PSIE SRDCE, M. A. BULGAKOV

Na tento príbeh som sa tešila od okamihu, ako sme si zapisovali dvojriadkový obsah na hodine literatúry. Dať psovi ľudskú myseľ sa zdalo byť sľubnou filozofiou a v tom čase som ako mladý človek horela záujmom o prírodné záležitosti, v ktorých človek zostáva porazeným a hlúpym, iba tupou sekerou, ktorá nechce dať pokoj prírode! Samozrejme, keď som čítala neskôr Psie srdce, môj prístup k problematike ochrany prírody a eko-interakcií človeka v nej sa zmenil a kniha predsa len nebola tým, čím som si predstavovala ako zanietený ochranca. Pomýlila ma a urobila z mojej osobnosti všetko, len nie to, čo som naozaj. Absolútne som sa poddala autorovi.

K môjmu čítaniu neodmysliteľne patrí rozmýšľanie nad povahou autora bez ohľadu na to, čo sa kde píše v zdrojoch. Tým sa viac vtiahnem do deja a jadra spisovateľa. U Bulgakova som rýchlo pochopila, že s týmto človekom by som mala strach zhovárať sa, bol by to strach vyplývajúci z autorovej sily „vytmaviť“ tie najhoršie a najtrápnejšie vlastnosti človeka povýšeneckým, napriek tomu (a to ma žerie!) absolútne istým a správnym štýlom. Je to presne tá povýšenosť, ktorú by každý z nás ospravedlnil a ešte by sme sa človeku poďakovali, že z nás spravil prílohu k mäsu. Nedajbože, niečomu neporozumieť, hneď si na vás zgustne! Vo všetkých knihách od Bulgakova na mňa autor takto mimoriadne pôsobil, prirodzene však hodnotím niečo úplne iné a tento spisovateľ má vysoké kvality. Okrem toho dodnes neviem, ako zdroje opisujú osobnosť Bulgakova. Rozpisujem sa tu o tom, pretože je to základný dojem, ktorý pretlačil život psa Šarika. Z moskovských ulíc ho vytiahol do tepla domova prchký doktor a ako príbeh pokračuje, začína sa moja osoba meniť. Mám chuť si zapáliť cigaretku, čo by mi inak ani náhodou nenapadlo.

Nechcem však do priveľkej vzdialenosti zabiehať od sľubného obsahu príbehu, ktorý by mohol byť na pokračovanie. Aký by bol Šarik dnes? Bol by fajčil a pil ako naposledy, a rozdával internetové rozumy, zostával celé dni doma pri počítačových hrách a nešiel voliť. Neprežíval by život, ale preklikával ho. A ak by predsa prejavil záujem o voľby, vedel by sa k nim preklikať. Rýchlejšie by obcoval so slovami, presúval sa z bodu A do bodu B, a pizza by k nemu priletela kozmickou rýchlosťou. Vôbec by ho netrápil narastajúci počet jeho druhu, sám by nemal záujem o samicu, starosti by mu robilo nahrávanie, pretáčanie a zastavovanie filmu Hviezdne vojny, všetky tie náročné funkcie televízora s obrazovkou veľkej HD kvality. Hneval by sa, ak by v drogérii nedostal ten ligotavý gél, ktorý robí z heterosexuála metrosexuála. Ináč nič nové v našom svete... Kola chutí stále rovnako.

Michail Bulgakov ma zaujal ako osoba, s ktorou by som si málo rozumela (vždy sa môžem mýliť), a takýmto upieraním človek chce ďalej veriť, čo sa mi splnilo pri Majstrovi a Margaréte. Pri tejto knihe som si po prvý raz uvedomila silu a hĺbku ruskej literatúry, akú som nenašla ani v najväčších dielach od Danteho, Sienkewicza, Shakespeara alebo Wildea, či v iných ruských knihách, hoci ide o absolútne famózne knihy. Pred Majstrom som ešte zablúdila do podivného sveta a pocítila Bremeno skafandra.

Kvôli obsahu tohto článku sa hlboko ospravedlňujem Michailovi A. Bulgakovovi, že som uprednostnila pred osudom psa človeka s charizmou, so srdcom vedca a lekára, čím potvrdil aj v tomto príbehu, že vedci sú vždy zaujímaví ľudia, ktorí píšu jednoducho príťažlivo za mnohých okolností a neerdžia o nezmysloch ako somári. Verím, že novela Psie srdce rozveselí prinajmenšom ľudí s vedeckým spôsobom rozmýšľania.

