s Deflačným vesmírom.
Vo Filomravnom vesmíre všetko starostlivo sledujú a stihli spracovať panoramatické kalendáre s udalosťami, ktoré sa odohrali v Južnej zóne. Prvé mesiace ďalšieho roka zobrazujú šťastné obyvateľstvo Južnej zóny, v apríli vláda skupuje injekcie na znižovanie mravnosti, hneď v máji stoja na obrázku nechápavé výrazy obyvateľov s prstami na zaslinených perách a vypleštenými očami, v júni ich vláda upokojuje preventívnou prehliadkou a ďalšie mesiace zobrazujú postupné a kompletné vyhladenie Južnej zóny Deflačného vesmíru. V novembri sa neozve jediný ľudský povzdych, kým v decembri lekárne a laboratóriá oslavujú vysokú účinnosť nových produktov a želajú šťastný Nový Rok.
Nepochopiteľne píše o nás náboženské periodikum z vesmíru Ghwouery, ktoré prehliada masaker Južnej zóny pre neznášanlivú povahu: „V Deflačnom vesmíre sa nedalo nič iného čakať, ich Jupiter bude potrestaný, ako aj jeho dietky. Ak nejaký jestvuje, pretože jediný, ktorý jestvuje, je Ghwoh! Prečo si vybrali Jupitera? Verili by ste, že pre veľkosť planéty Jupiter?! Absurdný výber, aj fakt, že je to výber! Sami obyvatelia priznávajú: vybrali sme si Jupitera, pretože sme prestali stavať vieru na nehmatateľných a dali sme na veľkosť z dejín v našej galaxii. Jupiterizmus bol výhodný, nie príliš zložitý na pravidlá a vláda mohla riadiť bez toho, aby jej niekto búchal po prstoch, čo sa neskôr ukázalo ako zlý výber. Jupiter bola dobre vychovaná planéta a ako bôžik nerozdávala nám svetlo ani tmu, vlastne nechávala nás na pokoji, takto si svedomite plnila úlohu a ponechávala nám slobodu. Jupiterizmus po renesancii sa uchytil veľmi rýchlo a každému sa konečne uľavilo. Nečudujme sa týmto slovám, bratia a bratanci, v Deflačnom vesmíre sa odohráva duchovný úpadok. Nezmyselnosť ich viery tresce vesmír a jeho duše. Jakživ sme sa nestretli s takým ignorantským bohom, akým je Jupiter, ktorý sa prizerá, ako sa ľudia dopujú omamnými látkami, štítia osobného kontaktu a psiská sa od hladu kŕmia vlastnými výkalmi. Modlime sa za nich, aby sa prinavrátili k súcitnému Ghwohu, ktorý pustí do svojej Záhrady aj duchov bezkyslíkatých tresiek¹.“
Písať o momentálnej situácii 22.storočia v Deflačnom vesmíre je pre médiá a šľachtu dennodenná osviežujúca sprcha po desiatich hodinách žmýkania svalov v práci alebo v prírode. „V ich evidencii chýbajú škandály a jatky, ktoré by povzbudili históriu a život v nich. Preto sa púšťajú do Deflačného vesmíru,“ poskytol psychologický výklad doktor z ústavu. Budeme vás pravidelne informovať o zverejnených správach z medzi–vesmírnych priestorov.
Správy z domova. Pred pätnástimi rokmi z Inflačného vesmíru sa k nám presťahoval nový obyvateľ, ktorý nám poslal do vydavateľstva krátku reakciu na udalosti s našou vládou. Neskôr sme usúdili, že splníme želanie občana, ktoré v liste uvádza.

Dobrý deň,

v prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť všetkým príbuzným pozostalých Južnej zóny! To, čo sa tam odohralo, ma donútilo poslať Vám žiadosť, pre Váš pokoj nie žiadosť o zamestnanie.

