Z Ecovho poľnohospodárstva na Antarktíde

Sú časy, keď človek zvykne byť viac než obvykle zvedavý. Zatiaľ sa mu javia nemožné veci ako možné. Bude rád, ak sa mu zodpovedia otázky, veľmi často nie udržujúce striktné pravidlá ducha, vedy, morálky.

Sú deje, ktoré ma privádzajú do rozpakov, keď som dieťaťom...

Jerry je malá sviňa, ktorá máva krídlami a vydupe v živote šťastie ako tonový vôl. Tom je mučeníkom so zadkom ako ihelničkou a strop je jeho osudovou trampolínou.

Entropia v cudzej chladničke úmerne stúpa s vôňou a ja ju s obavami a zo zvedavosti otváram. Nemám na nohách ani papuče!

Hustota vesmíru je akýsi súdržný konflikt idey a činu, olivy a rakoviny, svetla a temnoty, rannej kávy a pondelka. Celkom prirodzene sa cítim trápne pred tridsaťročnou vojnou, vojnou dvoch ruží, svetovou vojnou, vojnou dlhou ako spánok Šípovej Ruženky, vojnou medzi voličmi, medzi učiteľmi, medzi učiteľom a žiakom, medzi sklenenou a plastovou fľaškou v odpadkovom koši. Aj bitka pri Poltave ma dostáva do trápnej situácie. Konflikty sú dosť trápne. Z toho vyplýva, že aj náš vesmír je trápny a privádza ma svojim fungovaním do úžasných rozpakov.

Do deja vstupuje antropologický princíp. Pochybujem (a teda som) o jednote bytosti, ktorá niesla meno a so sebou slávu. Títo páni, v prvom prípade nie je zaručené, o aké pohlavie sa pod ním jedná, mi nedali nikdy pokoj a to nie pre svoj genóm, ale svojou vše a vše činnosťou provokovali na hodinách v škole, na pohovore, v obľúbenej televíznej reklame na pôžičku a tak ďalej.

Anonym zvolal Toto je moje!
A Zem postihla apokalypsa. Dočasne sa stáva domovom bláznov (nadčasový výrok muža Slova), z čoho veľký biznis budú mať nielen telekom a lekárne. Najvyšší stupeň vzdelanosti, svätec, bezpodmienečne získajú autori večných kníh so stránkami pripomínajúcimi stopy mušieho vojska. Všetci do pozoru! Na veky vekov.

Aristoteles šmakuje slávu!
Utierali mu zadok, aby nestrácal čas. Študoval pri tom niečo ohľadom výlučkov, ktoré mu pripomínali netopiere a jednému z otrokov vtedy položil hypotetickú otázku s účelom objasniť postupy logického uvažovania. „Podobá sa netopier výkalu?“ „Nie, pane, výkal nemá krídla a zastrašovací manéver.“ „Správne! To je logické, otrok. Veď tento výkal si nevidel nikdy lietať.“ Takto Grék stihol pozície zakladateľa x¹⁰-lógov.

William mieša hruškové... s malinami, jablkami a lososmi. Vôkol neho tancujú pomocníci a podávajú mu... Aj mne sa zdá, že s týmto chlapom niečo nie je v poriadku. Koľkým platil za texty?

Gorkij paktuje s cnosťami... Chlapec, ktorého sa bála Tolstojova anarchia, desí nebezpečnou biografiou. Drsné črty navonok zušľachtil v hĺbke, čo sa Stalinovi vôbec nepodarilo a za bombardovania chutný boršč prskal všade (vzlyk). Keby sa Gorkij nepokúsil o samovraždu, človek by skôr porozumel klokotaniu primitívneho kmeňa než v existenciu človeka, čo si ešte zvyšok života pomáhal pseudonymom.

Kto nepozná Einsteina, čo sa môže zdať fakt nepochopiteľným javom, tak to je mopslík citrónik na druhú a relatívne ho nájdeme na tričkách a v Kinder vajíčkach s vyplazeným jazykom. No nie je toto trápne?!