Podrobný obsah diela Psie srdce nájdete na stránke: http://www.zones.sk/studentske-prace/citatelsky-dennik/3674-psie-srdce-michail-bulgakov/

MIRHOROD, N. V. GOGOĽ

Gogoľ určil zbierku poviedok Mirhorod za pokračovanie Večerov. Umelecky zobrazuje ľudí, ale zbytočne nefantazíruje, postavy vždy vychádzajú z autorových skúseností. O živote v nevoľníckej dobe pravdivo píše v poviedke Starosvetskí statkári s vynikajúcou atmosférou. Pravdepodobne povahové črty dvoch hlavných postáv sa pripisujú Gogoľovým starým rodičom. S citom pre prírodný detail Gogoľ píše v ľahko pobavujúcom štýle, tak originálnom pre neho, ktorý ocení každý vedec zameraný na ríšu fauny a flóry…

Na oblokoch bzučalo hrozne mnoho múch, ale všetky prehlušoval hrubý bas čmeľa, zavše sprevádzaný tenkým pišťaním osí.

Literárny kritik Belinskij poznamenal o poviedkach v Mirhorode, že Gogoľov smiech je rozpustený v trpkosti. „Najprv do smiechu, potom do plaču.“ Žartovne sa Gogoľ vyjadruje o medziľudských vzťahoch v poviedke Povesť o tom, ako sa rozvadil Ivan Ivanovič s Ivanom Nikiforovičom…  

Priznám sa, ja raz nechápem, prečo je to tak na svete, že nás ženy vedia chytiť za nos tak šikovne ako čajník za ucho. Či ony majú ruky špeciálne na to stvorené, či naše nosy nie sú na nič inšieho súce.

Zvadu dvoch pánov pre vzájomné zvieracie nadávky prvý raz preložil do slovenského jazyka Martin Kukučín (1890). Ivan Ivanovič si všimol, že sa Ivan Nikiforovič vláči s puškou ako mačka s opáleným chvostom a Ivan Nikiforovič si uvedomil, že Ivan Ivanovič je naozajstným gunárom. Dej sa odohráva v dedinke, kde sa autor narodil, v Soročinciach, poviedka vyvolala kritiku a cenzúru kvôli údajnej autorovej záľube v špinavostiach a banalitách. Gogoľ ironicky ubezpečoval cenzora v úvode k povesti, že kaluž naprostred mesta už dávno vyschla a všetci hodnostári sú ctihodní a spoľahliví. Všetko je výmysel…

A vôbec! Zdá sa, že Gogoľ si všímal moc úzkych cestičiek a prechodov a vyžíval sa v situáciách, ktoré sa odohrávali doslova na prahu. V tomto príbehu môžeme naďabiť na úkaz, keď sa stretnú dva koče v uličke, z ktorej jediným východiskom je chytiť koče za zadné kolesá  a vyvliecť každý na druhú stranu. Belinskij obdivoval na autorovi práve originalitu v zachycovaní všedných javov a ja presýtenú zdvorilosť medzi Manilovom a Čičikovom.

Ďalší príbeh Vij bol niekoľkokrát prenesený do filmového umenia. Povesť s fantastickými prvkami je ľudové podanie, kde Vij vystupuje ako vládca duchov a očné viečka mu padajú až na zem.

Súčasťou cyklu Mirhorod je aj boj kozákov proti šľachte, Taras Buľba, ktorého som zverejnila v predošlom článku.

Obsah povesti Vij: http://cs.wikipedia.org/wiki/Mirgorod_%28Gogol%29

Obsah o zvade dvoch pánov v anglickom jazyku: http://en.wikipedia.org/wiki/The_Tale_of_How_Ivan_Ivanovich_Quarreled_with_Ivan_Nikiforovich

Obsah Tarasa Buľbu: http://sk.wikipedia.org/wiki/Taras_Bu%C4%BEba

Starosvetskí statkári je kratučká poviedka o maloruskom živote a zhubnom vplyve spoločenského parazitizmu.

