Mesto XXI (4)

„Chodíte na univerzitu alebo študujete?“

Doktor Belbo

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

„Pán Huxley, teda Július, v obchodnom centre ste sa hrali na záchranné koleso, takže ste sa rozhodli ísť na dovolenku k moru s vorvaňom?“

„Nie celkom. Meškal som na prednášku o dýchaní živočíchov a ako prašivý študent na vysokoškolskej dovolenke do poslednej minúty som ju preležal v lese drevených lavíc a stolov. Na záver nás profesor poučil o dovolenke na druhú mocninu. Áno, dovolenka v rámci dovolenky bola v našom vesmíre možná, už ste počuli o Erasmus študentoch? Nie? Nenáročný flirt, nadávky a dostatok tekutín pre jednu osobu, bezstarostné konverzácie za pár kreditov boli dosť populárne. Prines mi ešte šálku s nápojom bez entropie,“ požiadal Július robota, keď mi položil na konferenčný stolík pohár koly. Zapálil si ďalšiu elektronickú cigaretu.

Sucho som zakašľal a Július sa ma opýtal, či som alergický na dym. „Kedy ste sa naposledy s niekým stretli? Ako môžu ľudia znášať nijaký fyzický kontakt?“

Rýchlo som ho opravil: „Patrím medzi tých, ktorí sa nestránia osobnému kontaktu, nebránim sa tomu, ale máte pravdu, trochu mi vadí ten dym.“

Július lojálne odložil cigaretu a vzal si žuvačku. „Takže na študentský pobyt v Taliansku som si zbalil gumené sifóny v tvare kačičiek. Nemal som dlhú výdrž v plávaní.“

„Počkajte... Naozaj to boli sifóny?“ Táto chvíľa zarazila všetky prítomné senzory a periférne som postrehol, ako mucha na rímse zdúpnela a pomaly otočila hlavu smerom k nám.

„Určite, William, prečo sa pýtate?“ presviedčal ma Július, no akosi sa mu to nepodarilo.

„Lebo považovať kačičku za sifón je neobvyklé pochopenie výrobku,“ rozpačito som zamrmlal.

„A prečo by sme nemohli považovať sifón za kačičku?!“ pošúchal si Július temeno. „Ja som myslel, že balím sifóny v tvare kačičiek. Vy to máte nejako prekrútené. Práve som vás odhalil. William, vy zbierate kačičky v tvare sifónov!“

Jeho ukazovák mieril rovno na mňa. „Nie, určite nie!“ zdesene som vykríkol. Musím potlačiť novinársku pýchu a pokorne pred čitateľmi priznať, že som si vtedy spomenul na to, ako som do kufra zabalil niečo, čo sa dosť podobalo na zakrivenú žltú trubicu s červeným zobákom na jednom konci. Očervenel som a považoval som za nanajvýš netaktné, keď sa Július víťazoslávne usmial. Môj hlas ochladol a sprísnel na päťhviezdičkového novinára, keď som ho vyzval, aby bližšie predstavil jeho zámery s výletom do Talianska.

„Fabriano, Castelraimondo, Camerino... Skotúľal som sa na juh, kde sa hrubé tyčky strkali do tenkých dierok a zástrčky sa v celku vrátane niekoľkých kachličiek strhávali. Tanečníci si varili mäso, nehovorím, že bolo po polnoci, ale bolo. Passaiglia, passada, a podobné chvaty ma naučili. Camerino bola dedina na malom vŕšku a obklopovali ho znamenité hory, už len z toho dôvodu malo svoje čaro holiť sa o štvrtej ráno pri rádiu. Keď odišli tanečníci do Benátok s novými karnevalovými maskami, nahlásil som sa ako nájomník virtuálneho sveta, bezplatne... Internetu a samote som sa srdečne potešil.“

„Avšak toto nebolo tým najzaujímavejším počas pobytu v Taliansku,“ prerušil som ho.

„Pravdaže bolo, študent predsa vždy venuje najviac času tomu, čo je najmenej užitočné. Tak dobre, William, nečakal som dlho a poklopkal som po pleci Trinity na maškarnej oslave. Vtedy som bol stredobodom pozornosti ako cudzinec a preto som nemohol na príťažlivú Trinity viac pomyslieť. Cez nočnú sprchu známostí a masiek som úplne na ňu zabudol a pri opúšťaní podniku ma udrel jej vyčítavý pohľad. Už som zistil, že mi začal v európskej čižme vínový život. Sí.“

Júliusov život sa však zo začiatku nepodobal na ružové víno. Kým sa adaptoval, vyčítal si veľa nepodarených javov. „Odopieral som si pôžitky a okolie žilo otázkou why not. Zametal som paličkami zvyšky čínskej večere, keď sa iní párili.“ Situácia sa zmenila po získaní prvých kreditov. Po záverečnom teste oslavovali so známou talianskou speváčkou Nannini, tešili sa a prižmurovali oči od rozkoše. Július zrazu viedol dolce vita. Čítal desiatky ponúk virtuálnych priateľstiev a sťažnosti od Chiary, Belly a Gaii, lebo im zlomil srdce, pri tom jedol orieškové syry, kung pao, lámal si zuby na panini a ochutnal indické korenie, pastu s tuniakom a francúzsky koláč, ktorý sa volal žsržž. Nových, veselých a milých priateľov kvôli zložitým talianskym menám prezýval brokolicou, zvončekom, zákuskom a Demokratom¹. Július s priateľmi sa po úspešnom kurze taliančiny naplno odviazali a ako sa priznal, mali polnočný rozhovor s miestnou carabinieri. Chlácholil ich, aby neboli smutní, že sú v službe. Rozišli sa v úsmevoch, lenže upomienka na seba nepočkala a onedlho ju carabinieri položili na stôl jeho koordinátorky.

„Učiteľ taliančiny ma hodil autom k Fiorele.“

Zostal som očarený.

Július mávol rukou. „Ó, veru, kedysi boli prejavy ľudskosti výraznejšie než dnes. Asimovove predpovede² o stretnutiach sa naplnili. V Deflačnom vesmíre sa štítime osobného kontaktu, no čo mám ja do toho hovoriť, keď roky odmietam žiť vonku a iba z novín sa dozvedám, čo ľudia vyvádzajú.“

„Ako Fiorela reagovala?“

„No,“ povzdychol si Július, „najprv som si na ňu počkal. Úradosféra v Italia bella bola odlišná od tej v krajine, kde som sa narodil. Mali by ste tento údaj mať.“

„Áno, pochádzate z európskeho štátu Slovensko.“

„Tak tam sme mali frflavé fúrie, vyučené na hysterické karate, ale v Taliansku prúdil v krvi úradníkov všetok vesmírny čas. Ak vám po ciao povedali uno momento, znamenalo to v preklade momentík.“

„To mi došlo.“

„Nie, ešte vám to nedošlo,“ prísne namietol Július. „Došlo vám to až po tridsiatich ôsmich minútach čakania. Po schodoch chodili ľudia hore dolu a viedli rozhovor s Fiorelou. Zdvorilosť teda nebola tou stránkou, ktorú by som v Taliansku očakával, ale nikto si nič z toho nerobil. Moja koordinátorka, ktorá pestovala medzinárodné vzťahy, ma pozdravila, popýtala sa, ako sa mi tu páči, vyplnila papiere a arrivederci. Ktovie, čo spravila s upomienkou... Všetci na mňa pokrikovali signole, signole a presviedčali ma, že najdôležitejšie je, aby som tu bol šťastný a oni skutočne robili všetko preto.“ Július sa roztiahol na gauči a široko sa usmial. „Preto sa vás pýtam: bol dôvod po tom všetkom hnevať sa pre ich vesmírny čas?“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. Demokratom = Július mal na mysli starogréckeho filozofa Demokrita z Abdér

2. Asimovove predpovede = americký spisovateľ Asimov píše o spôsobe kontaktu medzi ľuďmi v sci-fi diele Vo vesmíre niekto vraždí (The Naked Sun), ľudia sa štítili osobného kontaktu

Mesto XXI (3)

Na hladný žalúdok je každý kufor ťažký.