Posledná otázka znie asi tak, že nepýtajte sa, prečo je vesmír trápny, keď ste sa nenaučili hľadať toho, kto ho robí trápnym. Kto chce, ten vie a má. Kto chce, bude predstierať zvykanie a potom už iba zvykať a prestane vnímať rozdiel medzi týmito takmer paralelne znejúcimi činnosťami. A najšikovnejší potrebujú byť iba viac než obvykle zvedaví, aby vznešeným spôsobom otupili hlavy Belbových kreténov, debilov a hlupákov. Dobre, kreténov z tohto vynechajme (naznačil doktor Belbo), tí by nezostrojili jediný dôvod prečo dať do vlaku nálož, ale bolo by zábavné pre nich klepkať si čelo dynamitom.

Čo nám zostalo netrápnym? Vytrhnúť zub kľučkou je v poriadku, ale aj nula, kompas, fotosyntéza a neurotici majú svoj podklad bez nejakej ľudskej pochybnosti. A fikcie sú úplne mimo mojich rozpakov!

Ostatne Umberto Eco je krycie meno Chucka Norrisa. Chuck Norris sa často hnevá, jeho meno splýva so Saint-Germainom a menom nejakého jasnovidca. Zlosť je však nenápadná ako čierne knieža na tmavom cintoríne s komplotom jezuitov v ruke, kde v samom závere je utesnené meno súčasného pápeža.

A je to passé

Je to za každým paraklasicizmus: niekto alebo niečo dá podnet na napísanie blogu podľa bežných pravidiel. Najčastejšie umelec z literatúry a výrok, najmenej právo a rock, a vôbec nijaký dôvod mi nedali ešte filmové reproduktory.
Všetko je po starom a svoj svet držím pevne v rukách.

Malí drobci sa vďaka mne dostávajú do predošlého storočia, keď nás babky kŕmili štyrmi chodmi jedla. Pustila som Krtka (!Zdeněk Miller!) bez obrazovky a postavila som pred ňu plyšového Krtka. "Môžeš pozerať!" vyhlásila som. Neschopnosť pohrať sa s troma ovládačmi, káblami a troma debničkami vyvolá buď plač alebo smiech, je to 50 na 50 podľa osobnej štatistiky. Kto sa zasmeje na tomto, nezasmeje sa, keď do čokoládového pudingu hodím zo dve cherry paradajok. Drobec použije ako masku proti drakovi tubu farby, obuvák ako meč a Macko pľuje jedovaté sliny, ktoré draka rozškvarí na franforce. Ohoho, potom sú hody, iba Krtko (!Zdeněk Miller!) túži po pudingu z dážďoviek. Nakoniec ho (?Zdeněk Miller?) ešte musíme zachraňovať za nôžky, nie za ručičiky!, za nožičky, keď sa spláchne v záchode pod posteľou.
Nesmiem zabudnúť na absolútne detskú samozrejmosť: stavba bunkra.

Rovesníci, to nie je nič nové. (Čo máš nové?) Búrlivé konverzácie s rozpačitými otáznikmi, z ktorých človek túži viac voňať ponožky po celodennej túre, a bolo by mu ako vo wellnes štúdiu. Rozum v hrsti, prelomové reči, kostrbatý prejav a vztýčené prsty, ktoré si močia v liehovine. Zápalka dohára v statusovom živote, ale ešte dúfajú, že sú výnimoční pre mladosť a krásu (a majú pravdu!), čakajú na kytice, pozvania a preposlané porno. V konečnej fáze rozhovoru zlyhávam v rovnakej snahe a mlčím o problematike fajčenia, keď ťažko by som zháňala cigaretky ešte po tridsiatke (dva roky a je to tam!). Nechcú mi predať ani radlera. Koho by toto zaujímalo z mojich rovesníkov, keď majú veľa práce s publikovaním seba samých? A nanešťastie až príliš o ostatných? Až príliš?

