Zaprieť sa viac, aby som zostala na mieste

 Už tak dávno som nič nenapísala. Posledné týždne sa akoby dohodol vesmír sám so sebou a poslal mi do cesty ľudí s otázkou: "Ešte píšeš?" Musím si priznať aj nahlas, že vlastne nie, nepíšem. Spomínam:( Chýbajú mi moje postavy, môj život. Ten súčasný je tak prázdny, až nechápem, prečo sa ešte vlastne držím. Prečo žijem, načo. Pre niekoho s aktívnym životom stupídna otázka, pre toho, kto stratil na ceste životom definíciu významu života, je to v pohode. Cítim len taký pokoj, keď si poviem, že ma už ani nebaví žiť. Pocity žltnú ako jesenné lístie a čochvíľa opadnú. Bude konečne pokoj. Len občas na konci tunela zaiskrí to svetlo, ktoré kričí: hele, vole, váž si život. Je to najväčšie bohatstvo, vole. No jo. A ešte svetielko nádeje, že by som mohla ísť na stáž do Ruska. Ako inak, opäť môžem iba vynaložiť viac práce na pedálovanie, budem stáť na mieste stále. A to už nie je len v mojej moci, skrátka, je to smola. Jesenné pocity ma už tak ovládli, že ma nezaujíma názor z inej hlavy. Chladnokrvne si pri každej fotke autonehody poviem: tak ti treba, ty blbec. Nenávidím autá a ešte viac nenávidím sebeckých ľudí. Doprajem, aby bol každý spokojný, ale ľahostajnosť sebeckých ľudí už ďalej znášať nedokážem, najmä ak pre tú ľahostajnosť vyplývajúcu zo sebectva stagnuje môj život. Už som to vzdala a čakám, kedy otrčím kopytá. Moja literárna láska, môj milovaný Nikolaj zomrel v 42. Puškin v 37, ale za iných okolností. Ja to asi vzdám podobne ako Gogoľ. Dovtedy ešte budem pokračovať v nostalgii. Za Davidom. Za Robinom, Maggie, Sadie a Zipporou. Za Eranom. To sú duše, ktoré ma udržali pri živote, poskytli mi časopriestor, v ktorom sa dokázala tešiť. Zasmiať sa od srdca, cítiť takú úľavu, akú som naposledy pocítila v septembri 2015, keď mi predĺžili zmluvu. Hoci som bola šťastná aj v Rusku, predsa som tam bola sama a po smrti mojej tety, strhlo mi to pár rokov života, a j zo straty ďalšej blízkej kamarátky,  a tak som snívala ruský sen ešte s menšou vôľou ďalej žiť. Úprimne, vôbec netuším, dokedy to vydržím. Netuším. Mám sa vrátiť k Eranovi? Mám písať poviedky s ním? Mám sa vrátiť k súcitu a svedomiu? Aby som tentoraz spasila samu seba? Lebo mňa už nikto nespasí. Je to daň za moju samostatnosť, žijem s IT dennodenne v podobe samoty. Ďakujem za tento mizerný život, v ktorom som si musela vymyslieť postavy a nový svet, aby som nezdochla skôr než Lermontov.

O čajke, ktorá má rada čipsy

Blog pre milovníkov oceánskej fauny, zopár info o morských obyvateľov:)

Každá hodina sa jej podobala večnosti. Každá kvapka sa podobá večnosti. Ako sa delfín hrá na akrobata a špliecha vodou, vyhadzuje do slaného povetria kvapky. Tie sa na krátku chvíľu stanú osamelým životom, a potom znovu upadnú do večnosti zvanej more. Horizont sa plaví na oceáne a kolíše sa nad svetom, ktorý sa ľudskému oku zdá ako nekonečný...

Hoci nie je isté, či sa naozaj človeku zdá oceán nekonečný. Čajka Larus dominicanus si myslí, že je lepšie, ak sa mu zdá nekonečným. Je presvedčená o tom, že človeku sa páči všetko, čo je nekonečné. Lenže to nemôže prebrať s nikým, naposledy sa pochytila s Crocodylus porosus. S ním sa ktovieako nedá spojiť v rozumnú reč; nie je nič príjemné na tom, keď vám krokodíl zdôrazňuje svoj vysoký vek (72 rokov) a pritom na vás hľadí ako na korisť, ktorej povinnosťou je pomáhať starším, do čoho sa radí aj poskytnutie stravy.
Takže čajka si plachtila nad morom hľadajúc parťáka, s ktorým by prebrala krátku pozemskú filozofiu o človeku a jeho vnímaní nekonečna ako oceánu. "Nikoho nezaujíma, čo si človek myslí o oceáne, čajka," vysvetlil jej Sphyrna lewini. Zbadal nad hladinou tieň, ktorý nervózne ako v čakárni u lastúrnika pretínal slnko a zvedavo vystrčil svoju kladivovú hlavu nad hladinu. "Migruješ a zabudla si smer?"
"Kdeže! Ja som čajka, nie rybár dlhochvostý."
Žralok - kladivo nebol vhodným kandidátom na diskusiu, to čajka poznala ihneď. Pravdaže, tento morský smoliar je pravidelne servírovaný človeku ako polievka.
"Čajka, tu sa filozofuje výlučne o vode... suchozemských filozofov hľadaj na brehu!"
S veľkým šplechnutím sa žralok ponoril do vody, no následne sa vynorila mesačná medúza. "Hovoril niekto o vode? Čo? Ja sa rada porozprávam o nekonečne. O večnosti."
"O večnosti? Akože? Veď o tebe sa vraví, že nemáš mozog! Večnosť! Čo je to za nezmysel?! To vymyslelo tých 95% vody v tebe," zaškriekala čajka a medúza sa porúčala so slovami o bezohľadnosti, ktorá krídlami máva. Čajka mávla krídlom na pozdrav.
Popravde, len tak medzi nami, čajky sú drzé tvory. Kategoricky povedané: kradnú rybacinu chorým tuleňom v ich holandskej nemocnici! Ich zobák nemá obavu zavŕtať do vašich osobných vecí tam kdesi v Kalifornii na slnečnom brehu Pacifiku.
Čajka, hrdinka tohto blogu sa rada producírovala piesočnými plážami, milovala západ slnka a odpadkové vrecia naplnené až po okraj. Najradšej rozhadzovala odpadky okolo koša. Zaletela ku skalám a odtiaľ sledovala, ako ľudia upratujú po jej skutkoch. Keď sa nudila, opäť vzlietla a plachtila nad morom, či nezazrie jav, ktorý by narušil nekonečnosť mora. Vždy sa niečo udialo. Veru tak, zbadala dve obrovské bodkované obludy, hrajúce sa ako delfíny. Čosi tu nesedelo. Na chrbte jednej z nich sa zaleskol slizký tvor. Zaletela bližšie a zbadala Rhincodon typus, ktorí si prehadzovali chobotnicu ako loptu. Na čajkinu otázku, prečo trápia chobotnicu, odpovedali: "Dumbo octopus je už dávno mŕtva. Našli sme ju voľne plávať. To sú tie, čo neznášajú slnko a plutvy majú ako uši."
"A to sa patrí hrať sa s mŕtvolou?"
"Zajtra máme tridsať rokov a to sa považuje za vek, kedy dospejeme! Preto sa ešte hráme. Mimochodom, je to lepšie ako požierať vlastné vajíčka s deťmi." Čajku prekvapili, vraj podľa očitých svedkov to robí Eptatretus stoutii. Čo sa ešte deje v mori? Čo v mori, aj na dne mora... Zatiaľ čo sa medzi sebou rozprávali, prehrmela okolo kopa pier so škrekotom. Ušatej chobotnice zrazu nikde!
"Zlodej!" kričali žraloky veľrybie s detským vekom a váhou viac než tri tony. "To bol Stercorarius parasiticus, najväčší zlodej na mori!"
"Žiadny zlodej, to je morský pirát," šomrajúc priplával k skupinke Galeocerdo cuvier. "Naposledy mi ukradol ešpézetku."
"Čo je to ešpé zetka?" vyzvedala čajka, ktorá sa teraz kolísala na chrbte jedného zo žralokov. "Ryba?"
"Podobná vec, tiež to rád žeriem."
"Je na svete niečo, čo by si ty nezjedol? S čajkou máte spoločnú potravu."
"Mýliš sa, čajka by nezjedla pneumatiku," hrdo vyhlásil žralok tigrí.
"No ty by si zase nezjedol čipsy."
"Čo sú to či psy?"

"Čie psy?"
"Psy pobehujú na brehu, trdlo!"
"Ja som už videla psa aj plávať."
"Mňam! Len keby nemali toľko srsti, zostávajú potom medzi zubami. Nedojedené jedlo."
"Na potvoru! Aby ti do cesty nevošiel Enhydra lutris, má najhustejšiu srsť na svete. Žiadny hrebeň ti už nepomôže."
Žraloky sa zborovo zasmiali. Čajka vzlietla so slovami: Vážení, ja tu riešim nekonečno a vás zaujíma iba pár chlpov medzi zubami. Už dospejte. Zbohom!"
"Daj si čie psy aj za nás!" zavolali za ňou.
Čajka letela nazad na breh. Cestou videla pod hladinou dugongy, ktoré sa pasú ako morské krávy na trávičke. Dnes si ustelie do suchej trávy a po západe slnka, zajtra bude hľadať ďalej spriaznenú dušu.
Postála na skale, ktorú neľútostne obíjali oceánske vlny. Slnko zapadalo nad nekonečnou hladinou. Ružové plátno sa miešalo s oranžovou farbičkou. "Opakujúci sa scenár," mudrovala čajka. "K tomu by sa teda zišli čipsy. Aha! Ktosi ich tam má, chrúme a mňa neponúkne? Veď ja čakám... haló, človeče!"
Čajka tak dlho stála a pozorovala, čo pozorovala, hypnotizovala! zmäteného...

... dovolenkára, kým mu nedošlo, že sa musí s ňou podeliť o čipsy. "Tak je to správne!" pochválila ho čajka. "Nie som Euphausia superba, ktorá vydrží dvesto dní bez jedla a sama slúži ako jedlo pre ne-ko-neč-né množstvo jeho predátorov. Ešteže žralok tigrí si vystačí s pneumatikami a odhodenými skafandrami."
Čajka s človekom sledovali západ slnka. Čo iné ako nekonečno tu môže človek pozorovať? To nekonečno, ktoré mu dáva priestor na vlastné myšlienky. Tu na konci sveta a bez rušivých momentov, ktoré sa dejú pod hladinou. Oprava - na suchej zemi, keďže je suchozemským tvorom. Balíček čipsov sa vyprázdnil, slnko sa ponorilo do oceánu. Holotúria na dne mora už dovečerala piesok. Vietor fučal, bolo na čase ísť spať. Dobrú noc, čajka!

Pomlčte o radách, ako mlčíte o dôvodoch...

Mala som dať názov blogu "Prečo som s tebou", ale rozmyslela som si to. Som veľmi smutný človek. Okrem bežných vecí, ktoré potrebujem v živote riešiť, behajú mi v hlave myšlienky, ťaživé myšlienky. Myšlienky, ktoré majú sebazničujúce vlastnosti. Všetko v sebe dusím. To je všetkov súvislosti so mnou.