N. V. Gogoľ

Súcit je najdôležitejší a hádam jediný zákon bytia celého človečenstva.

F. M. Dostojevskij

Redaktor vydavateľstva Bagal (Deflačný vesmír, 22. storočie) William Cortéz pokračuje v rozhovore s pánom Júliusom Huxleym, ktorý vlastní patent v rozvoji technológií na potlačovanie snov.

„Inflačný vesmír. Dvadsiate prvé storočie.“ Pán Huxley spomína dejiny, ktoré sa zhodujú s dejinami Deflačného vesmíru do 21. storočia. Autor článku zostručnil predošlý rozhovor. Článok o vykosťovaní mamutov a mäsa v Holandsku si môžete vyžiadať z archívu vydavateľstva (ročník VIII., číslo 24, rubrika Vývoj, názov: História mäsa a mäsových výrobkov). „Keď sme odhodili vidly, kvaku odložili na horšie časy, presedlali sme zo sedliaka na mešťana. Tomu iba chvíľu trvalo, aby zabudol, aké sú kravy mazané a prefíkané. V 21. storočí sa ľudia tvária, že sú zo šľachtického rodu. Sedliacky pôvod neprizná nikto, aj keby ste sa mu vyhrážali doživotným trestom nepitia alkoholu, nešoférovania a surfovania na internete, William. Toto sú tresty horšie než trest smrti a či je to pocit hanby, pohŕdanie minulosťou alebo snaha zatieniť ju, to je na tých, ktorí tvrdia, že im na názoroch druhých o nich nezáleží. Ľudia už nevykosťujú mamuty, ale v inzerátoch hľadajú vyučených mäsiarskych vykosťovačov. Môžu pochádzať z inej krajiny, pretože 99% ľudí žije v móde a je v móde cestovať za prácou do zahraničia. Bez Jupitera je jasné, že sme kravy a barany rozmýšľajúce nad hladom, rozmnožovaním, blahom a úspechom. Istý spisovateľ¹ tomuto procesu zadal matematický vzorec dva plus dva sú štyri. Géniovia a svätci sa mu vyhýbajú, neobratným životným štýlom porušujú prísnosť matematiky.“ Pán Huxley tvrdí, že by umreli hladom, keby kravy a barany nemali niečo také, ako súcit, čo by sa v nich nezjavil často krát v prípade, keby nebolo práve týchto geniálnych a svätých obetí.

Temer ako guru prednášal pán Huxley ďalej: „Ísť za hranice si vyžadovalo odvahu. Odvaha dôrazne pripomenie začiatok konca, ktorý je stále v plnom prúde po narodení, lenže sa na to nedá ustavične myslieť. Je to veľká zmena začať koniec. Tiež si vyžaduje zvláštnu, takzvanú primárnu odvahu, o ktorej ste nerozhodovali vedomky. Preto odvaha, o ktorej ste vedome rozhodli, brzdí odvahu, o ktorej ste nerozhodovali. Spočiatku a zo strachu sa nevidíme byť odvážnymi. Ja som v sebe vytvoril odvahu na to, aby som odišiel do zahraničia a odvahu, o ktorej som nerozhodoval, som naplno zatlačil do úzadia. Ponúknem vám niečo na pitie?“

„Kolu, ďakujem.“

„V každom vesmíre, kde žije človek, odvaha a súcit sú najdôležitejšie na prežitie a naplnenie životného vzorca a vzorca s nelogickým výsledkom. Na šťastie. Prines kolu,“ prikázal robotovi.

Surový vládny ťah na ľudstvo v Deflačnom vesmíre je nelogickým výsledkom, idúcim proti prírode, no nájdeme iné aspekty, ktoré sa pochopiť dajú a my im musíme priložiť rovnakú váhu. V Kazateľovej knihe sa vraví: lebo kde je mnoho snov, tam i mnoho márností a tam i mnoho slov. Aspekty, výhovorky, názory, argumenty, alibi, múry, knihy, lavice, blogy. Šedivý chaos. A to všetko pre vypočítavosť, chamtivosť, hrabivosť, ctižiadostivosť... Pre snivosť!

„Deflácia je zatiaľ najhoršia udalosť, aká sa deje v paralelných svetoch. Nik by neprijal tento údel,“ povedal som. „Čo ste urobili ako prvé po vašom odvážnom rozhodnutí ísť do zahraničia?“

Július sa previnilo opýtal: „Čo urobí človek, keď chce vycestovať?“

Dostal som príležitosť prejaviť sa: „Lúči sa s priateľmi, rodinou, vysvetľuje im, že neodíde na dlhú dobu, ale doba sa môže kedykoľvek predĺžiť natrvalo a môže na nich zabudnúť. Požiada ich, aby mu utierali prach a pofúkali kaktusy... Ten váš robot je zvláštny, stále prevracia oči. Nemá pokazené očné elektródy?“

„Skôr je citlivý na uši, nie je zvyknutý na iné farby hlasov v dome. Ak mu poskakujú oči, je možné, že je precitlivený aj na farbu vlasov. Dajte mu šancu a vydržte. No neodpovedali ste správne. Najprv si musí človek kúpiť kufor. Bez kufra sa nezaobídete! Celá história ľudstva je preplnená kuframi a batožinami!“ (V najbližšom čísle nájdete v rubrike Evolúcia článok o kufroch.)

„Oponujem autorovi² výroku, že uterák je najpotrebnejšou výbavou. Vôbec nevystihuje psychológiu človeka. Pokorným štýlom Rousseau naznačil príčinu našich konfliktov a majetnému človeku predsa nestačí nejaký uterák so zabudovaným nízkotučným jogurtovým mliekom! Kufor vystihuje celú podstatu človeka. Jeho charakter, majetného ducha, inteligenciu či emočný kvocient nájdete len a len v jeho kufri!“

Dúfal som pevne a modlil sa k Jupiterovi, aby ma po týchto slovách Július nevyzval otvoriť svoj kufor. Bol by som nerád, keby sa celý svet dozvedel o mojom emočnom kvociente. Našťastie pokračoval a iba som prikyvoval, v hlave sa mi premietalo, ktoré veci v kufri by vzbudzovali osvietenské úmysly.

„Kúpil som vorvaňa, tak som nazval nový kufor, a mal farbu vojaka v depresii schovávajúceho sa za kríčkami. Bol som vo veľkej škatuli, kde predávali koše s potravou, tepláky, karafiáty, dreváky, Pýcha a predsudok, samolepky, hrnce, do ktorých vám prémiovo strčili bravčovú krkovičku a všeličo iné mali vo veľkom Trevexe. Ťahal som vorvaňa po dlážke a vydával melódiu budúcnosti, videl som prekrásne scenérie talianskeho života, kým sa zákazníci dívali na tridsať pohybujúcich sa hláv Davida Lettermana v jeho show a rozmýšľali nad cenami paštét. Trevex ponúkal západnú špecialitu, čerstvo upečené hamburgery s kuracím mäsom vedľa regálu s ponožkami rôzneho charakteru, ale ja som sa hral na záchranné koleso a prisámvačku, cítil som, že mi morský vzduch prefúkal vlasy. Zvuk vorvaňa sa stal novým zmyslom života a na cestu som si pribalil ponožky s veľkonočným motívom.“

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. spisovateľ = ruský spisovateľ F. M. Dostojevskij, Zápisky z podzemia

2. autorovi = anglický spisovateľ D. Adams, Stopárov sprievodca galaxiou

Mesto XXI (2)

Ale vedzte, že sme všetci zajedno, nech už čokoľvek hovoríme.