Tí a vy po úspešne zvládnutých tridsiatich troch a vyššie rokov, orodujem za vás, milujem vás. Ste skvelí, inteligentní, vychovaní a nehovoríte priveľa/primálo. Hovoríte k veci, osvecujete ako slnko a vynechávate tuky, ktorých sa osobne nedokážem pre hlúpu mladosť zbaviť. Toto je obdobie bez rozpačitých a ďalších otázok, so zárukou akútnej pomoci v zlomových chvíľach. Pociťujem enormné rozdiely približne dva roky dozadu a čakám, kedy dozrejem do veku ľadu, v ktorom sa topia slzy, úspechy a človek začne trochu žiť ľudskejšie. Naplno som to pochopila ako Harry Potter na stanici St. Pancras vedľa King´s Cross.
Nájdu sa výnimky, pravdaže, inteligentní ľudia, ktorí sa radi nechávajú obsluhovať, skladať dvojhodinovú prózu o presolených hranolkách a "rozumom" schladia vychovanosť čašníka. Závidia mu tú výchovu... Volám SOS linku: "Pomoc, napadla ma nebezpečná sorta ľudí kapitalizmu, ale psychológovia to nie sú! Čo mám robiť?"
"Hrozí kontaminácia nálady. Zahrajte monarchiu, úsmev a vypadnite odtiaľ!"

Preskočím vrcholný výkon človeka, keď zo seba vyprodukuje dielo hodné príbehu Quo vadis, spácha neveru, spraví štátnicu z psychológie, predá Vám vzácne informácie (ak je to vedec!) a zastavím sa u starkých. Moji obľúbenci. V nijakom prípade neobťažujú otázkami, kadejakými úmyslami a majú na mysli viac seba než prítomného, ktorý ich mlčky počúva. Ich egoizmus je milý a oprávnený vekom. Nejedia čipsy. Rozprávajú pekné príbehy, kupujú perníky, robia skvelé pirohy a nájdu sa starkí s chúťkami, nebezpečenstvo je takmer nulové. Na stenách im visia krížiky a kľúče od nebeskej brány...

Nepáči sa?! Kategorizovanie, štatistiky, skupiny... Je to v poriadku. Kým nie je streda a v televízore nejde Dážď z oblakov. Veľký plač nad stratou morálky médií, ako som sa dočítala v literárnom dvojtýždenníku. Vlastne to bol úvod a plynule prejdem k človeku, ktorý ma povolal, aby som napísala akýkoľvek blog bez jadra, lebo všetko je to passé. Všetko sa minulo a stratilo v minulosti z fyzikálneho hľadiska. Premýšľala som nad rozumom, ktorý sa vekom mení. Nad tým, čo prežívam. A teraz nad spisovateľom, o ktorom sa mi iba snívalo. Pravdaže ide o spisovateľa. Keď už sa blížim k stej knihe od ruského spisovateľa, myslím, že si ma ťažko získa spisovateľ zo súčasnosti. Zo súčasnosti si ma nezískalo veľa spisovateľov ako osobnosti vrátane Poliakova a anonymných autorov srdcervúcich odkazov na sociálnych sieťach. Nezískali si ma zi...skuchtivé umy a umy, ktoré sa točia ako kebab okolo alkoholu, všetko odkázané na peniažky a vlastnú os. Večný humor na mozgovú porážku. Napriek tomu niektorí majú lahodný hlas a vedia pekne recitovať. Spisovateľ, znalec stredovekých dejín, stojí na kopci sťa rytier, s mečom pretínajúcim mračná, vášnivo háji morálku, česť, odvahu a lásku... Odovzdane sa venuje svojim príbehom a patrí medzi starkých. Spôsob, akým píše príbehy, sa vulgárne povie "profesionálne", ináč umelecky. Čo by som mu povedala, kebyže ho stretnem? "PANE! PÍŠTE, KÝM ŽIJETE! Preboha, píšte! Do posledného okamihu píšte! Literárne umenie vás potrebuje! JA vás potrebujem!" Lúčim sa s pánom Umbertom de Baudolinom Eco.

A rozlúčim sa s týmto blogom krásnym a vášnivým Pierre Gringoire-om zo Zvoníka, lebo krása a vášeň je to, čo vdýchne umeniu život. Jedna je za vzhľad zvonka a vnútra, druhá za spôsob!
"Ja vííííím, kde se nacházím! Jsem v říši divú, kde chromí chodí a slepí vidí!"