Ale čo so zvyškom sveta, ktorý prichádza a odchádza a prichádza a vo svojej strašidelnej povrchnosti mi rozpráva a rozpráva. Mudruje. O láske. Samé povrchné slová, takže ide skôr o nažívanie s niekým (prežívanie). Bez uvažovania sa na mňa sypú otázky a výroky, demonštrujúce plytkosť, na ktorej by sa mi ani päty neomočili, a v akejsi zotrvačnosti ste, vy ľudia, pevne zomknutí v niekoľkých ľudských zákonoch, ktoré ste si nevymysleli, ale nimi žijete. A to je čosi, čo ja zrejme nikdy nebudem chcieť pochopiť, ani aplikovať do svojho života. Myslím, že to je presne to, čo bolo vo mne odnepamäti a oddeľovalo ma to od vás. Tak som túžila byť súčasťou spoločnosti, ale nejde to. Nedarí sa mi. A v čase, keď som spoznala človeka, pre ktorého by som už nepotrebovala viac k životu, veď ja som si už viackrát dokázala, že žiť viem pre seba aj pre iných, tak zisťujem, že tá plytkosť je až vaša vyschnutosť. To nič viac nedokážete? Len žiť v tých úbohých, falošných predstavách? V zákonoch, ktoré sú odpoveďou na otázku "prečo som s tebou", ako:

1. aby som nebol sám

2. aby mi mal kto platiť na jedlo a mal som strechu nad hlavou

3. aby som sa ľahšie prebáral životom (dôvod tých, ktorí nie sú schopní konkretizovať tie predošlé)

4. lebo mi to káže kresťanská spoločnosť a on je ten pravý (veriaci)

5. lebo má peniaze (asi som to mala dať ako prvý dôvod, Čechov má predsa len pravdu a som z toho ešte smutnejšia, preto v tomto momente si nedokážem dávať si pozor na presnejšie vystihnutie celej tejto problematiky)

6. lebo som chlap (tento dôvod môže poskytnúť aj človek úplne s nízkym IQ)

7. lebo som zlatokopka (tento dôvod môže poskytnú človek s vyšším IQ a aspoň trochu vypestovanou sebareflexiou)

Myslím, že tieto body budú mať niečo spoločné s nízkou sebareflexiou. Kto nemá sebareflexiu, ľahšie sa mu žije. Spolieha sa na sebareflexiu toho druhého. Tak nejako sa vy, povrchní ľudia už doplníte v tom svojom spoločnom živote. Ak vás to hnevá, dobre tak. Potom ste na pol ceste k zavodnenej rieke, vaša plytkosť klesá pri spomienke na toho, do koho ste boli zamilovaní, ale žiaľ životné okolnosti nedovolili pokračovať vo vzťahu. A tak ste klesli vo vlastných očiach a prijali ste jeden z tých dôvodov. A presvedčili ste seba samého, že svojho partnera potrebujete, lebo ho milujete. Hoci viete, že človeka, ktorého ste potrebovali, lebo ste ho milovali, ste stratili vo svojej minulosti. Aj mne sa to stalo nedávno, niekedy dávno, ale reálne minulý rok. Odvtedy nepočúvam nič iného, len povrchné rady, ako:

1. klin sa klinom vybíja (to je top rada, vraví to viacero z vás)

2. nájdi si koníček (ako keby som ich nemala už dosť)

3. choď medzi ľudí (medzi vás, medzi vaše rady a dôvody, prečo ste s tým svojím?!)

Vyzývam vás, skúste pomlčať o týchto radách. Netušíte, v akom svetle sa ukazujete, je to síce váš problém... mám dosť čo robiť so svojou bolesťou. Tieto rady však z vás nerobia lepšieho človeka. Nech vám znejú akokoľvek trendovo.

Som na inom stupni vzdelania, viem, čo by mi poradil psychológ, takže som vyskúšala a prehrala. Napokon, asi to inak nemohlo dopadnúť v takom zlo prostredí, v akom sa nachádzajú hlavní hrdinovia. Kde zlé ježibaby nedoprajú (a ja žasnem, že takéto indivíduá jestvujú), hrajú na ľudí hry, osočujú, ohovárajú, manipulujú. Navyše som nerátala s tou inteligenciou, akú má on, je to ako IQ ježibaby, veď definujú vás tí, ktorí vás obklopujú a dovolíte  sa nimi obklopovať, a tiež nepeknou vlastnosťou, vďaka ktorej sa v jeho spoločnosti cítite ešte viac osamelo... Skrátka, prestrelila som sa.

Je na každom z nás, koľko pokrytectva nechá vstúpiť do svojho sveta. Možno týmto blogom nepôsobím nedotklivo, ale je málo vecí, ktoré by sa ma mohli v živote dotknúť. Moji priatelia dobre poznali, že mám dar komunikácie, ktorým som to chcela potiahnuť do stavu, že by som začala pomáhať iným, ale sabotovala som si peknú predstavu návratom do vedeckého sveta. Točím sa  v kruhu, je to trudnomyseľnosť, ktorá ničí. Na internete som prečítala pekný výrok: Nedovoľ, aby to, čo som vytvárala v tebe 9 mesiacov, niekto v okamihu zlomil, zgniavil, zničil, zdevastoval... Som nielen smutná, ale tak trochu unavená životom a za túto únavu podporuje presvedčivo aj spoločnosť, jej povrchné rady a skutočnosti, o ktorých písal Čechov. Spolunažívanie je jeden skvelý obchod. Dohoda. Spoznala som človeka, ktorý je zrejme ako ja. Asi bude viac dotklivý, ale už viem, že raz bude veľmi trpieť. Ako ja. Ako my, ktorí sme potrebovali byť s človekom, pretože sme ho milovali. Nezaujímalo ma, či má auto, dom alebo koľko peňazí. Realitu by sme si vytvorili spoločne v budúcnoti pod vedením toho najkrajšieho a najsilnejšieho zákona: potrebujem ťa, lebo ťa milujem. Niekto ešte verí v predchádzajúce rady a dôvody, niekto sa zamyslel a niekto je ako ja. Nás je najmenej, pretože žiť v osamelosti si vyžaduje odvahu. Bolí nás to, ale skrývame to. Pochopiteľne. To nie je dobrovoľné trýznenie, nevybrali sme si ho. Je to o povahe, o najrýdzejších povahových črtách. My by sme totiž nemohli vo svojej čestnosti vedome ublížiť nikomu, aspoň do okamihu vyrovnania sa s tým, čo nás v živote postretlo. Tak nejako ostali v samote aj tí najslávnejší.

Je to naprd. Viac než naprd. Ale dnes sa vzdávam vulgarizmov.

Spomienka na teba

Opálený mladík s bodkou na čele, bože, ako sa volá? Nakoniec som si spomenula, Kurama! A ten druhý, ktorý sa mi páčil, je Itsuki. Kurama a Itsuki boli prvé postavičky, s ktorými si ma zoznámila. Nakoniec som si pozrela kopec častí Yu Yu Hakusho, dá sa povedať, že vďaka tebe sa o mňa obtrel svet anime. Cowboy Bebop je pre mňa dodnes topka. O Death Note si vravela, že je dobrý pre svoj nepredvídateľný dej. Ale to nebolo všetko, čiastočne si mi obohatila zoznam umeleckých zážitkov. Vo vlasoch Itsukiho, v tom oceáne vidím fantastický príbeh Geralta z Rivie, ku ktorému si ma priviedla krátkou poznámkou o akomsi Zaklínačovi. Tvoja poznámka sa mi vryla do hlavy ako tichý príbeh bez slov... „Proste si to prečítaj, je to dobré,“ povedala si raz a navždy. Bolo to ešte lepšie, lebo si tento príbeh vkladám do top štvorky: SW, LOTR (ktorý si prečítala v jedenástich), HP a Z.

A potom prišlo To.

„Čo?“

„No To.“

„Čo si mám prečítať?“

„To. Tak sa volá príbeh, od Kinga.“

„A čo je to To?“

A ty si v košickej tme dodala s typickým potmehúdskym smiechom: „To. Uvidíš.“

Skoro ako varovanie, dávaj pozor na to, lebo nevieš, čoho je schopné. Vdýchla som do seba temný studený vzduch.

O pár rokov som sa pototo, znovu výborné odporúčanie. Skrátka, obohatila si mi duševný svet vlastným vkusom. Či to bolo naopak, netuším, ale najťažšie je si uvedomiť, vychádzam teraz z čírej sebeckej a narcistickej úchylky, že zo sveta odišla moja prvá čitateľka trológie, na ktorej som sa natrápila desať rokov. Okrem toho, že si prelúskala tú gebudzinu spísanú rukou 21 ročnej Michaely alias Padme, očíslovala stránky, prešla si aj prvú časť so zúfalou otázkou, pre ktorú vekovú kategóriu to je písané a ja ešte zúfalejšia som odpovedala, že pre žiadnu. Dnes viem, na čo si narážala, a dúfam, že odvtedy som sa poučila a aspoň prvý diel ako tak dozrel pre nejakého čitateľa v nenarodenom veku:D Raz si mi na narodeniny darovala pohár s citátom:

„Kto povie nikdy a vždy, klame, lebo nikdy a vždy sa nevzťahuje iba na minulosť vášho súčasného života, ale zahŕňa všetko vaše pôsobenie vo vesmíre. Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom a čo bude po ňom.“

Keď som ho dočítala, zmätene kukám na teba niekde na samom kraji Žiliny, kto to napísal?!

S typickým potmehúdskym úsmevom si zvolala: „No ty. To je tvoj citát!“

Si ma dostala. Dva razy sme si ešte oprášili život filmového, seriálového a literárneho fanatika, zašli sme si do Viedne či Bratislavy na festival.

Potom tu ale boli zásadnejšie veci než tvoj dobre uvarený jelení guľáš. Nebola som s tebou natoľko spätá, aby mi čosi mohlo dnes vyvrátiť silnú predstavu o tom, že najdôležitejšou osobou v tvojom živote bola tvoja sestra. Vnímala som na tebe to, ako vedieš jeden život dvoch ľudí. Je to vôbec možné? Ale áno, u teba bolo možné čokoľvek. Bola si jej sestrou a druhou mamou. Čokoľvek si v živote riešila, do plánov si zahŕňala sestru. Počula som o tebe, že si spoločenská, ale ja som ťa poznala viac ako empatickú osobu. Poznala som, že u teba platí citát: nepomáha nám pomoc priateľa natoľko, ako pocit istoty, že by nám pomohol. Ty si ma presvedčila, že ti môžem volať kedykoľvek aj o polnoci. Raz som sa nezdržala a naozaj som tak urobila pred vyše dvoma rokmi v marci. Zdupkala som k tebe do Bratislavy, ja nešťastnica, vtedy som spoznala tvoju dlhoročnú kamarátku, ktorú si tiež často spomínala. A opäť som pocítila ducha tvojej sestry, ktorá si odbehla do Žiliny. Nakoniec mi to tak pred rokom doplo v hlave: preboha, to dievča, ktoré je tak skúšané zdravím, pre ktoré si určite prebdela mnohé noci, trpela si jej strachom a všetkými kŕčmi života, prebrala si všetky jej stavy do vlastnej duše, to dievča tu dnes sedí, inteligentné, chytré a študujúce na univerzite. Myslela som, že sa rozplačem. Stúpla do mňa pýcha. Mala som dojem, že predo mnou sedí výsledok nielen tvojej mami, ale úplne, že tvojej práce. Vieme, ako to na Slovensku chodí. Prekážky, správanie, prekážky, šikana, drbnutí lekári, a znovu prekážky. Ty s mamou ste prekonali všeličo, aby dnes bola tvoja sestra tam, kde je. Nepoznám človeka v takom mladom veku, kto by toľko času obetoval pre súrodenca ako ty, pričom si to sama so sebou nemala vôbec ľahké. Možno preto si hľadala únik v anime, marvelovkách a vo všetkých tých farebných zázračných príbehoch na pokračovanie. Už len pre toto som rada, že som ťa poznala, Lucia.