PETROHRADSKÉ POVIEDKY, N. V. GOGOĽ

Väčšina z nás máme obľúbenú uličku. Vraciame sa do nej pre trhy, obchody, remeslá, alebo preto, že architektonická kompozícia z nás robí jej obdivovateľov. Na našej ulici sa dobre popíja kávička, vodka alebo preberá nemecká filozofia. V mojom meste (Košice) nie je nijaké pompézne Oxford Street, ale pretláčanie sa na Námestí dominikánov je podobným javom ako na londýnskej promenáde. Na jar tam dlažbu zapĺňajú dúhové koberce sirôtok, fialiek, tulipánov, narcisov a iných cibuľovín, až človek nemá kam stúpiť! Vôňa jahôd vás chytí za nos a ťahá k pultu, turisti na penzii predávajú z vychádzok medvedí cesnak a tetuška v rifľovej kombinéze stojí pri veľkom výbere osív a semien. Koniec ulice šperkuje fontána na radosť detí. Namiesto prímorských čajok tu poletujú holuby a tieň na hemžiacu sa ulicu dominikánov vrhá vysoký kostol. Cez deň sa nakupuje, klebetí, ale miesta na posedenia tu niet, študenti prechádzajú cez uličku povznesení nad reďkvičkou a sirôtkou. Dominikánska noc patrí mladým skupinkám...

A aký je Nevský prospekt? „Krásavica nášho hlavného mesta! Len čo prídete na Nevský prospekt, už to vonia samou zábavou. Čo by ste mali akú súrnu, neodkladnú povinnosť, keď ta prídete, určite zabudnete na všetko... Máte dojem, že človek, ktorého ta stretnete, je menej sebecký ako na Morskej, Hrachovej... Nevský prospekt je hlavnou tepnou Petrohradu.“

Dokonale odetá poviedka s krátkym príbehom romantického maliara, ktorý nasleduje tajomnú ženu... „A nech vás boh chráni nazerať dámam pod klobúčiky!“

Nebudem preháňať, keď prezradím, že Gogoľ ako neopakovateľný predstaviteľ predviedol umenie vyobrazenia atmosféry, preto je Nevský prospekt mojou najobľúbenejšou poviedkou! Je živá, stisne vás za srdce, usmejete sa, pokrútite hlavou, budete cítiť... A tak je tomu aj v menej veselej poviedke Plášť, v ktorej autor protestuje proti mrzačeniu človeka. Gogoľ opísal vlastné skúsenosti v čase, keď pracoval v úradnej sfére. Podľa Dostojevského poviedka nadčasovo korešponduje s človekom: „Všetci sme vyšli z Gogoľovho plášťa.“ A ten skutočný plášť akoby sám v postave Súcitu vystupoval v poviedke. Súcit vyvoláva aj vyjadrovanie hlavnej postavy Akakija Akakijevičova... „No už to len dáko pritento. Akože by to ozaj oné!...“

Kto pije veľa rumu, spadne z múru... rovno na nos. Kovaľov síce hlavu pre pijatiku nestratil, ani ľavou nohou nevstal z postele, ale keď sa prebudil, nos sa mu zapotrošil a začal sa absurdný príbeh o nose prezlečenom za štátneho radcu. Celkom inak pôsobí vplyv obrazu v poviedke Portrét, tento vplyv už autorovým umením akoby plynule prechádzal na čitateľa. „V tom portréte väzí zlý duch...“

Posledný príbeh uzatvára úradník, ktorému jedného dňa napadlo... „Dnešný deň je dňom najväčšej slávy! Španielsko má kráľa. Našiel sa. Ten kráľ som ja.“

V Petrohradských poviedkach môžeme znovu poznávať kus Ruska v rozmeroch jednej ulice, vidieť postupný duševný rozklad človeka a nechýba mysticizmus a satira, typické znaky tvorby Gogoľa. Ďalšou jeho zbierkou o ľuďoch je Mirgorod.