Turba Philosophorum

Foucaultovo kyvadlo, U. Eco

Záznamy pána Huxleyho jasne dokazujú nijaký vplyv vládnych praktík. Náš redaktor veľkých kvalít William Cortéz dostal poverenie od vydavateľstva Bagal na cestu k človeku, ktorý si zahral v cudzom sne.

O ceste a príchode k pánovi Huxleymu stručne informujem, že v ten deň snežilo a na letisko som si ťahal svetlofialový kufrík. Spôsoboval mi takú veľkú radosť, že chtiac-nechtiac som sa preriekol susednému pasažierovi o sne, v ktorom si kupujem podobný kufor. Sused reagoval nanajvýš trápne a spoločensky, vzal vrecko, vyvracal sa do neho a požiadal letušku, aby mu priniesla zapekané rezance s rezňom, puding z jesetera a šálku kávy. Želal som si v tom okamihu stáť pred dubovými dverami pána Huxleyho s klopadlom v tvare zúrivej šelmy. Ako som si mohol vytvoriť túto predstavu, keď som v živote pred domom pána Huxleyho nestál? V jeho údajoch nebola zmienka o zúrivej šelme, ktorú architekti vymodelovali do klopadla.
V skutočnosti, po prílete a odvoze, som stál pred vycerenými zubami pumy a divil sa ako vy, čitatelia. Moje hánky sa chveli a bridili pred jej diabolskými očami, napokon som siahol po pume a šľahol ňou o dvere. Ako skutočný potomok nemilosrdných predkov – lovcov. Dvere mocne zarevali majiteľovi domu o novej návšteve.
Najprv sa odchýlili a medzera sa zazubila tenulinkou retiazkou, ktorú by prvý zlodej na súkromnej obchôdzke nežne odfúkol. Ruka pána Huxleyho prehovorila spoza dverí: „Boli ste očakávaní, prečo vám to tak dlho trvalo? Čo ste neprišli skôr, vážený pán redaktor? Ukážte preukaz.“
Ochotne som vložil preukaz do bledej ruky a vravel som jej, že som musel veľa času čakať na kufor so svetlofialovým odtieňom. Služby boli prívetivé ako ľudia ku kŕdľu bezdomovtákov (pôvodne holubov). „Avšak pochvaľovali výber farby, niekto povedal, že svetlofialová povzbudzuje osvietenské úmysly.“
„O tom sa porozprávame, keď odbavíme formality. Farba nie je dôležitá, ale kufor a jeho obsah áno. Preukaz je v poriadku, pustím vás dnu.“ Dvere sa zavreli, za nimi bolo počuť kovové cinknutie a otvorili sa dokorán. Rúčka osvietenského kufríka mi vykĺzla, predo mnou stál človek od hlavy po päty zahalený v čiernom. Pre Jupitera!
„Hlavne nekričte, v tomto dome dlho nebolo nikoho so zvýšeným hlasom…“
Čitatelia sú iste zvedaví, ako žije človek s dvoma povolaniami (pacient a doktor). V dome sa ozýval tichý bzukot robotov, obývačka bola pekná, útulná a nenašiel som dôkaz, ktorý by potvrdil nespoločenský život. Obrazy a pohovka z najnovšieho katalógu Ideja sa dívali na špičkovú technológiu našej vlády: senvízor mal správne nastavenú výšku a šírku. Pán Huxley ma ubezpečil, že senvízor slúži len ako dekorácia a sledujú ho roboti, keď sa kúpe, alebo pestuje citrusové stromčeky v záhrade. Moje prsty zlákali závesy regulujúce príjem svetla počas dňa a na konferenčnom stolíku som zbadal novinku, elektrické žuvačky. Skrátka, milí čitatelia, pán Huxley s dvoma povolaniami žil v bezpečnom a moderne zariadenom dome. Zakončím to gazdom znásilnenou poéziou: ak by z vlády niekto prišiel a dal si pohov, nenašiel by úkazy morských snových prílivov.
V duchu som sa pýtal, z akého zdroja toto všetko pán Huxley získava. Posadili sme sa na gauč a pán Huxley začal: „Určite sa pýtate, odkiaľ toto všetko mám. Kým začneme, opýtam sa vás, viete, kto prvý prišiel so štvorcovaním tunela?“
Pokrčil som ramenami a zistil som, že som v pomykove úplne zabudol vyzliecť kožuch z chovného genetického skladu s fretkami. Odpoveď pána Huxleyho vás prekvapí, čitatelia.
„Ja. Vláda prebrala odo mňa návrh, pretože som taký tunel vytvoril ako cestu k môjmu dobrému kamarátovi. Dajako ho vylepšili a dokonale gumuje sny. Toto som chcel prezradiť vášmu vydavateľstvu. Kamarát mi sprostredkúva všetko, čo vidia moji roboti v senvízore v reklamách. Autá, umývacie prostriedky, robot na kávu, robot na umývanie sifónov… Iba kvantové pôžičky odmietam.“
Vybral som zápisník a opýtal sa ho na robota, ktorý sa stará o údržbu sifónov.
„Máme doma veľa sifónov. Koľko ich máte vy?“ pozrel na mňa pán Huxley s profesionálnym výrazom v tvári.
„Otázka ma zaskočila, myslím, že dva, lebo žijem v byte. Takže máte spojenca na prežitie?“
Pán Huxley sa díval na to, ako šermujem ceruzkou s napätím. „Samozrejme, každý má kamaráta. Toho kamaráta v úlohe poskytovateľa všetkého, o čo ho požiadame. Dobre využiteľný človek, ktorý pozná, že sám má podobného kamaráta. Sme reťaz a preto chcem hneď zistiť, v akej blízkosti sme. Ako hlboko si rozumieme, podrobím vás testu.“
„Čože?“
„Ako vidím, už sme ho začali. Viete, že existujú tri typy ľudí? Tí, ktorí vedia rátať a tí, ktorí nevedia.“
Rozrušený som ho opravil: „Ako to? Vraveli ste tri typy ľudí a vymenovali ste iba dva!“
Pán Huxley podotkol, že by potreboval mať na konferenčnom stolíku viac elektrických žuvačiek a poslal po ne robota. Z vrecka vytiahol elektronickú cigaretu a ponúkol ma.
„Nefajčím. No už chápem, prečo ste povedali tri a potom dva.“ Pousmial som sa a ospravedlňoval, no pán Huxley ma zastavil. Neďaleko robot súcitne prevrátil očami.
„Stačilo, vyjasnili sme si, kto je vtipný a teraz by sme sa mohli navzájom predstaviť. Nech neukážeme, že sme zabudli, ako sa ľudia vítajú pri osobnom kontakte. Na váš článok čaká celý svet a mohli by sme ním ľudí prinútiť, aby sa viac stýkali. Živé rozhovory bez použitia technológií sú zábavné!“
„To je pravda. Moje meno ste videli na vizitke. Volám sa Cortéz William.“
„Mám vás volať priezviskom?“
Ako správny novinár som zavrtel hlavou a blahosklonne odpovedal: „William.“
„Ste napoly Španiel, napoly Angličan, William?“
Upozornil som pána Huxleyho, aby prenechal pole otázok mne.
„Nerozčuľujte sa, William. Zapíšte si to, čo už viete: moje meno je Július Huxley a som zabudnutý Slovák, čiže Angličan ako vy. Nezabudnite napísať správne Huxley, ako veľká rodina Huxleyovcov, rodina šťastných a nešťastných aristokratov.“
„Z poznámok si spomínam na Darwinovho brechajúceho psa¹.“
„Aldous Huxley sa preslávil odvážnym činom, keď odmietol bozkať nohy chorých ako svätý František. Barbar² jeden!“
„A vy máte rodokmeň u nich?“
Július smutne pokrútil hlavou. „Žiaľ nie. Nebolo mi určené predviesť sa silným pôvodom. Však by som vás sem inak nevolal.“