Kurama! Pamätám si na mnohé naše rozhovory, jeden z nich si mi rozprávala znovu ako napínavý príbeh na Námestí Maratóna Mieru v Košiciach ešte počas univerzitných čias. Povedala si mi o svojej nehode, že si odpadla. Že si asi chvíľu bola niekde na mieste, ktoré často ľudia opisujú ako tunely so svetlom na konci, žiadna čierna diera a voňavé talianske špagety. Hmmm. No a ty si vraj zažila nič. Nič. Preto si vyhlásila obavu, že po smrti je skrátka nič. Ale vieš, ako sa veci majú... „Vy neviete, čo ste robili pred súčasným životom a čo bude po ňom...“ Ty už to asi vieš. Ty, Lucia, špecifický enzým, so svojim zmyslom pre humor a dobre schovávanou empatiou (schovala si ju v Afrike?). Mohla si povedať čokoľvek zlé, oplzlé o sebe, aj tak tvoje činy hovorili niečo iné. Aj mne si párkrát v živote pomohla okrem povestného chápania, nehovoriac o krásnom dni, ktorý sme oslávili 25.7.2015. Na ten deň nikdy nezabudnem. A čo je na tom najviac zaujímavého? Že nie som jediná, ktorá ti je vďačná za to množstvo mega času a vecí, ktorými si obohatila môj svet.

Povedz si, Lucia, ktosi o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram (Puškin). Budeš mi nesmierne chýbať.

Vyňaté zo života minerálnych prvkov

Vyňaté zo života minerálnych prvkov

Kdesi pred rokom, za UV žiarenia s absorbanciou 720 nanometra (toto je totiž absolútne najvhodnejšie a najideálnejšie „osvícení“ pre začiatky klíčiacich začiatočníkov!)

Detektív známy pod pseudonymom „Voda“, prezývaný aj vodník, uznával pravidlá oblomovčiny, teda lenivosť, záhaľčivosť a zaprášenú prašivosť. Na verejnosti Voda ležérne hlásal: „Všetko je o fyzike.“ A pán Sacharóza, maximálne vyťažený cukrík v rastline, vždy zafrflal: „Veď tak sa aj ťaháš nahor do listov, ty vodný delikvent!“ A Voda, vynikajúci nepriateľ nielen sacharózy, ukončieval svoje prejavy priam poučne: „Kapilarita! Kapilááárizmus!“ (Skoro ako „Kapitalizmus!“) Iba lipofilný dav tlieskal, keďže polárnejší dav sa stihol vodným delikventom rozpustiť.

Voda bol vynikajúcim detektívom a riešiteľom v rastlinách. Či už vznikal, zanikal v luxusných väzbách, za ktoré nič neplatil, jednoducho bol všadeprítomný vo vysokých percentách, nebolo čo riešiť, nikoho nepodplácal, mafiánstvo Hnutia voľných radikálov či korupcia s makroergickými väzbami najžiadanejšej zlúčeniny ATP, toto všetko Voda spláchol a transpiráciou odparil, veď šlo o život, najmä už pred 3,5 miliardmi rokov. Preto sa rýchlo zhostil úlohy vyriešiť jednoduchú diskusiu pár prvkov, ktoré si po radiálnej ceste koreňom krátili čas rečou.

„Hello, minerálky, čo vy kam idete?“ vyšplechol na nich vodník.

„To je ale lacná otázka, keď ty vieš všetko, nerob sa!“ hlesol dusík v súdržnosti s vodíkmi.

„Amoniak,“ prísne ho oslovil Voda s typicky organizačným hlasom, „asimiluj sa skôr, kým neotráviš všetky cievne zväzky!“

„Aj ja ťa mám rád, ale my sa tu ešte hemžíme rádioaktívnou cestou, všetko je v poriadku.“

„To je radiálna cesta, ty argón,“ opravil ho Fosfor. Nadávka argón bola z kategórie tých jemnejších, najhoršia nadávka, ktorú ste mohli použiť na minerálny prvok, bola... s prepáčením... or... tuť.

„Kto si to má pamätať?“ zúfalo rozhodil dusík vodíkmi. „Nikde na okolí Nitrátreduktáza, ja za to nemôžem. Môžem v pokoji dokončiť úvahu o svojej budúcnosti?“

„A čo myslíš, čo ťa čaká?“ uškrnul sa Voda tak, ako to len dokáže amorfný objekt...

„Prial by som si byť hocijakým polyamínom, sú celkom užitočné v meristémoch,“ skromne riekol toxický Amoniak. Voda nestihol odpovedať, odplával xylémom nečakane, totižto stala sa nepríjemná záležitosť, vytvorili sa vzdušné bubliny a Voda musel rušiť nebezpečnú kavitáciu. Ináč by začal svet vädnúť. Ups! Fosforu sa však zapáčilo hovoriť o budúcnosti a sníval už o stretnutí sa s cholínom, vraj je to jeho verný priateľ na cestách. Amoniak sa ho spýtal, či vie, že cholín je vlastne amín a obsahuje dusík. Tým chcel naznačiť, že bude možno cholínom a zostanú spolu v rastlinnom svete dlhšie. Áno, cítiť, že minerálne prvky sa radi unášali predstavami o svojom osude. Kričali po pumpách, proteínoch, prenášačoch, že vlastne tam je môj kamoš dusík, a tam zase ATP, to slávne, neprekonateľné, famózne, dych vyrážajúce, bohaté na energiu ako Evička Máziková A... T.... P! Keď už bol Fosfor v tranze, fytohormón Auxín na opačnej ceste smerom ku koreňu mu zahatal cestu: „Skľudni hormón, teba ešte zapredajú do lacného cyklu!“

„Čo je to lacný cyklus?“

„Ktorý je to?“ volali na neho dusík s fosforom, ale veľký pán Auxín sa len zarehotal a šiel si po svojom (riešiť problém s gravitropizmom).

Zdalo sa, že anorganický Fosfor a Amoniak už bláznili po nových dobrodružstvách, čo-to o cykloch vedeli, ale ešte sa nezaoberali tým, do akého padnú. Krebsov? Pentózov? Glykolýza? Glukoneogenéza? Calvinov? Hatch-Slackov? Glyoxalátový? Aká cesta ich čaká potom? Malonátová? Metylerytritolová? Acetát-mevalonátová? Šikimátová? A zúčastnia sa na nejakej bitke? Kutuzovský oxid uhličitý s napoleonským kyslíkom o ruské Rubisco city? Alebo na súboji škrobu so sacharózou, ktorý z nich sa bude skôr syntetizovať? (Fosfor dokonca zistil, že to dosť závisí od neho!) Obaja sa svorne zhodli na jednom: „Chceme si zaplesať na fotosyntetickom plese!“ Fotosyntetický ples bol cťou všetkých prvkov! Parádna maškaráda cyklov, na ktorých sa zúčastňovali vysoko postavené enzýmy, ich meniče kofaktory, produkty ako oxokyseliny, redukčné činidlá s najuhladenejším prejavom (veď to boli prívetiví darcovia elektrónov), protónové pumpy, a samozrejme, akoby sme mohli zabudnúť na skvelé pigmenty, ktoré sú najviac excitované z tohto plesu!

Čožé?

Kam sa podel vodný delikvent? Pán Voda? Ten sa dokonca rozkladá v Hillovej reakcii počas fotosyntetického plesu.

Nuž, ktovie ako dopadli fosfor s dusíkom, to je už iný príbeh bez pointy. Lebo aj život je bez pointy a príbehy o minerálnych prvkoch v rastlinkách sú toho priamym dôkazom. Všetky príbehy nemajú začiatok, jadro ani záver. Lebo taký je život. O maličkostiach, zábleskoch, úryvkoch. Paradoxne všetko sa točí dokola, tie istý chyby, omyly. Ten istý cyklus v glyoxyzómoch semien, v peroxizómoch listov. Šťastnú cestu, fosfor a dusík. Bon voyage xylémom! A možno aj floémom.

Hlavne že sa mi snívajú prkotiny. Dnes aj zajtra to bude rovnaké. Mŕtvolné ticho. Spadla som do osídel s Bábel pravidlami. Čo už. Smrteľné sklamanie, o ktorom som si od samej seba prečítala, som prežila, odžila, zažila. Horšie než pôrod, psychická bolesť je horšia než fyzická. Nezdá sa, ale je to tak, v očiach spoločnosti človek klesne. Budúca matka nemá u koho klesnúť, hoci bude kričať od bolesti "Chcem zomrieť!". Ale mne sa neodpustí, keď to vykríknem. Pri tom dobre vieme, teda aspoň niektorí ľudia, aká bolesť to je, keď niekoho ľúbite, je to váš vesmír, je to všetko to, čo ste stratili a našli ste to v tej osobe. Ešte sa aj zmýlite a prežite svoj vlastný omyl. Niekde sa stala chyba, áno. Zbytočné je už nad tým teraz špekulovať.  Kto to pozná, vie, o čom píšem. Už nevládzem. A to sa bude opakovať ako fraktál. Si moja smrť, znamenáš ticho, pôsobíš ticho, vyhýbaš sa, z čoho vyplýva ďalšie ticho. A pre mňa smrť. Vôbec netušíš, ako ma tým ničíš. Zdá sa, že sa ešte niečo dá vo mne zničiť. Aspoň už sa na teba nehnevám. Len nedokážem pochopiť, koľko krutosti v tebe je. Si veľmi krutý človek, pod svojím obalom pôsobiacim mäkko na okolie, ktorý si si vypestoval, skrývaš poriadnu krutosť, ľahostajnosť a chladnokrvnosť. Občas si mi ju dokázal. Tvoj "dilino".

Chyba v programe

Bolo tam, bolo kde. Chyba v programe. Hneď prvá, že v ňom neboli reklamy. Životné pauzy, vďaka ktorým zabudnem na ťarchu v srdci. Niekomu sa lepšie žije, dokáže sa naveky zakliesniť v životných pauzách,v tzv. reklamách a doživotne hrať život v omyloch. Lebo reklama je len omyl, ktorý pomáha dietovať srdcu, ale nikdy nezredukuje hmotnosť tej ťarchy na nulu. Kamienok zostane a občas sa pripomenie, čo dobre poznám na túre. Inak ale dá sa na ne zvyknúť, ako si napokon zvykol Maxim Gorkij na úlomky vo svojej ruke. Aj s nimi dokázal veľké veci.
Nemám ani reklamy v programe, pauzičky, bola jedna, skončila, srdce mi trieska, bolí ma hlava a je mi na zvracanie. Program je dosť prozaický na prvý pohľad, druhý zostáva mne a musím sa s nim vyrovnávať. Znovu zbierať zvyšky a zlepovať sa. Zase, zase, zase... Vnímam iba tú skutočnosť, že nastala chyba v programe, spôsobilo ju mnoho udalostí a nemôžem racionálne uvažovať.