Obsah poviedok (bez Nevského prospektu): http://referaty.atlas.sk/slovencina-a-cestina/literatura/28797/nikolaj-vasilievic-gogol

Test o spisovateľovi a jeho tvorbe: http://testy.nanic.cz/testy/literatura/nikolaj-v.-gogol/

KAPITÁNOVA DCÉRA, A. S. PUŠKIN

Keď človek počuje meno Puškin, okamžite ho spojí s titulom kráľa ruskej poézie. Patrím medzi čitateľov bez vzťahu k nej. Vďaka neistote v čítaní poézie, ktorá sa vyvíjala rokmi strávenými v škole pri duchaplných rozboroch básní, som sa jeho veršom vyhla, čo som neskôr uznala za úplne zbytočný ťah, a prečítala som si radšej jeho prozaické dielo. Spisovateľ v ňom líčil svoj názor na utlačovaný ľud. V druhej polovici 18. storočia sa život nevoľníkov značne zhoršil a vznikalo viac drobných povstaní. Početné hnutia sedliakov Puškin študoval so záujmom, bol odporcom cárizmu, a tak vznikla Kapitánova dcéra, v ktorej sa odohráva povstanie Pugačova (1773-1775; bolo potlačené, povstalcov zajali a potrestali).

Kapitánovu dcéru (inak Máriu Mironovovú) zaraďujú medzi najvýznamnejšie diela ruskej literatúry také osobnosti, ako kritik Belinskij, Dostojevskij, ale aj Gogoľ, ktorý napísal: „V porovnaní s ňou všetky naše romány a poviedky sa zdajú byť sentimentálnymi čmáraninami. Čistota a nevyumelkovanosť dosiahli v nej takého stupňa, že samotná skutočnosť sa pri nej zdá byť umelou a skarikovanou.“

Puškin nielen v tomto príbehu dodržal vlastné slová o tom, čo by mala próza v sebe nosiť: presnosť a stručnosť, aby bola viac prístupná širokej verejnosti. Verím, že aj ľudia, ktorí poéziu nečítajú, nájdu v tej Puškinovej vlastný úžas nad spisovateľovou silou v slove. Kde lepšie citeľne zažiť Puškina, ak nie snáď v tomto epickom príbehu o histórii, ale aj láske. Vzťah Peťu (Peter Griňov) a Maši (Mária Ivanovna) nie je nafúknutý, no výbuchy vášne vychádzajú z básní, ktoré rozžiaria vnútro človeka. Mne sa tieto verše najviac páčili na diele a zhlboka som si vydýchla. Nebolo treba ich hlbšie analyzovať a začala som chápať titul velikána, čo sa dá mne ako literárnemu laikovi ťažko vyjadriť slovami. Môžem iba povedať, že som rátala sekundy, kedy siahnem na Eugena Onegina, jediné dielo, ktoré som si zapamätala zo školských čias pre jeho jasný obsah (človek, ktorý nebol schopný urobiť ani seba ani okolie šťastným).

Príbeh Kapitánova dcéra som takmer celý čas čítala v lese, čo bol sám o sebe jedinečný zážitok. Za stromami sa skrývali povstalci a diviaci, v korunách stromov recitovali vtáčiky Puškinove veršíky a vo vzduchu nado mnou visela pevnosť kapitána Mironova. Nádherné leto s Puškinom.

Stručný obsah diela na Wikipedii: http://sk.wikipedia.org/wiki/Kapit%C3%A1nova_dc%C3%A9ra_%28kniha%29

TARAS BUĽBA, N. V. GOGOĽ

Počas vedecko-pedagogickej práce na katedre sa Gogoľ do hĺbky venoval dejinám Ukrajiny. V historickej novele o zápalistom kozákovi Tarasovi hrá ústrednú rolu vlastenectvo a heroizmus. Bojujú proti poľskému tlaku, ktorý sa chce zmocniť nielen krajiny. Ukrajinci sa snažia o zjednotenie s ruským bratom.

Moje poznámky k tomuto dielu sú diétne. Aj v tých najväčších dielach sa čitateľ stretáva s krutosťou, ktorá neodmysliteľne patrí do života ľudstva. Pre krutosť a mučenie moje nervy visia na šibenici, kríži, stoja v aréne a podobne, najmä keď viem, že autor sa nehrá iba s vlastnou fantáziou. Peklo (Dante), Titus Andronicus (verím, že Shakespeare si viac vymýšľal) alebo Quo Vadis (nezabudnuteľná aréna od Sienkewizca), to sú knihy, čo vo mne zanechali príšerné predstavy, zároveň pochopenie nutnosti vznikania smerov s cieľom duchovného spasenia za hriechy.