Keďže môj spoločník žije sám, mal som potrebu pripomenúť mu význam nášho rozhovoru. „Okrem toho, že ste sa podieľali na politike zbavenia ľudí snov, sám ste sa ocitli v sne iného človeka. Čitatelia si radi prečítajú o tom. Rezonuje v tom fakt, že ste nesnívali vy, ale niekto iný a predpokladám, že sa to stalo vo vašom bývalom svete. Vedie nás to do hlbšej minulosti. Do definícií snov, o ktorých dnes je neprípustné hovoriť.“
„Prosím vás, nerozprávajte so mnou ako s exponátom. Som si istý, že takých ako ja je viac a mne šlo hlavne o očistu môjho mena. O odpustenie, lebo moji roboti v senvízore vidia, čo sa s týmto deje a sú precitlivení, ich stavy sa potom prenášajú na mňa. Nechcel som vám to do listu písať, znelo by to úchylne. Inak mám šikovných a bystrých robotov.“
„Verím, že sa z toho teší celý svet. Záleží vám na názoroch druhých o vás?“
„Pravdaže, komu by na tom nezáležalo?! Prvý názor, na ktorom nám záleží, je názor našich matiek, po nich názor kadejakých kamarátov. Všetko je v poriadku, kým nenosíme protézy a barly. Jediné, na čom stojí dôraz, je nepremeniť názory druhých na realitu, ak žijeme v presvedčení, že sú mylné.“
„Čo ste porušili, keď ste sa sem presťahovali a vybudovali štvorcový tunel bez východu. Podporili ste vymývanie mozgov tisícok ľudí.“
„Môj štvorcový tunel mal východ ku kamarátovi, ale vláda štvorcový tunel zbavila východu. Ako to spravili, to sa mňa už netýka. Hrozné je, že v zrýchlenej evolúcii technických strojov z neho stvorili aj špirálovú komoru bez dverí.“
Milí čitatelia, nedokážete si predstaviť to prekvapenie, ktoré nasledovalo. Július mi ukázal ďakovací diplom za rozvoj senológie. Bolo na ňom napísané: Komunita senológov z odboru Mozog Vám týmto udeľuje ocenenie za rozvoj technológií na potlačenie snov. Ďalej bolo drobnými písmenami: Váš patent štvorcového tunela nám pomohol vytvoriť špičkovú komoru, ktorú sme sformovali do tvaru DNA. Komora s mimoriadne citlivými senzormi na sny bola úspešne zavedená do spoločnosti a niektoré časti výskumu budú pokračovať u našich kolegov, senológov z odboru Technické masmédiá na rozvoj senvízorov. Sľúbili, že prvý výrobok pošlú Vám. Pokračovali hadovité podpisy niekoľkých pracovníkov z odboru Mozog.
„Rozumiem, prečo ste nám napísali. Máte toho dosť na svedomí a vaše gesto priznania je dôkazom, že pochádzate z iného vesmíru. Vláda by nikdy k svojim chybám nevykonala prejav. Nemáte strach, že po odhalení sa možno ocitnete v ohrození života?“
„Uvidíme, aj ja v niečo verím,“ usmial sa Július. „Prejde čas, zabudne sa na mňa, hlavne kvôli elektronickému pivu, po ktorom kričí 22. storočie.“
„Kričí po hrdinovi,“ veľavýznamne som poznamenal a myslel tým seba.
„Nemyslím, že sa stanem hrdinom,“ odpovedal Július a tým dokončil pointu života človeka v Deflačnom vesmíre a v tých, kde ešte človek prebýva.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. brechajúceho psa = Thomas Huxley, anglický lekár a biológ, oduševnene verný názorom Charlesa Darwina; v rodine pokračuje v evolučnej biológii jeho vnuk Julian Huxleym ktorý mal známeho brata, spisovateľa Aldousa Huxleyho; ďalší členovia podporujú Huxley family významným postavením v anglickej vede a umení
2. Barbar = odkaz na obsah z knihy Kontrapunkt, kde spomínaný autor píše o barbarstve (Mark Rampion)

MESTO XXI (1)

„Och, to je sen!“ Esmeralda

Chrám Matky Božej v Paríži, Victor Hugo

Žurnalista veľkých kvalít William Cortéz, zastupujúci vydavateľstvo Bagal, obsadil prvú triedu leteckej spoločnosti a letel do Severovýchodnej zóny s významnou príležitosťou zviditeľniť sa. Podľa meteorológov, farmaceutických odborníkov a leteckej posádky cesta dopadla priaznivo. Okrem povolenia nedostal od vydavateľstva nijaké inštrukcie.