Dvaja draci a veža s časom

Kedysi neexistoval čas. Neboli zmeny, neboli príčiny,  a ako raz povedal jeden človek, to, čo nikdy a nikde nie je, to nikdy ani nezostarne. Čo bolo aj nebolo pred časom, sa neuchytilo v žiadnej povesti, rozum ani srdce nezahorelo takou túžbou poznania. Komusi z ľudu sa ale podarilo zachytiť vznik času na špičku meča. Odrážal sa na nej celý príbeh o našom vesmíre, ktorý získal čas.

Všetko sa rodilo z hviezd. Aj drak s drakom na bruchu si poletovali v tmavých kútoch vesmíru, a boli to draci s veľkou smolou. Úbohí museli ustavične lietať, pretože nemohli nikdy a nikde zosadnúť. Akoby sa dráčik bruchom prilepil na zrkadlo, takto si ich môžeme predstaviť. Šupiny sa im ligotali ako hviezdy a krídla svišťali do kozmického šumu trochu zúfalé tóny. Vyčerpaní draci nenašli iný spôsob existencie, ale aspoň sa naučili tak lietať, aby sa navzájom toľko neplieskali. Kométy sa ponúkli, že ich budú chvíľu niesť, prilepia sa na štyri mohutné krídla, ale vymyslené dostihy skončili skôr, než začali. Takmer roztrhli oboch drakov. Nikto si vo vesmíre neodpočinul.

Vesmírny uzol drakov bezcieľne lietal, víril prach, až kým nenarazil na vežu zo studených kameňov. Veža sa krčila v čudnom uhle pod kameňmi, ktoré si slobodne a lenivo plávali vesmírom  a o nič sa nezaujímali. Ani o vežu v kŕči. Zato pozorní draci si všimli na veži kruh s čiarou. Ten kruh bol z ľadu. Je to oko ako naše dračie? uvažovali draci. Či tá ľahostajnosť kameňov alebo vesmíru nechala zamrznúť pohľad veže?

Z ľútosti draci naraz vypustili oheň, aby jej pohľad do vesmíru zmäkol. Ľad na kruhu sa roztopil a čiara, ktorá rozdeľovala kruh na dve polovice, sa odrazu pohla. Veľký, hrdzavý vrzgot počuli až v najvzdialenejších kútoch. Život vo vesmíre vydal sľubný povzdych: konečne prišiel. Čiara začala krúžiť okolo vlastnej osi. Tu zacítili draci, ako ich šteklí na bruchu. Prvé, čo urobili, obaja šťastní zosadli na vežu s hodinami. Krídla utíchli a oni sa započúvali len do šumu vesmíru. Okolité kamene sa pustili do prestavby, dokonca prach sa hemžil akosi ináč a lesk hviezd, planét i trpaslíkov bol jasnejší.

Lietali draci ešte niekedy? Pravdaže, no dodnes zostali strážiť čas na veži, lebo na svete jestvujú dve príčiny, ktoré stoja proti sebe a ktoré raz víťazia, raz prehrávajú: chladná ľahostajnosť a láskavý súcit. Draci občas nezabudnú ohňom udržať náš krásny čas, ktorý nám bol daný.

Za všetkým hľadaj vajce

Čerstvo umyté sklíčko na boku malo priestor na vlastný príbeh, čo je síce pekné, ale ten príbeh bol naozaj tam. Vajce si ho prečítalo na svojich potulkách. Nie, nebolo to vajce preslávené z vandrovania po poliach, ale vajce s vysokými ambíciami. Nie, nechcelo ísť na dovolenku do Chorvátska či Turecka. To boli ambície vyššie než Vyššie Tatry.

Vajce sa rozhodlo poskytovať ergoterapiu, liečbu prácou a to práve tým lúzrom, ktorí si zamieňali vetroopelivé paprade s papraďoopelivým vetrom, napĺňali laboratórium arómou rozbíjajúceho sa skla, nezapnutých digestorov a vražedných pohľadov. Veď v tomto plnom prúde letného semestra sa narodil náš hrdina, naše vajce s vyššími ambíciami. Niekto by tvrdil, že je oveľa dôležitejšie vyhrať v slovnom súboji „kto dostane rakovinu skôr“, a hľa!, ego je ergo vyliečené! Vajo sa nedalo pomýliť, pripustiť si takú naivitu v dobe nikotínového a hašišového zmyslu pre humor sa rovnalo snahe prepchať slona cez hrdlo odmernej banky, lebo skôr sa tam dostane ten nikotín než slon či náš hrdina.

Ten príbeh, ktorý si Vajo prečítalo na vyleštenom sklíčku, našlo po všetkých peripetiách, ktoré zažilo na cestách po Hrobke. Hrobka bol jeden dokonalý svet, preto v ňom žilo toľko šťastných lúzrov. Nielenže mali pochybnosti o svojich schopnostiach, akože či chloroform ešte dokáže uspať obyčajné vajce, varič z neho spraviť volské oko, ktoré oslepne pri pohľade na atropínovú krásku doňu, skrátka každý má ten svoj problém v krutej Hrobke, a vajce sa už dávnejšie rozhodlo zmobilizovať všetky svoje bielkoviny a priniesť trochu mentolovej vône a svetla do Hrobky. Trochu dobrej mysle mu dalo oregáno, trochu nadávok čierne korenie, z ktorého kýchali všetci škodcovia Hrobky. Vajo im muselo dať nový džob, tak ich vyslalo po čertovo lajno do Iránu. Inými slovami na sklade feruľa sa nám minula. Lenže škodcovia po takej liečbe prácou netúžili, rozpŕchli sa do nižších svetov, alebo sa nechali uniesť vetrom cez okná. Bol to prvý neúspech Vajca. Druhý prišiel s prasknutým valcom, ktorý už neodmeria zhola nič, ale akosi ho zabudli vyhodiť do koša a tak postával v celkovej depresii, možno aj anestézii na stole už vyše pol druha roka, kým sa ho neujalo Vajce. Najprv si ho odmerný valec pomýlil so sladkým Stévia Hawkingom, už dosť dlho sníval o čiernych dierach, nemajme mu to za zlé, no aký bol sklamaný! Pred ním stálo obyčajné vajce! Skúsil sa tváriť ako anakonda obkrútená na hrubom konári, ktorá si vôbec nevšimla okoloidúcich turistov, ale asi sa mu to nepodarilo, ba naopak Vajce mu navrhlo ísť po čertovo lajno do nejakého štátu začínajúceho na písmeno i ako idiot. Vajce totiž priznalo, že počulo o jeho osude a tak... Odmerný valec poradil na oplátku idiotskému vajcu, nech si ide po lajno čerta sám. Ani závoj mu netreba. Čerta ti! Vajo zostalo šokované, zabudlo na čertovské ambície ergoterapeuta. Akože mu netreba závoj? Veď keby šiel do Iránu, veruže si ten závoj musí dať! Okamžite by ho predvolali ešte na letisku. No zdá sa...

Vajce sa trochu zdeformovalo, so skľúčenosťou prešľapovalo na mieste a po druhom neúspešnom pokuse zmeniť niekomu život zadaním netradičnej úlohy v krutom svete Hrobky plnom šťastných lúzrov. Odmerný valec, ktorý už neodmeria ani obyčajnú destilovanú vodu, mu rovno chrstol do bielka, že nech sa ide vyrovnať so svojím pôvodom. Vajo tomu nerozumelo. Až kým mu to krátky príbeh na sklíčku neprezradil. Vypľul ho zo seba odmerný valec, keď ho prievan v Hrobke prevalil na zem (a ani tak sa nerozbil natoľko, aby ho ďalší lúzri tohto dokonalého sveta vzali a vyhodili do koša!). Autorom príbehu je sladký Stévia Hawking.

Vajce či Vajo či ako ťa volajú, na mene nezáleží, tebe závoj netreba. Tebe treba nájsť to druhé vajce, zapotrošilo sa niekde vo formaldehyde, nech ste znovu kompletným tímom a môžete viesť túto Hrobku. Pochop, že si vajce niekoho... kto nepodnecuje vášeň, ale je jej otrokom, a tak ti žiadny závoj netreba.

O samote, bláznovstve a zhovievavosti

Dnes mi kolegyňa povedala: „Ja by som nedokázala žiť takto sama.“ Už som to viackrát počula, zažila som „súcit“ ako pri osobe so smrteľnou chorobou. Áno, umieram ako každý z nás, okrem iného možno mi nemá kto navariť:D, ale ani zďaleka to nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Moja samota nie je skutočnou samotou (ako ju definujeme zo všeobecnej skúsenosti) a preto nie je ani na predaj. Nech to bude znieť zvláštne, šialene, ale takto žili istí ľudia a tí poctiví žijú naďalej. Ba samota je nevyhnutná!

Źijem so svojimi vlastnými postavami, ktoré som kedysi stvorila a na ktorých mi nesmierne záleží. Ako Puškin žil sedem rokov s pánom Oneginom, Gogoľ s pánom Čičikovom, atď... môj život je spätý s piatimi ľuďmi (mimochodom ktorí neskupujú mŕtve duše, ale ich navracajú majiteľom) a k tomu sú ďalšie postavy pridružené. Hoci poznám odpoveď, kto napísal príbeh, mala som vybudovaný dôležitý pocit, aký chceme dosiahnuť v realite: byť potrebným. A oni ma potrebovali. Našepkávalo mi to svedomie za to, do čoho som svoj čas investovala, s akými rizikami rátam do budúcna a celý dej sa javí ako Sizyfovské úsilie, ktoré budem do posledného dychu meniť na víťazstvo, aby som neskončila ako neúspešní alchymisti, ale aspoň ako Päätalo.

O to viac som rada, že naopak v realite som pridala na plyn, zišla z cesty a cez trávnik sa dostala tam, kde som bola omnoho užitočnejšia. Za viac než 5 rokov som pomohla, verím, slušnému počtu ľudí, ktorí to skutočne potrebovali. Robila som, čo sa dalo, ako človek bez kariérnych a majetníckych ambícií, s pokorou a v duchu proti oportunistom, ktorých vôbec, ale vôbec nemám rada, pretože ich sila spočíva v brzdení vzdelania, na ktoré by mal mať každý právo. Nehovoriac o iných sektoroch... A naozaj sme tvrdo naprogramovaní na zištné vnímanie spoločnosti. Kronika ľudstva mi to na každej strane dokazuje. Splnila som si však základnú lekciu, ku ktorej sa mnohí za celý život ani nedostanú, maximálne pomôžu vlastnej rodine. I to je ušľachtilý skutok!