A aj napriek surovosti na mňa príbeh pôsobil roztomilo. Možno ešte doznievali vo mne kúzla stríg alebo iná čertovina. Napríklad toto autorove slovné kúzlo o Andrijovi, ktorý zradil vlasteneckú náruživosť svojho otca Tarasa, keď sa zaľúbil do Poľky:

Prekypujúc slastným až nadpozemským šťastím, ľúbal Andrij milované žiadúce ústa, ktoré k nemu prilipli a neváhali opätovať jeho bozky. Devine ústa odpovedali rovnako a v bozku, v ktorom sa ich pery spojili, obaja pocítili to, čo je človeku za celý život súdené pocítiť iba jediný raz.

Kniha je z hľadiska histórie zo života kozákov prínosná, ale čo mravný odkaz? Je výrazný: milujme svoju vlasť. Hyperbolizácia v Tarasovi Buľbovi viditeľne káže stavať lásku k vlastenectvu nad osobnými záujmami, akou je rodina a deti. O takejto mravnej prevahe dnes sotva sníva minimálne Európa, presahuje tiež Schillerove chápanie krásy, v ktorej hrá úlohu súcit a šľachetnosť voči jednotlivcovi. William Tell poznal, aké je miesto jeho rodiny. No zároveň je to chmúrna a krivá vlastnosť nášho sveta, jedni až priveľmi komicky maľujú lásku k svojmu kraju a iní naopak. Heroizmus nikdy nebýval takým pasívnym činiteľom, akým je v dnešných časoch. Hrdinami sa stávame iba v ubiehajúcom vlaku vo vlastných predstavách, keď usíname alebo pri výstupe na vrch hory. Tak, ako sa deti stávajú najostrejšími kritikmi rodičov, tak sa my, Slováci, stávame kritikmi svojej vlasti. Teraz si treba zodpovedať otázku, kto to myslí zámerne a kto iba z rozmaru. Napriek životu v cudzine Gogoľ zostáva srdcom a písmom v ruských končinách, a to je hlavný význam i dôvod vzniku takéhoto príbehu.

Dejinám Ruska sa venoval aj Gogoľov dobrý priateľ, velikán ruskej literatúry, Alexander Puškin v diele Kapitánova dcéra.

Obsah Tarasa Buľbu na stránke Wikipedii: http://sk.wikipedia.org/wiki/Taras_Bu%C4%BEba

VEČERY NA LAZE NEĎALEKO DIKAŇKY, N. V. GOGOĽ

Nedávno sa ma opýtal jeden pán, či aj rozumiem tomu, čo čítam. V hlave mi vybehla na trať spomienka o sluhovi Čičikova, ktorý čítal nie tak, ani onak, ale že by mu oči jednostaj behali, takže by som mohla vyskúšať čítanie sprava doľava a moja odpoveď by bola: „A vy by ste rozumeli, keby ste čítali sprava doľava?!“

Takto som prečítala prvú knihu včelára Paňka, za ktorú sa autor ospravedlňoval čitateľovi. Preskakovanie strán v knihe (na odporúčanie Gogoľa!) je šialenstvom, preto som sa zdĺhavo pretĺkala ukrajinskou kultúrou.

A. Matuška mapuje Gogoľovu tvorbu na tri tematické stanice: Ukrajina, Petrohrad (Nevský Prospekt) a celé Rusko (Mŕtve duše). Gogoľ prišiel do Petrohradu so snom a odchádzal z mesta sklamaný. Večery sú prejavom jeho vrúcnej lásky k domovu a ľuďom, ktorých poznal. Hodnotný súhrn života v autorovej domovine vznikal v období rozkvitnutého romantizmu. Keď písal Večery, žil a učil v Pavlovsku a rodina mu posielala materiál o ľudovom folklóre, ktorý pretváral do povestí. Vystupovali v nich ľud, čerti, strigy, rusalky. Belinskij sa vyjadril o „dokonalom obraze domáceho života ľudu, jeho malých starostí, radostí, malých žiaľov, všetku poéziu jeho života.“

Už vo väčšej knižnej prvotine spisovateľ nezakryl svoj zmysel pre satiru v realite, ktorý však nebránil kritikom vyčítať autorovi používané výrazy, no Alexander Puškin povesti pevne obhajoval.