Je 22. storočie a vydavateľstvo Bagal z Deflačného vesmíru vyjadruje obavy, či si niekto prečíta článok do posledného záveru, keď udavačské kamery sú zakliesnené všade ako sociálne cítiace eržebáky. Rozmery zón otrokov rapídne expandujú a ústavy sa žalujú: „Kapacitne nezvládame odpor ľudstva!“
Čo o nás v tejto dobe píšu média zo susedných svetov? Priebežne monitorujeme situáciu mimo nášho vesmíru a zatiaľ sa žiadny článok nevyhol strašiaku, ktorý dvíha žlčníky našim revolucionárom: Deflačný vesmír prežíva recesiu!, Krutý deflačný útok vlády na Južnú zónu!, Zabudnite na digitálne vankúše z Deflačného vesmíru!
„Áno, potvrdzujem, že sme pozastavili činnosť operátorov digitálnych vankúšov pre nepokoje v dopravnej infraštruktúre susedného vesmíru. Občania sa však nemusia báť, navrhli sme postaviť vlastnú továreň na digitálne vankúše,“ oznámil minister dopravy vo vesmíre Stropchovbacil. „Na najbližšom zasadaní preberieme názov továrne.“
Pán minister nám týmto nepriamo odkazuje vycúvanie zo spolupráce s Deflačným vesmírom.
Vo Filomravnom vesmíre všetko starostlivo sledujú a stihli spracovať panoramatické kalendáre s udalosťami, ktoré sa odohrali v Južnej zóne. Prvé mesiace ďalšieho roka zobrazujú šťastné obyvateľstvo Južnej zóny, v apríli vláda skupuje injekcie na znižovanie mravnosti, hneď v máji stoja na obrázku nechápavé výrazy obyvateľov s prstami na zaslinených perách a vypleštenými očami, v júni ich vláda upokojuje preventívnou prehliadkou a ďalšie mesiace zobrazujú postupné a kompletné vyhladenie Južnej zóny Deflačného vesmíru. V novembri sa neozve jediný ľudský povzdych, kým v decembri lekárne a laboratóriá oslavujú vysokú účinnosť nových produktov a želajú šťastný Nový Rok.
Nepochopiteľne píše o nás náboženské periodikum z vesmíru Ghwouery, ktoré prehliada masaker Južnej zóny pre neznášanlivú povahu: „V Deflačnom vesmíre sa nedalo nič iného čakať, ich Jupiter bude potrestaný, ako aj jeho dietky. Ak nejaký jestvuje, pretože jediný, ktorý jestvuje, je Ghwoh! Prečo si vybrali Jupitera? Verili by ste, že pre veľkosť planéty Jupiter?! Absurdný výber, aj fakt, že je to výber! Sami obyvatelia priznávajú: vybrali sme si Jupitera, pretože sme prestali stavať vieru na nehmatateľných a dali sme na veľkosť z dejín v našej galaxii. Jupiterizmus bol výhodný, nie príliš zložitý na pravidlá a vláda mohla riadiť bez toho, aby jej niekto búchal po prstoch, čo sa neskôr ukázalo ako zlý výber. Jupiter bola dobre vychovaná planéta a ako bôžik nerozdávala nám svetlo ani tmu, vlastne nechávala nás na pokoji, takto si svedomite plnila úlohu a ponechávala nám slobodu. Jupiterizmus po renesancii sa uchytil veľmi rýchlo a každému sa konečne uľavilo. Nečudujme sa týmto slovám, bratia a bratanci, v Deflačnom vesmíre sa odohráva duchovný úpadok. Nezmyselnosť ich viery tresce vesmír a jeho duše. Jakživ sme sa nestretli s takým ignorantským bohom, akým je Jupiter, ktorý sa prizerá, ako sa ľudia dopujú omamnými látkami, štítia osobného kontaktu a psiská sa od hladu kŕmia vlastnými výkalmi. Modlime sa za nich, aby sa prinavrátili k súcitnému Ghwohu, ktorý pustí do svojej Záhrady aj duchov bezkyslíkatých tresiek¹.“
Písať o momentálnej situácii 22.storočia v Deflačnom vesmíre je pre médiá a šľachtu dennodenná osviežujúca sprcha po desiatich hodinách žmýkania svalov v práci alebo v prírode. „V ich evidencii chýbajú škandály a jatky, ktoré by povzbudili históriu a život v nich. Preto sa púšťajú do Deflačného vesmíru,“ poskytol psychologický výklad doktor z ústavu. Budeme vás pravidelne informovať o zverejnených správach z medzi–vesmírnych priestorov.
Správy z domova. Pred pätnástimi rokmi z Inflačného vesmíru sa k nám presťahoval nový obyvateľ, ktorý nám poslal do vydavateľstva krátku reakciu na udalosti s našou vládou. Neskôr sme usúdili, že splníme želanie občana, ktoré v liste uvádza.

Dobrý deň,

v prvom rade chcem vyjadriť úprimnú sústrasť všetkým príbuzným pozostalých Južnej zóny! To, čo sa tam odohralo, ma donútilo poslať Vám žiadosť, pre Váš pokoj nie žiadosť o zamestnanie.

Žijem sám a niekoľkokrát ste ma navštívili v podobe požieračov snov či suchozemských bezdomopsov, ale úspešne som Vás všetkých poslal do brezového hája. Ubezpečujem Vás, že nie som pod vplyvom umelého spánku. Prišiel som sem žiť pred pätnástimi rokmi, pricestoval som z toho šibnutého vesmíru, kde je ešte 21. storočie a má šancu poučiť sa na Vás. Pokiaľ sa tam neprestanú pretvarovať a nezhodia jadrové bomby, skončia ako my: začnú plieť burinu na prvé zóny, pre edukačné centrá a ústavy. No aké sú moje dojmy, kým tu žijem?
Chcel by som Vás pozvať na rozhovor so mnou. Nerád sa zapájam do politických diskusií, ale možno by títo ľudia 22. storočia radi čítali o zakázanej téme, o snoch. Mňa vláda nedostane, som dostatočne obrnený nielen snami. Áno, stále snívam! Popravde som sem pricestoval kvôli pretvárke a mravom, ktoré tu naozaj chýbajú. Každý si jasne ide za cieľom. Vaša užitočná deflácia ma sem pritiahla, ale odkedy som tu, vidím a čoraz viac chápem, ako ľud trpí. Odopierať si záblesky pamäte, keď jeme hamburger a odgrgávame si z koly… Je prirodzene ľudské mávať takéto záblesky pri bežných činnostiach, ked strkáme kus papiera do pažravého stroja, alebo čakáme na výsledok digitálneho vankúša. Umelý spánok zatiaľ neodstraňuje pamäť a večne bdelé srdce, o ktorom spieva slávny Šalamún.

Na veci nič nemení fakt, že som profitoval z Vášho nešťastia v prvej polovici 22. storočia. Prezradím Vám ako, keď ma poctíte návštevou. Podiskutujeme o snoch, ktoré ste kedysi považovali len za sny a tie „len“ sny sa nadobro vytratili. Po nich nasadila vláda tvrdý režim, režim skutočného spánku bez snov, a aby sme nesnívali, snívame o tom, aby sme nesnívali. Je to prvý a posledný sen, ktorý nám umelý spánok dovoľuje. Je to proces zdĺhavý, končiaci v špirálových komorách bez dverí a v štvorcových tuneloch bez východu. Vidíte, ako to perfektne ovládam.
Porozprávam Vám o svojich snoch, o živote v 21. storočí v Inflačnom vesmíre, kde ľudia môžu snívať, dokonca entropia² má povolenie na pretvárku a na papieri hlási obrat.

Nebudem zastierať vlastný zámer priviať Vás ku mne, veľmi rád by som odčinil hriech, ktorý som na ľudstve spáchal. Navrátil Vás k snom. Vysvetlím Vám to, ak prijmete moje pozvanie.
S veľkou úctou k Vašim aktivitám na odpor voči vláde,
Július Huxley

Vydavateľstvo Bagal preverilo totožnosť občana. Pán Huxley na začiatku 22. storočia integroval údaje o svojom profile do databázy Deflačného vesmíru. Medzi nimi prekvapení redaktori našli správu o tom, ako si pán Huxley udržuje odstup od spoločnosti v zmysle ochrany pred požieračmi snov. Podľa svetových pravidiel je pán Huxley zrelý na ústav, ale zavrel sa do svojho domu, ktorý funguje ako sebestačný ústav a spĺňa všetky kritériá a paragrafy vydané ministerstvom. Požierači snov majú povinnosť navštíviť každého občana a preto vám ponúkame záznam o návšteve tohto vzácneho človeka:
„Čo chcete? Kto ste? Zavolám políciu!“
„Sme požierači snov, prišli sme na vás uvaliť komoru a ak to bude nutné, odvezieme vašu myseľ do tunela so štvorcom.“
„To poznám, neoblafnete ma! Vy ste mi prišli tvrdiť o výhre auta a potravinového košíčka!“
„Nie, prišli sme vás zaujať štvorcovým tunelom.“
„Vypadnite!“
Nepresvedčili človeka v dome, aby im otvoril a vydýchli si, pretože dúfali v jeho sociálnu neprívetivosť.
„Košíček položte pred dvere!“ prikázal im zvnútra hlas. Požierači snov poslúchli veľmi ochotne, považovali to za prejav vďaky, že nemuseli mať dočinenia s bláznom z domu, ktorý sa vedel o seba tak dobre postarať, že uvoľnil jedno miesto v ústave pre ďalšieho človeka s večne bdelým srdcom. Ani mu nesľúbili krátkodobý pobyt v raji (pôvodom dovolenka). Poďakovali Jupiterovi a odvtedy neklopali na dvere domu pána Huxleyho, doktora a pacienta v jednom.