No a tak, ako ma volali skutoční ľudia, volali ma aj moje krásne postavičky a zväčša vďaka nim som zabudla na reálne udalosti, ktoré neprinášajú vždy príjemné dojmy. Ani v príbehu nevystupujú postavy, ktoré by mi boli sympatické, alebo by mi vyhovovali. Aj vo vymyslenom svete môže nastať to, čo v realite: niekoho nemáme radi, vyrába problémy, vrcholne nesympatická osobnosť!, a časom zisťujeme, že táto osobnosť vlastne dokáže úžasné veci, je priam fantastická a modlíme sa za viac stráveného času s ňou. To isté sa deje s literárnymi postavami, existuje lepší dôkaz zhovievavosti? Desať rokov boli moje postavy prístaviskom, peklom, ostrovom, zápchou (nie dopravnou), kontinentom, paradajkovou polievkou, vesmírom, vesmírmi a paradoxne nikto na svete so mnou tento proces nemohol zdieľať. Tomu, komu záleží na tom, čo tvorí, priviera potichu dvierka (alebo horšie, rozvádza sa, všade počuť krik a plač), a druhá strana to jednoducho musí rešpektovať. Inak hrozí ďalší krik:D Žiaľ, čas nedovoľuje ísť naspäť, aj napriek našim permanentným pokusom činiť nelogicky, opak, zvrátene, chaoticky. (To bude asi aj tým, že entropia v živých organizmoch predsa len funguje trochu inak ako bežne.)

Zdá sa, že moja samota nevyzerá ako bežný obrázok samoty, takisto nemôžem nič z minulosti ľutovať, za čo môžem poďakovať silným ľuďom, ktorí obetovali svoj život druhým už pre rôzne dôvody, pretože ja by som to nedokázala práve kvôli môjmu príbehu (už to veru nie je „kvôli písaniu“) a preto sú pre mňa stále najdôležitejšou motiváciou, slovom ísť ďalej, hlavne sa nezastavovať, lebo existujú ľudia a deti, ktorí ešte nepoznajú alebo nebudú poznať čakaciu dobu. Ani môj príbeh nesmie poznať "čakanie", život je v tomto zmysle krátky (zmysel dokázať v živote čosi navyše, čo nemá s prírodou nič spoločné) a ukázal mi na reálnych príbehoch, že aj vrtkavý. Ak vám naozaj na niečom záleží, môžete to mať (Marissa Mayer, riaditeľka Yahoo). A kto tomu nerozumie a nemá vek so skúsenosťami alá babička z Úšustu, potom odporúčam základnú lekciu ako pomáhať ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú na zvýšenie sebareflexie, sebaovládania, empatie a v neposlednom rade na zvýšenie zhovievavosti. Alebo aspoň vlastnej rodine, veľmi to pomôže. Moja obľúbená otázka od Schopenhauera: „kto z nás si dovolí povedať, že nepotrebuje zhovievavosť druhých?“ Presne tak, lebo všetci sme tak trochu blázni! Preto buďme k sebe zhovievaví.

Holuby mlčia

Niektoré knihy sa hodnotiť nedajú pre vyšší počet autorov, omakala ich veľká populácia a história na nich zanechala prach, ktorý pravidelne každá doba odfukuje.

Podobne je to s filmami, nad čím som neuvažovala, dokým som nevidela jeden. The Elephant Man. 

A holuby mlčia, aj keď vidia žobráka na ulicu. Človek si však pysk otvorí, vypudí zo seba ušľachtilý citát naplnený spokojnosťou a vďačnosťou za svoj bezpečný život. Tu už ani husia koža, zimomriavka a vytreštené oči nepomôžu. Moje úbohé srdce bije ostošesť. A tie naše holuby majú srdcia pokojné.

Zrak mi škúli nad falošným súcitom, je ohňom, pripeká mi tvár. Hanbím sa za všetky prečítané farizejstvá z minulosti s mojou rozhorčenou odmlkou. Pri takom filme ako The Elephant Man si len pripomínam svoje pracovné skúsenosti s ľuďmi. Nariekam nad vlastnou bezmocnosťou. Pripomínam si, ako ďaleko stoja mnohí farizeji, čo majú na ústach med, vo vlasoch pozérstvo, v prstoch čerstvé maliny, ktoré píšu krvavé a od súcitu preďaleké prejavy. Mením sa na impulzívneho diviaka, ktorého odpáli poľovník, no musí mať viac nábojov poruke. Za mnou stojí rad renomovaných spisovateľov a filozofov, ktorí im prislúchajúcim životným písmom hovoria to isté. Garšinov nepokoj mnou trasie ako Hugov chladný pokoj. Všetko ale dýcha zámerom vo svete človeka.

A tie prekliate holuby mlčia. Oni to proste dokážu! Neklamať, nešíriť falošný súcit.

Ráno, v to tisíce prekrásne ráno zahrkútali v sivej reči dobré ráno a sladký nový deň, keď som ešte ležala s očami na zelenom strome za oknom.

Cesty po Slovensku

Slovensko. Vidím polia, som na ceste. Spišská hŕstka domčekov sa usmieva najkrajšími slovenskými poľami. Polia sú spomienky, sponad pleca vyletí úškrn... Môžem, cesty sú pokojné, nebuchnem sa čelom o operadlo suseda. Všetko je ale inak, keď... Autobusy na oravských cestách ma hojdajú ako sínusoida. Hóóóre a dóó... žalúdok vyskočí premet. Jaj, che, che. Mám vrásky z radosti, som v pohybe. Autobus vrčí pod taktovkou skúseného pána Floriána, jeho meno si prečítam na kúpenom lístku. Teplo za sklom upokojuje svet veľký ako autobus. Modrý záves robí spoločnosť až trom cestujúcim. Slovensko je... Korbáčiky! Oravská hrdosť ma vyviedla z mieri, uniklo mi zopár smrekových špicov. A keď už je v tom autobuse tak útulne v tieniku oravských stromov ako v sekvojovej Kanade, nechám tu zopár omrviniek šťastia. Kde sa najlepšie človek naje?

Svet je pohyb, jedlo a svadobná hostina slnka s tieňom. Slovensko. Prší a mokré cesty sa tešia na nehody. Cestou z Ružomberka smer Prievidza, v pozadí mi máva žmurkajúci zámok snov, otočka hore smer Rajec. Autobus vrčí, oznamuje prvé nehody. Preglgám s ťažkosťami, neodvážim sa nazrieť do cestovného lístka s menom, ktorý riadi svet veľký ako autobus. Volant sa krúti v raji prameňov a kofoly. Kuk von, osamelé koľajnice ako rebrík sa lesknú v príbehu, kde vláčik unáša deti do rozprávky o srnkách a kopcoch, o roztopašnom vetríku a krásnom výhľade na slovenské končiny. Ja cítim šišku a Žilinu za chrbtom. Blížim sa k výstražnému prstu Strečna, obzerá sa, ale nenakláňa sa prísne ako Veža na Devíne. Nechá ma prejsť tunelom. Ponad Váh medzi stromami mrkne rozospatý kamenný spoločník Strečna. Bye, bye, Starhrad...

Vlak hučí, som v pohybe. V zalesnených častiach sa sem – tam zjaví cesta. Chce sa mi zívať, farebné chrobáčiky prúdia za svojim cieľom. Autá, krovie, kamióny, nahé konáre, koľajnice, rieka a jeden spiaci kamión. Vystriedali ho melóny. Krajina beží. A zase zelené obludy! Čakajú na hladných Slovákov. Melónové Slovensko. Nech žijú melóny. Snívam v spánku.

Slovensko. Fajčiarska fabrika šúľa najkvalitnejší oceľový tabak. Mafián z Milána sa v zadumanom snení prizerá na dlhého hada s uhryznutým telom. Sú to prvé lomy. Otáčam sa za Turnianskym hradom, za Zádielom, hudba z autorádia brýzga a končeky vlasov mám vo výstrihu. Južné Slovensko sprevádza príbech o planinách na chrbtoch plazov, unikátne obrazy lúk, osamelých stromov, jaskýň a slovenských dedín v zastretej diaľke. Juh je ako príbeh pokožky. Vietor vlní trávy, posúva ich na sever a ja stúpam iba raz. Na Sorošku. Pred slnečným pásom prižmurujem oči. Najkrajšie slnko je slnko za chrbtom, ku ktorému sa otáčam. Škerím sa, som v pohybe. Mlčanlivé auto sa zvažuje nadol do Rožňavy, no dlhé plazy sa plazia ďalej k mestu s prvým gymnáziom na Slovensku. Rádio zašuští, som v trubicovom srdci planín.

Melónové Slovensko. Vlak sa ponáhľa po kráľovskej ceste domov. Prebúdzam sa. Všetko skoro speje ku koncu, no nakoniec do neba vystúpi zázrak s bielou polevou na špiciach. Krútim sa vo víre, ktorý priťahujú Tatry, som v pohybe. Po vlastných nohách Česi, Nemci, Poliaci, Maďari lozia v zákrutách strmých ciest. Hviezdy zostarnú v zabudnutí, jestvuje len kúzlo výhodu slnka. Oranžové, ružové a červené pásy pre silných. A najvytrvalejší si odnesú zážitok zo stretnutia s rysom. Na tatranských štítoch prebývajú slovenské oči a pot. Tatranský zázrak nenásytne cucá ako vír všetku pozornosť Slovákov a susedov. Do doliny sa valia smutné kamienky.

Vraciam sa s povzdychom do Košíc, vlak má pravidelnú reč. Spomínam na slovenský patchwork prírody. Severné boky našej krajiny sú ako zaoblené vrchy pred zrkadlom. A predsa sa líšia, založím si ruky premýšľajúc. Vlak zarachotí cez železný most, vidím cestičku, po ktorej som bicyklovala. Na Javorníkoch nájdem v blate skrytú lízanku, vysokánske stromy a ticho. Na Poloninách srdce Slovenska. Poloniny sú prísľubom nijakého konca...

Vyhliadková veža ma zdraví. Ktovie, čo príde po tuneli, čo mi ukáže. Koľko ľudí vegetuje pri Hornáde. Bežia, venčia, prechádza nejaké auto, smejú sa, slnko hreje na dominantný kopec, dotýkajú sa rieky. A mávajú okienkam hučiaceho vlaku. Som doma.

Zázraky sa dejú

Posledné dni boli ťažké ako slon na streche domu. Netypické a preto nevhodné udalosti v období, v ako každom inom. Časopriestor plný nešťastia, zúfalstva a sĺz – všetko končiace v bezmocnom váľaní sa v posteli – je maximálne priateľský k zázraku. A on sa naozaj... stal za rozkošných chvíľ strávených v lese za jari. Zelené more sa poddávalo jarnému vánku, konáre sa chveli od radosti, pišťali pod ťarchou spevavcov, ale chveli sa pred zúfalými prosbami nešťastia zloženom z kostí a mäsa. Plakalo to, voňalo zem, vŕtalo si do nej hlavu ako pštros unikajúci pred problémami. Búchalo to rukami na stenu kaplnky. V nej na to ono z mäsa a kostí, na toto dvojnohé zvieratko civela Panna Mária v modrom rúchu. Mlčky, lebo, ďalší žiaľ, bola to socha veľkosti desaťročného dieťaťa. Stromy sa zomkli, čo v lese pre živú jar ruší krásny čas jari. Smútok mal zhniť v jesennom lístí. Aký nepríhodný čas na smútok! Pozrite sa tamto vyššie na lesnej cestičke mravcami udržiavanej, ide šťastná dvojka kamarátok, mávajú očami po nás, na zelených partizánov. Poďte bližšie, dievčatká...