„Môžete byť istá, že hosť vie, čo si vziať. Ivan Fiodorovič, vezmite si krídelce, toto druhé so zúzikom! Ale čože ste si tak málo vzali? Vezmite si stehience! Ty s misou, čo stojíš s otvorenými ústami? Pros! Kľakni si, loptoš! Naskutku vrav: Ivan Fiodorovič, vezmite si stehience!“

„Ivan Fiodorovič, vezmite si stehience!“ kľačiacky zareval čašník s misou.

(Ivan Fiodorovič Špoňka a jeho tetuška)

Jedna z povestí Strašná pomsta stojí na historických zápiskoch, legendách a piesňach, Gogoľ vyučoval dejepis na Petrohradskej univerzite. Jeho vzťah k histórii sa vyvíja aj v Tarasovi Buľbovi.

Obsah diela som našla v krátkych príspevkoch, tu je jeden český: http://www.cesky-jazyk.cz/ctenarsky-denik/nikolaj-vasiljevic-gogol/vecery-na-vesnici-blizko-dikanky.html

DVOJNÍK, F. M. DOSTOJEVSKIJ

V doslove Dvojníka som sa dočítala o výčitke, ktorá delí Dostojevského od Gogoľa. Už prvé obdobie autorovej tvorby, v tomto prípade aj Dvojník sem patrí, dokazuje spisovateľovu veľkú podporu a súcit k trpiacim ľuďom. To sa podľa niektorých kritikov vyhýbalo Gogoľovi, s čím nesúhlasím. Sociálny záujem oboch autorov rástol do horských výšok a predstavoval základ ich tvorby, ale aby spôsob „trpenia“ s ľudom a jeho chápania sa musel slovami tváriť ako vzorný súcit a nevytvarovať ho napríklad do úsmevu, to teda nie! Ani význam súcitu by sa nemal preceňovať a hrať jeho hru. Je ťažké sa zasmiať na vlastných chybách a vidieť seba samého zosmiešneného. A prečo je to ťažké? Lebo nejde o ponižovanie, cítime nepríjemnú pravdu, ako páni a dámy cítili pravdu, ktorú hral Revízor v divadle, a sťažka pregĺgali tak, aby ich nikto nepočul, lebo sa videli tam, v postavách na javisku. Boris Pasternak hovorí: Gogoľ, Tolstoj a Dostojevskij mysleli na smrť, trápili sa, hľadali zmysel života… (Doktor Živago)

A ani Dostojevskij sa nevyhol humornému zobrazovaniu spoločnosti.

Tragédia Goľadkina nepatrí medzi tie „vychytávky“ mojej knižnice, aj keď autor v námete zostáva sám sebou a venuje sa patologickej psychike človeka. Cez optiku postihnutého čítame vízie a predstavy, postup choroby a neurotické opakovanie mena jeho lekára. V každom prípade keby som si knihu prečítala znovu, zrejme by som tam našla viac významov v rámci sebarealizácie človeka.

Neprekvapuje ma, že v tej dobe, ako som čítala Dvojníka, veľa mi to nedalo. Všetko pre absencie silnejších myšlienok, ktoré sú Zločinom a trestom a Idiotom nabité. Čitateľ máva svoje potreby a mne ich Dvojník nenaplnil. Aj napriek tomu, že po radách Belinského Dostojevskij upravil príbeh a vyhlásil (1877), že po myšlienkovej stránke nestvoril nič lepšieho, ale po formálnej stránke sa jedná o prepad. Vo svojich poznámkach mám napísané, akým pre Dostojevského neobvyklým (nevyzretým) štýlom je napísaný Dvojník a neunikli mi pri hľadaní obsahu na internete podobné pripomienky na roztrieštenosť kompozície. Jednoducho to bola citeľná zmena v čítaní kníh od tohto autora, na druhej strane radosť, lebo „za scénou“ som zase inštinktívne čítala o Dostojevského priazni ku Gogoľovi. Zrejme akoby to videl autor doslovu z istej edície, v ktorej kniha vyšla. Nekompromisne sa púšťal do analýzy povahy Gogoľa a nenechal na pokoji ani jeho cestovnú paličku! Po Mŕtvych dušiach sa mi to zdalo dosť nezmyselným skutkom.

Popudilo ma to čo najskôr prečítať ďalšie Gogoľove dielo Večery na laze neďaleko Dikaňky.

Obsah nájdete na stránke: http://veki.blog.cz/1007/fjodor-michajlovic-dostojevskij-dvojnik