Pokračovanie nabudúce. Tento článok s rozhovorom, ktorý ste našli na Smetisku snov, spracovalo novinárske vydavateľstvo Bagal. Rozhovor pripravil redaktor veľkých kvalít William Cortéz. Všetky práva vyhradené na Smetisku snov.

1. bezkyslíkatých tresiek = rozšírené oblasti v Baltskom mori sú tzv. mŕtvymi zónami, ktoré spôsobili v minulosti početné úmrtia rýb následkom udusenia nedostatkom kyslíka (anoxia)
2. entropia = fyzikálna veličina, ktorá meria neusporiadanosť systému a s časom rastie

Výber z ruskej literatúry (skrátená verzia článku)

Plamene ruskej klasiky horia cítením ako Nerov Rím v búrlivom 19. storočí a v prvej polovici 20. storočia, v ktorej bola drvivá väčšina ľudstva ťažko skúšaná.

 

Literatúra je prostriedok v umení, ktorému som podľahla veľmi ľahko v detstve, a je to niečo, s čím sa človek hádam aj narodí, priam zrovnateľné s génom, ktorý sa ťažko za života vykynoží. Hoci som dlhý čas trávila v prírodovednom svete, okolnosti mi nedožičili študovať žurnalistiku, či vstúpili do môjho života ľudia, ktorí sa usilovali o znechutenie čítať, literatúra sa vo mne držala ako vznešený pasažier. Preto som si neraz povedala, že sa pustím do národnej literatúry. Neviem kedy a ako došlo k tomu, že som si vybrala Rusko, azda to bola otázka Eugena Onegina, ktorého nám krásne vysvetlila učiteľka na strednej škole, za čo jej nielen za toto ďakujem, alebo to bola sila Dostojevského, alebo neznámeho člena nemenovaného portálu, kde uviedol záujem o ruskú literatúru a znelo to mimoriadne vznešene. Mladí ľudia milujú vznešené veci, o tom niet pochýb.

 

Pôvodná verzia článku s dvadsiatimi knižkami bude podrobená času venovanému ďalším autorom, ktorí mi zatiaľ unikajú, ako mi uniká ten už školákom známy pedantný krok ako chronologicky usporiadať hocaký zoznam. Inak to naozaj nejde, ak má byť literatúra zrkadlom doby (Dostojevskij) a ukázať, že autori si v knihách nevymýšľajú. Priznávam, že moje znalosti spočívajú najskôr v autoroch so zvučnými menami, ktoré vnímam ako temer stále žijúce osobnosti, sú najčastejšie prekladanými autormi, a kategorizovanie odrazu nejestvuje, až na jedno, ktoré hneď priblížim.

 

Kritérium je veľmi jednoduché a, myslím, že správne pre našu spoločnosť. Ako mi bolo potvrdené, sú to problémy ľudskej existencie, s ktorými sa v literatúre stretávame. Prvú desiatku som zoradila teda na základe etických, sociálnych a charakterových (a časových) potrieb najširšej verejnosti (vek a útlosť kníh), tieto príbehy nosia v sebe aktuálnosť, kým posledný človek ešte nezabudne, kto je človek a akú úlohu zohral na Zemi.

V tomto článku však prinášam iba prehľad prvých štyroch kníh, ktoré by si drsne povedané človek mal prečítať.

 

1. Matrionina chalupa – Alexander Solženicyn

2. Hrdina našich čias – Michajl Lermontov

3. Odpadlík – Vladimír Lidin

4. Revízor – Nikolaj Gogoľ

 

Prvé tri príbehy sú orientované na človeka ako na osamelú a silnú bytosť, takže aj mladý čitateľ sa nájde. Vyvrcholením je zhromaždenie poznatkov o ľudských pohnútkach v Revízorovi, ktoré prežijeme s úsmevom.

 

Umeleckú hodnotu som odsunula na druhú koľaj, čo mi, dúfam, nebude nik zazlievať, pretože v každom prípade zoznam ďalších diel nosia v sebe rovnako dostatočnú dávku umenia. Tie by boli od Gončarova, Gorkého, Tolstoja či Dostojevského, ale podnet na progresívne premýšľanie a výber mi dali vyprofilovaní ľudia, preto budem bedlivo pokračovať v čítaní a možno ešte zmením niečo v prvej desiatke. Nedokážem sa ani tak pekne ako oni vyjadriť, ako mi nesmierne chýbali ich rady a na ďalšie ešte trpezlivo čakám. Veľmi im ďakujem za čas a ochotu podeliť sa o poznatky.

 

Čo mi ale môžu zazlievať čitatelia, a ja s nimi budem súhlasiť, je vynechanie poézie v budúcnosti (z chronológie označovaná v jednom období ako ruská dekadencia a symbolizmus). Neodvažujem sa hodnotiť to, čo predo mnou stojí ako cudzinec s vlastným umom a srdcom, k tomu ošatený v  zákonoch a pravidlách lyriky.

 

Komu by nestačili štyri knižky, nedočkavosť by mu bránila počkať na dôkladnejšie vypracovaný zoznam (a veruže stále bude mať otvorené vrátka), pokojne mu pošlem pôvodný zoznam s odkazom na tematicky súvisiace príbehy.

 

Do skorého čítania želá Michaela „Zipporah“ R.

1. Matrionina chalupa – Alexander Solženicyn

Krátky príbeh o človeku, ktorý pracoval „zadarmo“ zanechá vo vás úvahu o tom, čo robí človeka človekom v civilizácii, akú úlohu zohráva v spoločnosti, ako sa spoločnosť chová voči jednotlivcovi. Tieto „Matriony“ budete po prečítaní hľadať medzi skutočnými ľuďmi, o ktorých sa rozpráva málo, temer vôbec, pričom veľa krát a mlčky zachraňujú, alebo odhaľujú zvyšky našej ľudskosti. Všetko stojí na našej vnímavosti, aby sme ich tapetovali v spoločnosti, ako to spravil Solženicyn.

Z príbehu výroky:

Vždy majú pekné tváre tí, čo majú svedomie čisté.

Všetci sme žili vedľa nej a nepochopili sme, že práve ona je ten jeden spravodlivý, bez ktorého, ako vraví príslovie, neobstojí dedina.

Ďalšie príbehy: Človek – Gorkij (krátka úvahová poviedka v zbierke Makar Čudra), Zápisky z podzemia – Dostojevskij, Samotár – Alexej Tolstoj (príbeh koňa)

2. Hrdina našich čias – Michajl Lermontov

Román o hrdinovi nielen Lermontových čias (romantizmus)... Človek, ktorý spoznal svet dobrý a zlý, i niečo medzi týmito doménami. Nespokojný a melancholický nezápasí, ale v jeho utvrdeniach chýba hlboký pesimizmus, ktorý je jasnejší v niekoľkých príbehoch od Leonida Andrejeva, a preto nemá tú strašnú, konečnú moc nad nami. Nepokračuje a znudený hrdina Pečorin sa stane nostalgiou. Predstavuje niečo vyňaté z nás, čas, ktorý vyplňujeme sebareflexiou, citeľné prežívanie života. Pečorin je zapísaný vo všetkých ľuďoch, ktorí sa v živote usilovali či usilujú dobehnúť pravdu, život, ťahať sa nahor po rebríku za poznaním a padať, vstávať, liezť a zase padať. Utvrdzovať sa a pociťovať skepsu, sklamanie. Hádam Pečorin reprezentuje všetky postavy, ktorých je strašne veľa nielen v ruskej literatúre a že mu to právo prvenstva patrí nielen pre mladý vek autora (26), v ktorom napísal také zrelé dielo. Maxim Gorkij vsádza do Lermontova popredných autorov (Gogoľ, Tolstoj, Dostojevskij, Turgenev...), ale nebudem oponovať, ak by si niekto želal mať tu Eugena Onegina.