Ony boli šťastné, jedna bola stvorená na pohadzovanie voňavou hrivou, druhá na pohrávanie sa s náhrdelníkom. A ono to pod kaplnkou zúfalo, celú atmosféru kazilo. Raz si hore, raz dole, ale ako bolo povedané, zázraky sa dejú vtedy, keď to najviac očakávame, pretože to chceme. A tak kamarátka kamarátky sa dohrala s perlovým náhrdelníkom, v milom vtipe o sviečke pridala silu a hop! Niť na náhrdelníku sa pretrhla ako viacvrstvová mulinka života, vrcholky stromov sa roztriasli, vtáčik zaškriekal, úsmev kamarátky kamarátky sa vytratil, diviak dupol ako osud, osud zahučal vo vetre a perly v lese začali padať ako omrviny z obrej dlane.

Rovno na chudáka plačúceho tvora. Perly spravili zopár sált ponad výhonky budúcich partizánov lesa, prehopkali kaplnku a vhupli čudákovi do nastrčených dlaní. No toto!, divil sa. Hneď po tom, ako mu prebleslo hlavou, že to nie sú pravé perly, začal vzlykať nad veľkým zázrakom. Nebesá ho vypočuli, Panna Mária plakala s ním.

Prvý krok do Vysokých Tatier

Nech ich duše v kráse Tatier spia, orlie krídla raz slnko pretnú a ten tieň bude ich sloboda minulá i budúca.

Tatranské túry sa dajú prirovnať k užívaniu návykovej drogy, nesú so sebou neovládateľné pôsobenie sily ako borovička. Väčšina ľudí zažíva tú eufóriu; kým žijeme, sme vyhľadávači, neúnavne vyhľadávame niečo pre vlastné potreby či potreby iných. Stále bojujeme so smrťou, aj keď na to nemyslíme, podvedome si vyberáme spôsob smrti. Ak zahynie človek pádom z tatranskej steny, mnohí nechápu, prečo tam vlastne šiel sám a je si sám na vine. Pri tom aj oni majú svoje spôsoby, ktorými sa približujú k spokojnému šťastiu. Každý ma svoju predstavu.

Mne sa tiež pozastavuje rozum, keď človek si lezie na bežne neprístupný štít a so samotou. Ako nedávno zahynulo takto dievča, alebo keď cez zimu sa Poľka vybrala na Východnú Vysokú a pošmykla sa, alebo... Kedysi žili aj hľadači pokladov v Tatrách... Na druhej strane chápem (až na tých hľadačov) tú hýbaciu silu, ktorá ich nútila ísť a otvoriť náruč smrti v zlomovej chvíli. Sila je to prirodzená ako, že má človek dva palce hore po prekonaní Kriváňa. Za tejto okolnosti to nie sú nešťastné obete, ale naopak.

Aj ja som tú hýbaciu silu, posadnutosť, závislosť, návyk atď. zažila v súvislosti s Tatrami, a hoci sa prikláňam k tomu, že mnohí extrémni turisti sú v skutočnosti hlupáci, ktorí si život a svoje blízke okolie nevážia, ako by sa na rozumného človeka patrilo, dostatočne chápem ich nelogickosť, prečo idú ďalej aj po prekonaní väčších nehôd. Vidím pred sebou tú silu ako gerlachovskú dieru v myslení. Sme totiž všetci obeťami hľadania. Hľadači dobrých pocitov, skrátka egocentrizmus miznúci počas dospievania sa v tomto smere stopercetne prejaví a tak sa zdá, že v našej predstave niektorí vyzerajú ako hlúpi, zatiaľ čo oni si myslia o nás to isté.

Nepatrím medzi extrémnych turistov, no keby som sa riadila priemerným názorom vyplývajúcim z tradičného boja so strachom, nikam by som nedošla a nezažila dobré pocity. Bojujeme s vlastným strachom a je to každého osobná vojna, výhra či prehra patrí dotyčnému. Zopár tatranských výhier povzbudilo aj mňa, niečo ma naučilo a dokázala som si zdravie, vôľu a hranice. Dve prehry z desiatich návštev som si pripustila cestou na Ostrvu, nevybrala som sa snehovým úsekom ďalej, a na Priečne sedlo, pripustila som, že tu by bola nevyhnutná prítomnosť niekoho.

Po absolvovaní prvej samostatnej túry som už nevidela nič mimoriadne na tom, že si zájdem do Tatier pekne sama na turistické trasy počas sezóny, stretnem fajn ľudí, typické tatranské úsmevy, porozprávam sa a môžem zdieľať to ohromenie z masívnosti Tatier s niekým. Dokonca Tatry sú prijateľnejšie pre samostatné jednotky, výstupy sú náročné na zmysly a fakt obidvujem, že páriky sú schopné sa ešte držať za ruky, keď človek je vôbec rád, že predýchava výstup a môže si utrieť čelo, napiť sa, pozerať pod nohy, alebo chlapík pri zostupe z Rysov sa sústredí na selfie palicu, tak to je... Je to báječne využitý čas! S istou nevôľou však spomínam na fanatických turistov, ktorí nesplachujú na Téryho chate, ale na zvyšok populácie spláchnu kamene. Tatranskí bagristi a utečenci (tí, čo bežia ako Harrison Ford) majú na tvári znepokojujúci výraz, akí nájdu americkí vyšetrovatelia na tvárach slávnych hercov vo vaniach... Alebo lanovkári s trendovými paličkami, čo nimi stepujú ako pavúky, a vám zostane iba nepríjemný pocit, že vám vlezú pod nohy, zakopnete o ne a... Každým rachnutím o skalu akoby naliehali: Uhni! Uhni!

Najúžasnejší pocit som zanechala na Kôprovskom štíte, kde som sa po prvý raz odvážila ísť sama. Niečo ako výhra troch tisícok, navyše vlastnou zásluhou. Na Slavkovskom štíte nad nami preletel orol a pripojil sa k ostatným smerom na Gerlach, neviem si predstaviť lepšiu odmenu a krajší tieň ma už hádam nestretne... Ani zadky kŕmiacich sa kamzíkov pri Svišťovke alebo natrhaná tatranská kvetena v poľských paprčiach celej jednej rodiny pod Predným Soliskom ma tak nerozrušili. Pri zostupe z Kriváňa ma viedol človek - otec s jeho dcérou, ktorý na hodinu zastúpil (ne)"skutočného" otca. Vtedy ma potešila výnimočná nezávislosť a moc, špecifická a veľká moc, s akou sa človek narodený v početných rodinných zväzkov stretne iba ťažko, pokiaľ sa nerozhodne otočiť chrbát tým, ktorí si o neho dovtedy robili starosti.

Poznaj sám seba, vo vlastnej činnosti. Tatry mi pomohli po zdravotnej stránke a stali sa mi dobrým priateľom ako kedysi Londýn. Veľa dajú, ale samozrejme je tam istá cena, ktorú treba zaplatiť. V rozumnej miere je to cena veľmi dobrá, kto sa však preceňuje i v bežnom živote, tomu sotva pomoci. Na druhej strane, niekto neznesie sám seba, nevie nič spraviť sám bez pomoci, nevie sa rozhodnúť, nevie vyjadriť názor a vždy musí byť s niekým, tomu tiež sotva pomoci.
Netreba sa poddať strachu, ktorý všeobecne panuje u tých, čo rozhodnutia robia len a len z počutia, nie z vlastných zážitkov a treba ísť, ak sú na to bezpečné podmienky. Budete prekvapení, čo vám Tatry dajú, ak sa odvážite a čoskoro budete schopní dať nádej na krásny tatranský výlet aj tým, ktorí sú trebárs menej mobilní. Tatry dávajú možnosť temer každému, čo je skvelé a je to ojedinelý úkaz na Slovensku. Nezostanete v nich sami ako v bežnom lese, dostanete aj pomocnú ruku (samozrejme od človeka, nie od ducha svätého)...

Nuž, ja som Rysmi začala a nimi aj končím, tí, ktorí pôjdete okúsiť krásu Tatier, sledujte každý svoj krok a nezabudnite darovať Tatrám jednu nadávku:D, jednu potom na seba:D a darujte aspoň jeden tatranský úsmev okoloidúcemu:)

Verejná knižnica J. B. na Hviezdoslavovej

Vlani zanikla jedna z knižničných pobočiek v Košiciach. V minulosti ich bolo viac. Naše mozgy žijú vo svete príčin a následkov, preto v dnešnej dobe bude stav knižníc upadať naďalej. Čo je charakteristické pre dnešnú dobu? Vyššia rýchlosť.

Čítanie je pomalá činnosť, ale význam knižnice veľký. Popisujeme už formu akéhosi "predka" nového informátora, internetu. Nikto z nás nevie vopred povedať, do akých rozmerov sa scvrkne potreba využiť knihu, ešte nie je tento proces ukončený. Kniha nevymizne, ako nevymizla stavba, kedysi najdôležitejší informátor dejín, ktorý nahradila forma knihy. Možno si až tak neuvedomujeme, že sme to práve my - naša doba, ktorá už usmernila budúce vnímanie človeka, dali sme mu novú formu a to je veľká vec. Naposledy sa tak stalo pred viac než pol tisícročím a na východe ešte skôr. Po skončení stredoveku začali vládnuť obchodníci, dnes uchopili svet do rúk počítačoví experti.

To nehrá v prospech knižníc. A tak to aj vyzerá vo výsledkoch. Využijem moc čitateľa a budem reagovať na našu knižnicu, ktorú prezývam "hviezdoslavka". So smrťou svojej pobočky som sa zmierila vďaka času, "hviezdoslavka" však stále žije, ba dokonca má nové riadenie. Záleží mi na nej, samozrejme. Nie je príjemné vyhlásiť, že vidím diery v zmýšľaní, podpriemerný prístup, kritický deficit nápadov, čo nekoreluje s bohatým svetom, ktorý ponúka knižnica, nepochopenie úlohy, ktorú má knihovník, napokon vzdanie sa. Kritizujem činnosť tých ľudí, čo tam robia, a mrzí ma to, pretože ako bežní ľudia sú iní. Sú lepší, s mnohými si viac než zdravím, niektorých poznám roky rokúce. Po botanickej záhrade je hviezdoslavka mojím tretím domovom, keďže pobočka na Mieri neprežila zdĺhavú vojnu.