Voltaire Com. uvádza: Jablčný pretlak (1)

Posledný mesiac bol rušný, pretože sa polovica obyvateľstva vystrojila do kroja. Na hlavy si ľudia dali jablká a šli vzdávať úctu poďobanému Jablku. Horolezec v kroji, mimochodom môj sused, vzal so sebou kolíky, laná a podujal sa oslobodiť Jablko od červa. Červ už posledné roky narástol do absurdných rozmerov a rozosmieval oblaky. Počuli sme až dole, ako sa nám modrý Fantomas smeje. My sme červovi ani hlavu nedovideli, taký bol vysoký a Jablko mu slúžilo ako zakrvavená topánka, tá, ktorá nechala vypláchnuť žalúdok nejednej bytosti, pre ktorú voda a kus chleba znamenali istý život. Človek. A ten istý človek sa onačil so záchranou a úctou Jablka. Fyzicky nebolo väčšie než Big Ben, ale však aj hviezda čím je väčšia, tým kratšie žije, a preto bolo treba odstrániť červa, pod ktorým sa Jablko nespravodlivo scvrkávalo do obuvníckej úlohy. Koľkí sa už pokúšali ponúknuť Jablku šnúrky! Niektorí preto, aby Ho uškrtili. Jablko malo prívržencov s jablčnou úrodou na hlavách a tí potom ocenili horolezca - suseda, keď odrezal červa od Jablka. Nemohol dlho žiť, to bolo jasné aj Jablku, ktoré vedelo, že rozmer iskry je viac než vesmír (sám o tom dobre vedel).
"Odmalička sme sa učili vyjedať debny jabĺk a nebolo by správne ponechať Jablko opustené. Jablká nám žičili zdravia, šťastia a lásky. Chuť žiť a pokoj v duši. Nádej, že sa všetko dá do poriadku, keď budeme pestovať jablká po celom svete, dbať na to, aby sa v sadoch ozývala hudba, po ktorej má človek chuť dvíhať ruky k nebu, plesať a spievať jablčné spievanky s hypnotickou melódiou. Jablko má moc poskytovať vitamíny nenásilným spôsobom (bojkotujme proti lekárňam!), postojačky všade pred obchodmi a internátmi, vie zmrštiť naše zreničky a obaliť jazyk slinami. Jablko dáva silu! Bez Jablka nemá život zmysel. Bez Jablka sme slepí, zvädnú nám končatiny a môžeme padnúť do tmy tmavej ako jablčné jadierka, dolámať sa. Ešte sa nám to vypomstí chrípkou, skorbutom a tak ďalej. Kto by prijal takýto život?"
Keď som videl zvonku ten jablčný pretlak, čo sa vytvoril okolo zachráneného Jablka a hypnotizujúc spieval, zatočila sa mi hlava. Pomoc! Mám z nich taký strach, že môj strach o Jablko v tom okamihu skončil pod strúhadlom. (Hey, pear!... What?!... Knife!)

Človek uctieva, vzýva a chce uchlácholiť iba to, čoho sa bojí. Voltaire

BIELA GARDA, M. A. BULGAKOV

V krátkosti si dokážem predstaviť svoj vzťah k Bielej garde. Bola to hra s populárnym dominom. Všetky kocky boli vybielené a stáli ako poslušní žiačikovia v materskej škôlke, keď sa chystali na obed. Alebo domino chystajúce sa na spánok. Domino v armáde. Domino je synchronizácia, davová psychóza, prísnosť a zábava v jednom vrecúšku. Biela garda stála pred starožitnou miskou s malým kovovým plotom a čakala na pokyny detskej mysle. Zoradili sa v strede misky a posúvali sa postupne tak, že sa vytvárali dva rady, ako keď sa dešpiralizuje deoxyribonukleová kyselina. Dva rady stáli uprostred a rozhodlo sa, že znovu splynú do jedného radu. Druhý sa zaradil za Prvého z vedľajšej rady a z nej Tretí prešiel za Druhým. Štvrtý z radu, kde stál Druhý, sa postavil za Tretieho a Piaty atď. Spievali si pri tom o fascinujúcom zipse, ktorý sa zatvára.

Biela garda v tejto krátkosti, zvyšok bolo zabudnuté a posledných sto strán nedočítaných.