Z príbehu výroky:

„... potom som čítal, študoval – aj veda sa mi zunovala; videl som, že sláva ani šťastie od nej vôbec nezávisia, lebo najšťastnejší z ľudí sú nevedomci, a sláva – to je šťastná náhoda, na jej dosiahnutie potrebuje človek len obratnosť. Vtedy som sa začal nudiť...“

História duše ľudskej, i tej najplytkejšej, je možno zaujímavejšia a užitočnejšia ako história celého národa, najmä keď vyplýva zo sebapozorovania zrelého ducha a keď je napísaná bez márnivej túžby vzbudiť účasť alebo obdiv.

Ďalšie príbehy: Eugen Onegin – Puškin, Rudin – Turgenev, Otcovia a deti – Turgenev (hrdina Bazarov), Všedný príbeh – Gončarov (hrdina Alexander), Úšust – Gončarov (hrdina Rajskij), Oblomov – Gončarov, Súboj – Čechov (zhrnutie všetkých nepokojných hrdinov, rojkov 19. storočia, nihilizmus prehráva), Zločin a trest – Dostojevskij (hrdina Raskoľnikov, ktorý na základe idey spáchal zločin, podrobný život nižšej vrstvy), Ponížení a urazení – Dostojevskij (hrdina Vaňa ako pozorovateľ, vnútorný svet postáv), Metro 2033 – Glukhovsky (hrdina Arťom), Mŕtve duše (ne–obyčajný, už postarší hrdina Čičikov)

3. Odpadlík – Vladimír Lidin

Príbeh o človeku, o Bessonovi, je všetkým, čo sa v živote dostáva do stavu bezútešnosti, čo mení snahu mladého človeka na bezvýznamný výkričník, upozornenie na fakt, že jednotlivec neznamená nič, pokiaľ sa nenarodil pod šťastnou hviezdou, alebo mu nepomohli okolnosti získať aspoň štandardný život. Toto prísne upozornenie komentuje Lidinove mesto a jeho fasáda, je charakterizované pred vstupom do neho ako mesto, ktoré nepotrebuje tohto „hrdinu“. Čím väčší rozmach miest bude, tým viac bude táto kniha aktuálna, odpadlíkov bude pribúdať. Všetky mestá majú spoločné pravidlo: ak v ňom človek ukáže jediný krivý pohyb, raz zakopne, je s ním amen. Tak diktuje mesto, tak diktuje spoločnosť. A takto sú postavené zvyšné príbehy hrdinov, ktorých opis je miestami silne autenticky napísaný.

Z príbehu výroky:

Keď ti je smutno alebo keď ťa zhrýzajú starosti, začítaš sa do knižky o zámorskej krajine. Krajina je belasá, ľudia sú belasí, ba aj ty, blázonko, staneš sa belasý. A belasému sa lepšie žije.

... veď každý človek môže mať svoj sen, Táňa... i keď je všetko dookola protivné, bezohľadné, hnusné, sen je vždy ako svieca... Človek nedovolí, aby ju sfúkli, bráni sa.

Ďalšie príbehy: Všedný príbeh – Gončarov (takmer totožný obsah s dialógmi až dramatickými), Mesto Žltého diabla – Gorkij (opis autorovho života v New Yorku), Rakovina – Solženicyn (význam postavenia), Zločin a trest – Dostojevskij

4. Revízor – Nikolaj Gogoľ

V tomto podivnom ľudskom svete nemôže chýbať humor od človeka pre človeka o človeku. Inak počet psychických porúch by asi narástol. Humor je najväčšia barla v ľudskom svete, ktorá pomáha i bije zároveň.

Lukian v rozhovore s Erasmom (z knihy od Voltairea) vystihuje význam Revízora: Lidé to mají dost rádi, když se jim ukazují jejich hlouposti jen tak povšechně, pod podmínkou, že na nikoho zvláště neukážeme prstem. Každý pak přišije své vlastní směšnosti sousedovi a všichni dohromady se smějí na účet druhých.

Revízor nie je karikatúra, vari sa považujeme za karikatúry? V Revízorovi sa nájdeme všetci, je to prvá očista a porozumieme smiechu nad sebou samým, pretože kto sa nebojí ničoho, smiechu sa bojí najviac. Aj preto, lebo smiech je najistejšia skúška duše (Dostojevskij).

Ďalšie príbehy: Stepančikovo a jej obyvatelia – Dostojevskij, Medzi mužom a ženou – Čechov (autorova veľká individualita, kultivovaný prístup, smutná irónia v obnažovaní často ohavných úmyslov vo vytváraní vzťahov)

O človeku s Parkinsonovou chorobu

Starý človek. Čo evokuje toto slovné spojenie v duši mladého človeka? Babka, ku ktorej prichádzame s prázdnym žalúdkom a peňaženkou, odchádzame s ťažkosťami, nevieme sa prepchať cez dvere a, samozrejme, peňaženku ešte na poslednú chvíľu, v poslednom našom krôčiku nakŕmi babka, vlepí nám mľaskavý bozk a lúči sa s nami sľubom čokoládovej torty pri najbližšom opätovnom stretnutí.

Ja som po trinástom roku života prestala jesť dobrú a sladkú paradajkovú polievočku s rezancami, ktorú dodnes nijaká neprekonala, lebo to tak má byť, ak chceme vytušiť, čo je to jedinečnosť bytosti. Nedeľný solídny obed, cartoon network a kávička v socialistickom pohári skončili. Párkrát som zažila, že dobrá susedka vo vysokom veku navarila fajnú kapustovú polievku, správala sa ako pravá babička a pri jej kolenách som si robila domáce úlohy, a bolo mi dobre. Aj sme si podebatovali o veľkom kľúči, čo visel na jej stene, a otvárala sa ním nebeská brána... O jej rodine žijúcej v Čechách. O mojom prekvapení, koľko liekov musí brať a treba jej lístočky k nim, aby nezabudla koľko a kedy vziať. Klasika životný štýl, ku ktorému som sa pridružila. Boli aj ďalšie snahy, ale pochopila som, že po trinástych narodeninách sa odo mňa odopla nejaká funkčná šnúra... Avšak vďaka tomu, že taká šnúra existovala, vyhľadávala som spoločnosť starkých, lebo vďaka mojej babke ma dosť zaujímali. Dajako som tušila, že vedia, čo robia, naozaj vedia, v čom spočíva zmysel života človeka na Zemi, dokážu to prejaviť aj bez dogmy a majú na to čas. Nie je to samotné varenie, naplnená peňaženka, tlačenka, perník, ušité šaty, ale tá pravidelnosť, rytmus života, bezúhonnosť v starostlivosti o druhých, ovládanie princípov, dobre vpečatených aj v hmotných predmetoch, sila, ktorú v sebe právoplatne nesie človek iba v tomto veku.