V priebehu asi troch rokov sa viackrát stalo, že na akcii sa zúčastnil malý počet ľudí, temer žiadny. Na akcie "známych mien" prišlo viac návštevníkov, alebo akcie so židovskou tematikou sú stále aktuálne pre staršie ročníky. Akcie s tematikou týkajúcou sa širšej verejnosti (gýč, pamäť, dejiny Európy, literárneho Slovenska, valentín) mali slušnú účastnosť, žiaľ takých akcií je vzácne. Zvykli byť akcie o financiách, oblasť nemala v tom období kompenzáciu v inom obsahu. To hneď zaváňalo snahou konkrétnej osoby. Ďalej to boli akcie s regionálnymi autormi so slabou účasťou a koncertné akcie s poéziou, na ktoré nechodím, teda neviem viac o ich priebehu, ako ani o detských. Tam je ich, myslím, dosť aj na pobočkách a v sieti Knižnica pre deti a mládež.

Čím to je, že akcia nejakého charakteru má prázdne publikum?! Že niekoľkohodinové online čítanie od renomovaných slovenských spisovateľov nemá čitateľov, nieže ešte publikum, iba oduševnených knihomoľov?! Že na regionálnych autorov sa pozrie dokopy 5 až 10 ľudí?! Že Štúr žije iba pre dorast, ako sa zdá - z nutnosti?!

To sú tie zbytočné otázky, ktoré som si kládla po odchode z knižnice. Tá dôležitá a aktuálna je, čo by mala knižnica spraviť preto, aby zaplnila stoličky na akciách bez väčších problémov. Knižnica sa musí dobe prispôsobiť, ale určité javy sa v živote ľudí nikdy nezmenia. Knižnica by mala ľudí presvedčiť, že potrebujú ísť na akciu, to je základný princíp aj dnešnej doby: naplniť svoje potreby s o trochu vyšším tempom. Knižnica by nemala pri tvorení akcií zabúdať na to, kým je, čo v sebe má. Jej zamestnanci sú tí, čo jej pomáhajú prezentovať sa. Sú jej "jazykom", ktorým rozpráva o svojom vnútri, o svojich náladách, o postoji k životu, k dobe... Jej bohatstvo je silou, ktorú by mala nevyhnutne využívať v komunikácií s ľuďmi. Knižnica potrebuje fungovať ako dobre organizovaná jednotka. A naša "hviezdoslavka" potrebuje reštart! Keď sa len človek zamyslí nad tým, "kto" je knižnicou, pochopí, že reštart je opodstatnený. Kruto povedané potrebuje detoxikáciu, ktorá, zdá sa, neprišla ani po príchode novej riaditeľskej posily.

Kto pozná realitu, vie, ako to funguje na pracovnom poli. Ľudia sú tí, ktorí vytvárajú prekážky a vymýšľajú argumenty. Svojim priemerným postojom k životu, presadzovaním osobného života brzdia verejnú jednotku - knižnicu. Je v poriadku, že každý ma svoj život, ale zhora vyplýva, že v súvislosti s charakteristikou knižnice sa treba zamyslieť nad sebou. Nie je človeku smutno, keď vo svojom pôsobení vidí prázdnu knižnicu počas akcie? Malo by, je to výsledok jeho "snahy" doviesť ľudí k dialógu s knižnicou. Ja ako čitateľ cítim hanbu.

Ak hviezdoslavka začne prejavovať viac dobrej vôle, bude uvažovať predovšetkým nad tým, čo majú ľudia radi, a obľúbené činnosti spojí s vlastným knižným bohatstvom. Ľudia sú rodení súťažiaci. Kto by nechcel mať pocit výhry? Súťaže, tomboly sa dajú krásne spracovať v téme. Ľudia odnepamäti radi vysvetľujú javy vôkol seba. Aj deti, už 5ročné dieťa má dostatok informácií na to, aby vytvorilo vlastnú rozprávku. Alebo má dosť odvahy, aby sa zahralo na učiteľa, knihovníka, moderátora, hľadača pokladu. Deti radi učia a vedú nás.
Čas... Doobedný priláka mladých zo škôl, ak sa budú vyrábať letáky alebo aktívne oslovovať školy. Upozornenie v novinách nestačí, väčšina mladých noviny nekupuje, iba pracujúci, ktorý na akcie nemajú čas. Študenti si vypočujú o životoch spisovateľov a knižnica ich predstaví ako reálnych ľudí, nie ako "učivo". Kvízy, tvorba veršov z náhodných slov, interview v meste, ankety prinášajúce štatistiky o nás, pekne vyvesené vo vestibule vzbudí dojem, že knižnica nás vníma... Starší prídu aj poobede na súťaž v osemsmerovkách, krížovkách. V podvečerný čas môžu súťažiť a niečo sa dozvedieť tí, ktorí pracujú. Tí, ktorí majú radi literatúru, v podstate pre nich akcie knižnica doposiaľ nevytvára, čo je najviac prekvapujúce. Ešte som nezažila prednášku o francúzskej literatúre 19.st., o lordovi Byronovi, o nemeckej filozofii, o americkej literatúre pre ženy či o čínskych Letopisov! A to sú iba základne, ktoré tvoria dejiny národnej literatúry. Je toho toľko a všetko sa delí na menšie úseky literárneho sveta. Fantázia, a hviezdoslavka sa jej vyhýba. Nad týmto sa mi už zastavuje rozum. Je veľa kategórií ľudí a akcie treba vymýšľať pre všetky. Formy odmien môžu byť rôzne, neverím, že by sa nenašiel sponzor na skromnejšiu kúpu kníh, či predplatné, či obed zdarma atď. Stačí kreatívne rozmýšľať, v rýchlejšom a častejšom tempe. Nie rátať minúty do záverečnej... Takže charakter akcií sa potrebuje zmeniť, v každom príade by malo na knižnici záležať, koľkými ľuďmi sa naplní.

Je nevyhnutné zmeniť prístup na hviezdoslavke. Chýba jej viac vôle, snahy, viac života a mladej krvi, ktorá nevyrába prekážky. Mladí sú stvorení na oslovovanie kompetentných, získavajú tak skúsenosti, sebavedomie, zvyšujú komunikáciu, učia starších dnešné tempo v zmýšľaní, zatiaľ čo starší by mali odovzdávať skúsenosti, radiť, viesť, byť vzorovou spoluprácou a dokazovať, že lenivosť či neschopnosť robiť kompromisy, typická pre mladých, je brzda v rozvoji. Starý a nový vek by mal byť v rovnováhe. Takto knižnica pôsobí skôr ako spomalená inštitúcia, ktorá sem tam spraví dobré gesto, sem tam vrhne na čitateľov umiernený pozitivizmus, ináč sa zakrúti do svojej deky, vyloží si nohy, popíja kávu a očami prepína programy. Alebo sa zavrie do kuchyne, na záhradu. Realita je tvrdá, peňazí je nedostatok a v hlavách kompetentných resp. titulovaných sa na 95% vyskytujú namiesto mozgu peniaze, sú to luxusní úbožiaci, ktorí zarábajú veľa, aby mali ešte viac. Ale dajú sa prebiť, mám s tým skúsenosť, sú ľudia, ktorí majú docentúru, ale nie sú skúpi, prídu a porozprávajú sa s nami. Nič za to nechcú. Sami sme si vytvorili drahý život, drahé zmýšľanie, ľudia a ich ochota bude vždy sínusoidou, s tým treba rátať. A nevzdať to. Na základe týchto faktov by nemal takýto prístup postihovať inštitúciu, ktorá stále nesie svoju čiastku zodpovednosti za naše vzdelanie. A vzdelanie, beh na dlhú trať, je to jediné na svete, ktoré môže riešiť väčšinu problémov. Aj globálnych.

Naša doba sa nazýva Andrej Syčev

Pred niekoľkými rokmi mi skrsla myšlienka, ktorá sa rozvinula do veľkých rozmerov. Začiatky boli najťažšie, ale ani pokračovanie nie je najjednoduchšie. Vari najťažší bude záver všetkého. Minulosť, prítomnosť, budúcnosť v jedinej vete.
A keď dopíšem posledné slovo, dám bodku za deväťročným príbehom, budem mať všelijaké dojmy, ako píše sv. Augustín. Z toho "času", ktorý som strávila s príbehom o piatich ľuďoch.

Bol však jeden čas či dojem, veľmi nebezpečný pre existenciu príbehu. Stagnovala som po vyše dvoch rokoch? Ktovie, nepamätám si, kedy to bolo. Obdobie odmlky, v ktorom narastala smrť tohto príbehu. Bola som si istá, že mu chýba niečo veľké. Nová postava? Väčšmi rozvetviť dej? Jednak chýbali mu životné skúsenosti s abstraktnými pojmami, keďže životné skúsenosti reality sotva využijem v sci-fi fantasy. Maximálne na jeden dva riadky. Tu ide o viac. Súboj s teóriou a so samou sebou (k.a.n.t.). Medzi najdôležitejšie abstraktné pojmy patril súcit, za tento fakt vďačím "pesimistickému" Schopenhauerovi a úžasnému človeku sv. Františkovi, ktorý je rýdzim stelesnením súcitu. Mám ho tam. Mám súcit, a som na hrdá na to, že celý príbeh vlastne vznikol vďaka súcitu.

Pred dozretím na súcit som ale mala to nešťastné obdobie, ktoré spôsobovalo istú smrť príbehu. Azda som si myslela, že by som s tým mala prestať. Národy som nemala dôkladne vypracované. Niekoľko poznámok o vesmíre nestačí. Postavám chýbala reálna psychológia. O štýle nehovoriac. Potom ale vošiel do môjho života jeden príbeh, ktorý sa naozaj stal. Osud, ak to tak mám nazvať, no pohŕdam týmto pojmom, jedného mladého človeka. Mladého ruského vojaka menovite Andrej Syčev, ktorý zažil tvrdú a krutú šikanu. Nie, nie načítaná kniha môže zmeniť človeku postoj, ale realita. Realita vo veľkej podobe.

Jeho okamih zlomu ma poznačil natoľko, že som si hlboko uvedomila odpoveď či silu na pokračovanie. Jeho život bude poznačený do konca života, ale v mojom živote bude poznačený iba tento príbeh. Z tohto poznania mi bolo neraz do plaču.
Zamerala som sa na to, aby sa svet dozvedal o týchto krutostiach a dávno predtým som si vybrala cestu beletrie na vyjadrovanie toho, čo chcem. Ja neviem, či je to šľachetné, ako bolo povedané, ale je to predovšetkým hnus, ktorému sa dá len veľmi ťažko venovať pohľad. Práve druhý diel trilógie bolo veľkou výzvou neodignorovať Peklo, peklo, Zlo a zlo, nenávisť, krutosť, zvrátenosť, špinu, poníženie, bolesť a výsmech. Odmalička som sa s tým stretávala, totižto aj deti vedia byť ukrutné, nielen dospelí. Celý diel je pretkaný tými špinavosťami, aké robieval človek odnepamäti bez ohľadu na jeho postavenie. Sú desiatky literatúry, v ktorých sa pravdivo píše o spekelnenom rozume človeka. A môj druhý diel bude medzi ne patriť, vybojujem si to tvrdou cestou, nie cestou známych a využívaním dedičstva priezviska. Bude v ňom postava, ktorá zastupuje Andreja Syčeva, človeka s otrasným zážitkom zo súčasnosti, človeka, ktorý pripomína, že svet sa nikdy nezmenil z ľudského hľadiska, ako tomu spotrebná spoločnosť uverila, a že sú tu ľudia, ktorí trpia, na ktorých je páchané zlo a my si zavierame oči pred nimi, aby sme svoje vlastné životy dožili v pokoji a šťastí. Ani to takýmto ľuďom nezazlievam, sama by som rada žila v pokoji a šťastí. Niekedy však prídu okamihy, ktoré zrušia slepotu, keď vám vaše predstavy o pokoji zlomia životy ťažko skúšaných ľudí.