Biela garda je zároveň posledná kniha v tomto roku, ktorej venujem zopár slov. Zastavím písanie názorov na knihy z ruskej literatúry, ale v novom roku budem pokračovať a pravidelne prispievať. Viem, že ak som podnietila jediného človeka na čítanie hociktorého príbehu, malo to osoh pre verejnosť. Usilovala som sa ten vlastný osoh priblížiť s verejnosťou, ale pri niektorých knihách to bolo zložité, napríklad Mŕtve duše, Idiot, Nevský prospekt alebo Majster a Margaréta sú príbehy s vyšším významom a články nenesú ani štvrtinu toho, čo by som rada o nich vyslovila. Písala som za účelom pripomenúť si, čo mi knihy dali a čo by som o nich povedala, ak by som daného autora stretla (čo mám v pláne, ak dozriem na vycibrenejší jazykový štýl a získam ešte viac skúseností). Preto som dbanlivo pristupovala ku každej knižke aj vtedy, ak som si z nej neodniesla takmer nič, napríklad dnešná Biela garda. V zápiskoch mám napísané toto: sem-tam sa zjavil „bulgakovizmus“, humor... Ináč mám vybielenú pamäť a tak vyznie tento príspevok: v úvode je improvizácia, spomienka na gardu, ktorú som si robila v detstve z ktovieakých hračiek, pán Bulgakov.

Mávam s bielou zástavou a teším sa, keď sa vrátim k ďalšej knihe s prekrásnym a nezabudnuteľným príbehom od Gončarova, k Úšustu a podelím sa o svoje dojmy z hlavných postáv, ktoré sa mi zaryli hlboko do srdca.

TRÝZEŇ MILOSTI, A. S. PUŠKIN

Pred rokmi na prelome novembra a decembra som sa pustila do poézie, ktorá vyvrcholila týmto dielom a bola to naozaj veľkolepá dočasná rozlúčka s veršami. December, sneh, čaj a Puškin je literárne labužníctvo.

A k výši toužebné se vzpíná

A marnosti se odříká

Za zvukú harfy serafína

Žasnoucí srdce básníka.

1830

Hrubá kniha v českom vydaní ma strhla so sebou viac než divoká rieka. Nebolo treba kričať o pomoc, pri čítaní Proroka vo mne vyšumeli všetky predsudky o poézii. Mám na mysli tej skutočnej, ktorú definuje Fridrich Schiller. Tá, ktorá sa aj podľa doslovu v knihe, otvorenosťou blíži k priateľovi, žene, čitateľovi, svetu. Zrelý Puškin očakáva kontakt. Vynikajúci doslov napísal Miloslav Jehlička, v ňom hutným štýlom predostiera spisovateľov život a vyjasňuje pravdu: Puškin utrpel v stretnutí s režimom, ale zvíťazil ako básnik.

Zdá sa byť toto prehnaným? Prečo je Puškin básnikom Ruska? Teatrálne, patetické... Lenže ako Schiller opisuje krásu patetickosti, to všetko dokonale sedí na Puškinov profil a po prečítaní Trýzni milosti vám nebudú chýbať autorove básne, ale sám autor! Rozmanitosť vo výbere a spomínaný blízky kontakt spôsobí, že si Puškina zamilujete, a to nepíšem ja, to píše ľudstvo kedysi a dnes, ktoré ho milovalo a miluje. A vie prečo. Puškinove básne v Trýzni milosti sa prijímajú srdcom!, rozum slúži iba na pochopenie.

Pred záverom mám potrebu upriamiť pozornosť na názor trinásťročnej dievčiny, aký je podľa nej „dobrý spisovateľ“. „Musí písať tak, aby boli slová plné emócií, ktoré urobia knihu záživnou.“ Nemyslím, že sa niekedy svet literatúry vráti do dôb, kedy sa krása vnímala inak ako dnes. Obávam sa, že vzniká veľmi málo diel, ktoré by sa dotkli našich sŕdc v tom najlepšom svetle, a ak aj áno, ťažko sa vyhrabú spod rozmnožených kníh, z ktorých mnohé majú manipulačné ciele. A ak si prečítam knihu od dobrého autora, obyčajne je smutná  ako Pokánie alebo zlostná ako Pražský cintorín. Preto nikdy neľutujem chvíľu, ako tú podobnej „puškinovskému decembru“.