A ja som na dlhoročnej ceste stretla skutočne mnohých ľudí. Počas dopravy, v nemocniciach, v jedálni, v kultúrnom živote, no všade, kam sa len človek pohne, a neraz len tak na lavičke sme predebatili hodiny. Sú rôzni. Sú viac úžasní aj menej úžasní. Pokladnice skúseností, sťažností, úsmevov, nervov, ťažkého smútku za stratou, obdivu, pretože veľmi radi prejavujú obdiv mladým ľuďom. Avšak nikdy nezabudnem na jednu 80ročnú paniu, ktorá ma ako neznámy človek v živote najviac zaujala a tento blog je venovaný jej. Vždy sa k nej vraciam v myšlienkach, keď sa rozprávam s niekým starším alebo len tak si na ňu spomeniem, keď prechádzam okolo jej bytovky, o ulicu ďalej, takže dosť často sa mi pripomenie. Dnes sa mi vďaka prednáške o mobilite a motorike starších pripomínala ustavične.

Tejto panej diagnostikovali Parkinsonovu chorobu, keď mala 60 rokov. Neskôr prišla o muža. Žila sama, keď som ju prišla navštíviť a mala 80 rokov, chodila k nej zdravotná sestra. Rodinu, myslím, že synka mala v zahraničí. Tých dvadsať rokov ma priklincovalo spolu s jej osamoteným životom a vysokou inteligenciou o stoličku. Nepreháňam ani náhodou. Bolo na nej vidno, že sa stále niečoho bojí a prejavuje úzkostné stavy, napríklad keď sme si cez telefón hovorili o tom, čo ona naposledy videla v televízore a veľmi ju to vzalo. Bála sa a ja som sa bála, že je sama, no dajak som ju ubezpečila, že je to iba televízny seriál, a nie skutočnosť. Keď som s ňou prvý raz telefonovala, aby som sa ako cudzí človek mohla votrieť do jej bytu a klásť jej otázky, prežila som asi najťažšiu úlohu v živote, skutočná duševná revolúcia v odvahe. Najlepšia lekcia pre človeka, čo by sa chcel ujať presviedčaniu cez telefón... Prežila som, ona bola milá, povedala som jej, kto ma posiela, čo chcem, načo potrebujem odpovede a pozvala ma k sebe. Veľa sme sa rozprávali, mala utrápený výraz, neskôr som pochopila, že to nemalo nič spoločné s tým, že by som sa jej nepáčila, parkinsonici majú tzv. maskovitú tvár, nemôžu pre rigiditu prejaviť emócie. Som si však dodnes istá, že sa aspoň trochu potešila mojej návšteve, alebo inak povedané, prejavila záujem o moju švočku, o moju existenciu. Nebudem sa rozpamätávať do detailov, čo všetko sme mimo otázok rozoberali, neboli to však bláboly, neviem, čo v živote robila, ale s mojou mamou sme sa tak dovtípili, že mohla byť aj učiteľkou. Krútila sa okolo informácií, nie okolo životných potrebách, ktoré zvykne starší človek najviac rozoberať. Prepánakráľa, dala mne ako osemnásťročnej zabrať a iba som ju počúvala. Sem-tam som zabudla, že som tam kvôli otázkam a vravela: "No tak poďme na ďalšiu otázku." Nezabudnuteľný okamih prišiel s rozlúčkou, keď sa ma pri vchode (odprevadila ma k vchodu, mala rolátor) opýtala tak, ako to zvyknú robiť bežní trochu viac informovaní ľudia so sociálnym záujmom: "Vy ste z cárskej rodiny?" (priezvisko mám po poslednom ruskom cárovi). Ešte podotknutie, že príde zdravotná sestra a budú sledovať telenovelu, hoci ak si teraz premietam krátky rozhovor na chodbe, telenovely ju nebavili až tak.

Táto pani sa u mňa zapísala naveky. Ešte sme asi dva razy telefonovali. Potom som sa stretla s jedným ďalším parkinsonikom, tiež sme si dobre podebatili, jeho diagnóza trvala kratšie a uľavilo sa mi, že žil asi so sestrou, ktorá sa o neho starala. Sú to milí ľudia, ktorí by azda dnes, keď tak nad tým človek uvažuje, potrebovali svoj úzky kruh blízkych ľudí, kamarátov. Je jasné, že nie oni prídu za nami, ale my musíme prísť za nimi. Obmedzený život je nočná mora a ten tras akoby to všetko potvrdzoval, parkinsonik každý deň bojuje s pre nás banálnymi činnosťami, čo vedie k frustrácii a k depresiám. Ale jedno poviem: sú skvelí spoločníci, ak nie v mnohých prípadoch lepší.

Myslím, že už nežije, prešlo veľa rokov odvtedy. Ale ja budem na pani ...ovú myslieť stále. Nekonečný obdiv v tichú bojovnosť, a považujem sa za šťastného človeka, že som ju stretla, nie som doktorkou, že cez deň spoznám takýchto bojovníkov, morálne a komunikačne na úrovni, aká človeka poteší. Stala sa jednoducho mojím druhým vzorom po babke.

Zo zákulisia twotse

Píšem veľký príbeh. Celé roky a dni sa krčím pri ňom, ľavé oko mi trucuje ako decko bez tabletu. Sakra, dávam im nádej, nechávam ich objímať, bozkávať, obdivovať sa vzájomne. A čo ja? Tá debilná, tá najsprostejšia samota, aká kedy jestvovala, sa rozdelila ako vo fantasy, a každý dostal z nej prídel. Pod mojou lebkou sa graciózna zmes latentne kopí a kopí, už žije sama a vytvára, pretvára, stvára všeličo.

Niekedy mám fakt toho dosť. To píšem ešte bez vulgarizmov, ktoré sa ma držia, sú ako 24ročná neresť pri tej príšernej zodpovednosti, počúvania a hľadania protivnej pravdy a lži, hľadania toľkých protivenstiev a dobrotivenstiev v živote človeka, koľko je vlasov na bežnej ľudskej hlave. Som z toho poriadne namäkko a po záruke resp. pokazená. Z toho sa na oblohe sťahujú chmáry, nevedomý človek je najšťastnejší človek. Táto šialená upísaná obeť, ktorú som podstúpila, nie je pochopená všeobecne, čo veľmi dobre chápem, dovoľuje mi to zopár mozgových buniek. Ale už fakt toho mám dosť! Premáhajú ma nočné mory so zásnubnými prsteňmi, úsmevmi. Fuj! Strach z večnej samoty a údelu, ktorý jasné hovorí: nijaké porozumenie ani nedorozumenie. Počúvanie. Keby sa len našiel idiot, ktorý by sa neonačil v reštaurácii s veľmi studenými hranolčekmi a tak hrozne slanou polievkou, keby taký idiot jestvoval, čo pije radšej mlieko než víno, vedel presne, čo chce a strávil v prírode hobití život iba niekoľko dní... Trebárs by bol literátor, architekt, maliar so silným stiskom ruky, stratég ako Bonaparte, mal rád rána, písal blbé básne a bol ochotný čítať moje siahodlhé listy plné vášne, lásky, patetizmu, ozvi sa... Viem, že sa ozveš. V paralelnom vesmíre strčíš do bútľavého stromu lístoček pre mňa. To je také romantické! Pozdrav odo mňa moje dvojča, má viac šťastia než ja (a častejšie sa zúčastňuje volieb). Ahoj... Vraciam sa k svojmu príbehu, kde Zipporu čaká bozk od Davida. A potom k čítaniu romantiky. Vzlyk. Zostáva však a ešte a nanešťastie humor, s láskou a navždy.

Zipporah