Žijem sám a niekoľkokrát ste ma navštívili v podobe požieračov snov či suchozemských bezdomopsov, ale úspešne som Vás všetkých poslal do brezového hája. Ubezpečujem Vás, že nie som pod vplyvom umelého spánku. Prišiel som sem žiť pred pätnástimi rokmi, pricestoval som z toho šibnutého vesmíru, kde je ešte 21. storočie a má šancu poučiť sa na Vás. Pokiaľ sa tam neprestanú pretvarovať a nezhodia jadrové bomby, skončia ako my: začnú plieť burinu na prvé zóny, pre edukačné centrá a ústavy. No aké sú moje dojmy, kým tu žijem?
Chcel by som Vás pozvať na rozhovor so mnou. Nerád sa zapájam do politických diskusií, ale možno by títo ľudia 22. storočia radi čítali o zakázanej téme, o snoch. Mňa vláda nedostane, som dostatočne obrnený nielen snami. Áno, stále snívam! Popravde som sem pricestoval kvôli pretvárke a mravom, ktoré tu naozaj chýbajú. Každý si jasne ide za cieľom. Vaša užitočná deflácia ma sem pritiahla, ale odkedy som tu, vidím a čoraz viac chápem, ako ľud trpí. Odopierať si záblesky pamäte, keď jeme hamburger a odgrgávame si z koly… Je prirodzene ľudské mávať takéto záblesky pri bežných činnostiach, ked strkáme kus papiera do pažravého stroja, alebo čakáme na výsledok digitálneho vankúša. Umelý spánok zatiaľ neodstraňuje pamäť a večne bdelé srdce, o ktorom spieva slávny Šalamún.

Na veci nič nemení fakt, že som profitoval z Vášho nešťastia v prvej polovici 22. storočia. Prezradím Vám ako, keď ma poctíte návštevou. Podiskutujeme o snoch, ktoré ste kedysi považovali len za sny a tie „len“ sny sa nadobro vytratili. Po nich nasadila vláda tvrdý režim, režim skutočného spánku bez snov, a aby sme nesnívali, snívame o tom, aby sme nesnívali. Je to prvý a posledný sen, ktorý nám umelý spánok dovoľuje. Je to proces zdĺhavý, končiaci v špirálových komorách bez dverí a v štvorcových tuneloch bez východu. Vidíte, ako to perfektne ovládam.
Porozprávam Vám o svojich snoch, o živote v 21. storočí v Inflačnom vesmíre, kde ľudia môžu snívať, dokonca entropia² má povolenie na pretvárku a na papieri hlási obrat.

Nebudem zastierať vlastný zámer priviať Vás ku mne, veľmi rád by som odčinil hriech, ktorý som na ľudstve spáchal. Navrátil Vás k snom. Vysvetlím Vám to, ak prijmete moje pozvanie.
S veľkou úctou k Vašim aktivitám na odpor voči vláde,
Július Huxley

Vydavateľstvo Bagal preverilo totožnosť občana. Pán Huxley na začiatku 22. storočia integroval údaje o svojom profile do databázy Deflačného vesmíru. Medzi nimi prekvapení redaktori našli správu o tom, ako si pán Huxley udržuje odstup od spoločnosti v zmysle ochrany pred požieračmi snov. Podľa svetových pravidiel je pán Huxley zrelý na ústav, ale zavrel sa do svojho domu, ktorý funguje ako sebestačný ústav a spĺňa všetky kritériá a paragrafy vydané ministerstvom. Požierači snov majú povinnosť navštíviť každého občana a preto vám ponúkame záznam o návšteve tohto vzácneho človeka:
„Čo chcete? Kto ste? Zavolám políciu!“
„Sme požierači snov, prišli sme na vás uvaliť komoru a ak to bude nutné, odvezieme vašu myseľ do tunela so štvorcom.“
„To poznám, neoblafnete ma! Vy ste mi prišli tvrdiť o výhre auta a potravinového košíčka!“
„Nie, prišli sme vás zaujať štvorcovým tunelom.“
„Vypadnite!“
Nepresvedčili človeka v dome, aby im otvoril a vydýchli si, pretože dúfali v jeho sociálnu neprívetivosť.
„Košíček položte pred dvere!“ prikázal im zvnútra hlas. Požierači snov poslúchli veľmi ochotne, považovali to za prejav vďaky, že nemuseli mať dočinenia s bláznom z domu, ktorý sa vedel o seba tak dobre postarať, že uvoľnil jedno miesto v ústave pre ďalšieho človeka s večne bdelým srdcom. Ani mu nesľúbili krátkodobý pobyt v raji (pôvodom dovolenka). Poďakovali Jupiterovi a odvtedy neklopali na dvere domu pána Huxleyho, doktora a pacienta v jednom.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. bezkyslíkatých tresiek = rozšírené oblasti v Baltskom mori sú tzv. mŕtvymi zónami, ktoré spôsobili v minulosti početné úmrtia rýb následkom udusenia nedostatkom kyslíka (anoxia)
2. entropia = fyzikálna veličina, ktorá meria neusporiadanosť systému a s časom rastie