Právo na záver tohto článku má Prorok:

Pouští, kde číhá záhuba,

zlou žízní ducha byl jsem vláčen.

Šestikřídlého cheruba

uzřel jsem náhle vprostřed mračen.

Své prsty nehmotné jak sen

na moje víčka vložil zlehka

a nenadále prozřel jsem

jak orel, jenž se světla leká.

Své prsty k mému sluchu vztáh

a plno zvukú znělo v tmách,

let andělú jsem slyšel v tichu,

hrom, který začal nebem třást,

klíčení semen v nitru brázd

i pohyb mořských živočichú.

Pak dotkl se úst hříšných mých

a žvavý jazyk vyrval z nich

a ucítil jsem, jak mi vkládá

do jizvy ještě pálící

svou zkrvavenou pravicí

moudrost a obezřetnost hada.

A potom meč mi v prsa vklál,

vzal moje srdce do své dlaně

a do hluboké rány dal

řeřavý, žhoucí uhel na ně.

Ležel jsem mrtvě, bez dechu,

až búh mi seslal útěchu

řka: „Vstaň, proroku! Ze tmy vyjdi,

splň vúli mou a po vše dny

zapaluj vúkol srdce lidí

svým slovem jako pochodní!“

1826

ANNA SNEGINOVÁ. PERZSKÉ MOTÍVY, S. JESENIN

Kým Luna z jantaru vzbĺkla vo veršoch, Anna zostala v hluchej Perzii... Niekedy čitateľ pozná ten pocit, keď si nadáva, lebo odložil knihu, ktorú ako Tatár čítal roztatárene celé týždne a nič z nej nemal. Letmo som si prešla tieto cykly znovu, ale aj dnes mi prídu Jeseninove motívy a Šagané vhodné pre hlbších poetov.

Šagané, ty moja Šagané!

Sever ma porodil, na lone vážil.

Budem ti rozprávať o spiacej raži.

O raži v mesačnom závane.

Šagané, ty moja Šagané!

Milan Rúfus, ktorý preložil obe zbierky vyobrazil v doslove cykly ako Jeseninove tzv. babie leto, zádumčivo pokojné a virtuózne vo forme. Pre ten pokoj som na hraniciach schopností porozumieť básňam porozumela aspoň tomu, že čas berie, aj keď nedávaš (Anna Sneginová).

Rovnako si našlo vzájomné porozumenie aj životná udalosť, za ktorou stojí rozhodovanie a geografia vo filozofickej virtuozite.

Odcestovali pred večerom.

Neradno hádať – tam či tam.

Z roviny môžeš každým smerom.

A svoj si nájde každý sám.

(Anna Sneginová, S. Jesenin)

Svet si zo mňa vystrelil a označil ma za botanika, i keď môj um tvrdí niečo o vedomostiach s vlastnosťami perlivej minerálky, ktorá prišla po čase o svoje perličky tak, ako sa vraví v predchádzajúcom výroku o čase. Adekvátnejšie (aké literárne vulgárne slovo!) je spomenúť vzťah k prírode, nad ktorým sa človek rozplýva a ktorý Jesenina a mňa nadchýna v jeho veršoch. Sú naozaj nádherné...

... ticho bežia ruže v šír a diaľ... (Perzské motívy)

... a veď bozk – to predsa nie je meno, mŕtve ako písmo na bustách. Ako ruža rozvoniava zemou, lupienky nám sype na ústa... (Perzské motívy)

V zbierkach nechýba autorova milovaná belasá farba v závere Perzských motívov, čo je pekná rozlúčka s charizmatickým ruským básnikom.

Poznámka pre náročných na preklady poézie: Anna Sneginová bola preložená do slovenčiny aj častou prekladateľkou ruských autorov Zorou Jesenskou (1970).

Nepochopenie

Silné už pre fľakatého koňa,
keď nádor v duši zhubnie,
mŕtvou oblohou zaváňa.
Ďakuje za nepochopenie.