Netvrdím, že cestou beletrie pomôžem napraviť niečo, lebo by som aj chcela, ale za posledné roky som vyskúšala aj skutočnú pomoc, ktorá neráta s emóciami, aké sú v literatúre. Šťastie, že na druhej strane brehu stojí Súcit. Svoje meno musí mať v každej dobe. Aké ho má dnes?

„Sama všetko vidím... Nikomu som nič nepovedala... Ale ja to nechcem vidieť... Nikto nevie, čo to je... Čo to pre svet znamená, lebo niečo to znamená... Ja viem, že to je vždy a všade, ale skrýva sa to... V podzemí sa to skrýva... A v našom svete sa to skrýva tiež... Videla som filmy, ale filmy nie sú skutočnosť... Ocko však povedal, že niektoré sú podľa skutočnosti... Prečo to je tak... Prečo to robia... Ubližujú si a nik to nevie... Nedá sa zasiahnuť, keď sa to skrýva... Aj Maggie povedala, že to bolo u nich... Ale bolo to iné... Psychické. Prečo sa to nedá zmeniť? Nech to prestane. Teraz. Odrazu!“

Sadie 

"Aj ty vysvetľuj referendum!"

To je vyhlásenie v letáku, ktorý sa dostal aj do mojich rúk nakoniec... Okrem toho nejaký list fiktívneho slovenského Cimrmana, ktorý nadáva hajzlíkom, ako hajzlíci nadávajú na fiktívneho Cimrmana. Všetci ste v jednom vreci, a asi neviete o tom.
Dám si pár minút námahu a vysvetľujem referendum, ako ho vnímam, pretože je taký nedostatočný a skrivený, ako tie plány politických strán, ktoré som si raz v živote prečítala a získala som traumatický obraz, ktorému je najlepšie ukázať chrbát... Desaťročné dieťa vie napísať krajší sloh a v tomto prípade to je veľmi škaredé poznanie. Ani Machiavelliho Vladár, Kapitál, Banášov popis idiotov či 1984 nepotrebujem k požiaru, ktorý ma pripravil skoro o všetky mozgové bunky. Nech si žijú politici ďalej vo svojich nakradnutých majetkoch, ale moje bunky sa neznížia na čítanie komicky zosmolených politických plánov. Máme šťastie, že nežijeme v 18.storočí a nedostaneme prebodnutie na kôl. Škoda, že sa pozícia občana nedá využiť viac, to je jeden z falošných omylov, ktoré radostne vyhlasujú politici v čase volieb.

V prvej otázke je zreteľný nátlak kresťanských duchovných hodnôt. Chýba mi tam preto závažná pripomienka, že ak manželstvo bolo vždy medzi mužom a ženou a nikto to nikdy nespochybňoval - potom treba dodať, že o tom nepochybovalo kresťanstvo, ktoré sa stalo základom duchovnej kultúry Európy. Ale Európu netvoria iba kresťania, a hoci aj ateisti majú podobné hodnoty, nepatria medzi kresťanov, ktorí musia predložiť názory aj také, s ktorými nesúhlasia. Takže hneď prvý argument je zavádzajúci, dokazuje ľudskú fintu: ukážeme iba to, čo nám vyhovuje. Všetci tak robíme. S ďalšími troma argumentami súhlasím, ale že štát dáva stabilitu manželstvám plus výhody, tak toto je skutočne zhovadilý argument asi tých, ktorí si žijú v hojnosti. Zároveň akoby podporovali fakt, že polovičné rodiny nie sú podporované štátom, lebo temer všetci z polovičných rodín, čo poznám, vrátane mňa odchádzajú do zahraničia. Deti z takých rodín nemajú nijaké šance presadiť sa na Slovensku a nech sa tvorcovia argumentov spamätajú a nech si šťastne žijú ďalej, a neroztrubujú tieto hlúposti. Nech si zrátajú, koľkí nosia na chrbte hypotéky a vyrastali v tradičnej rodine a koľkí odchádzajú... Ak sa tu žije zle, treba si to povedať, a nie sa klamať. To je úbohé a vychádza to zväčša od dobre vykŕmených ľudí bez štipky sebapoznania.

Často som sa stretla so zdanlivo logickými tvrdeniami, ktoré sa usadilo aj v predposlednom argumente prvej otázky. Ak bude manželstvo aj napr. vzťah dvoch mužov len kvôli citovej blízkosti, potom sa tým budú diskriminovať traja priatelia či babička s vnučkou... Tak tento argument je presne od hlupáka, ktorého definuje Umberto Eco vo Foucaultovom kyvadle. Opäť snaha skriviť obraz a dezinformovať úbohého človeka, aby nemohol uvažovať za seba. To je dedičné, preto nám mnohým matematika nejde. Ak A je B a B je C, potom A musí byť aj C. Sofistikovaný argument vytvorený nesprávnou cestou. Ten, čo ho hovorí, má málo preštudovaného alebo je farizej. Dieťa je duševne a mravne nevyspelá bytosť (inými slovami nepopísaná tabuľa), odkázaná na starostlivosť, chránená zákonmi, tak ako môže jeden dospelý človek prirovnávať situáciu dvoch dospelých, za seba zodpovedných k situácii jeden pod zákonom a ochranou iného dospelého, druhý dospelý? Taký človek je hlupák. Ecov hlupák. A toto je hlúpy argument.
Takže ak sa pozriem na to ako nekresťan, nemám potrebu klásť prekážky k zakladaniu zväzkov ľudí orientovaných na rovnaké pohlavie. Láskavo ich rešpektujme, nehaňme ich, neponižujme, lebo aj heterosexuáli sa môžu cítiť diskriminovaní, že sa o nich nehovorí toľko ako o homosexuáloch. Celé je to smiešne. A Cézar spal s mladými legionármi. Homosexualita bola, je a bude. Z biologického hľadiska je to v poriadku, má svoj význam v redukovaní množenia, ako hranice rozmnožovania. Homosexualita patrí k životu na Zemi a z mravného hľadiska mi príde hrubé, ba primitívne neustále vyťahovať takúto intímnu záležitosť na povrch, pretože to vedie k ďalším hrubostiam, ktoré si ani títo ľudia nezaslúžia!

Napokon v samotnom letáku stojí: každý z nás je dôležitý!

Deti sú pre spoločnosť dôležitým účelom manželstva...Dieťa nie je dlh, aby si ho mohol niekto vymáhať! Pekné protirečenie... nedokazuje sa to práve v letáku? Leták si vymáha niečo od muža a ženy...ešte aj pochodovalo sa za to... stačí tie vety vynechať a človek by pookrial a dal za pravdu... Pretože aj muž so ženou sa môžu cítiť skoro ako vinníkmi, že nemôžu mať deti, nechcú mať deti...

Tiež nesúhlasím s tým, aby sa dieťa dostalo medzi dvoch mužov, alebo ženy. Tu je absolútne nevyhnutné riadiť sa zákonmi prírody, ktoré jasne hovoria za všetko. Netreba byť kresťanom, aby sme deťom dopriali pokojný život s matkou a otcom. Decko si zaslúži to, čo mali od praveku, prečo teraz by to malo byť inak. A ak z prírodného hľadiska je muž naprogramovaný mať viac žien, nech aspoň vydrží do dospelosti vlastného decka a potom nech odchádza robiť si ďalšie. Za tieto reálne fakty by sa malo ísť pochodovať, nie za nenarodené životy.
Detská psychológia je zložitá a mnohým úplne chýbajú vedomosti, najsmiešnejšie je, že dospelí rýchlo zabudnú na svoje vlastné detstvo a detské spomienky. Potom robia to, čo robia a sú referendá, pochody...

Na druhej strane, malo by sa prihliadať na výnimočné situácie, kedy dieťa je vydané napospas bez ochrany, bez osoby dospelej a to sa môže pokojne stať aj v detskom domove (áno, mnohí majú pokrivený obraz o domovoch). Necháme ho tak? To radšej nech ho živia dvaja muži. Sú to však patetické, srdce drásajúce prípady. Ja verím tomu, že ak sa niekomu decko stratí, po štyroch rokoch rodič pozná, že je mŕtve, pochová ho a na to sa mu dieťa vráti živé a zdravé po tom, ako ho našli dvaja homosexuáli, tak im bude takýto rodič do smrti vďačný. Samozrejme, to sú extrémne prípady, ale stávajú sa. Prestaňme sa hrať na bohov a nadávať si do hajzlíkov.

Tretia otázka je podľa môjho názoru úplne zbytočná a nevyrieši nič (už len preto, že je riešená dávno v tej otázke). Nevyrieši sa ani za áno, ani za nie. Táto problematika má veľa vrstiev, usilujú sa ju riešiť ľudia v globálnom merítku, zabúda sa však, že ide o problém mikrosveta. Podobne ako eutanázia či interupcia sa nemôže a nedá riešiť globálne, iba individuálne, ľudia sa napriek tomu o to snažia s vlkmi vyť v presvedčení a nerešpektujú osobnosť človeka. Nerešpektujú sa životné skúsenosti jedinca. Tak pochopiteľne dochádza ku konfliktom...
Riešením je tu len odborná psychologická pomoc, rada, zákon, lebo my neodborní občania, ktorí si spomíname na vlastné detstvo, mali by sme pochopiť, že dieťa nie je zrelé ako my a malo by byť primerane chránené pred informáciami. Čo je primerané a čo nie, rozhodujú psychológovia.
Hoci je zbytočná táto otázka, viem presne, prečo k nej došlo. Je to jedna vrstva z tých hĺbok, ktoré spôsobila globalizácia. Ona je na vine, poďakujme jej. Máme životný štýl prichádzajúci zo Západu, internet, dostupný už aj pre deti. Máme zvýšenú rýchlosť života, chceme, aby sa urýchľovala u detí. Ďakujme sebe samým.

Nielen akékoľvek referendum dokazuje, koľko protirečení a davových úvah je na svete a ľudia strácajú zábrany, spôsoby, EQ, strácajú identitu, pretože kto chce s vlkmi žiť, skutočne musí podľa nich aj zavýjať. Každý niekomuresp. niekam patrí, ale... akosi zabudne to pripomenúť. Naviac niekedy vlčia svorka je mnohovrstvová a nevidno, až do akých vlčích dier sa človek dostane. Nie som výnimka. V mase informácií a "informácií" niet občas šance rozmýšľať za seba, a tak sa stane, že príjemca príde na vlastný chybný názor, stačí jedno zamenené slovo, ako nedávne "teroristické" útoky, ktoré boli kriminálnym činom, patriacim medzi závažnejšie. Ako bonus bol kriminálny čin obeťami očakávaný rokmi a jeden z obetí mal vlastnú ochranku. Netreba šíriť paniku, odkazujú Briti.

Nuž, okrem boja proti rakovine, vojny na Ukrajine a agresie americkej vlády na Slovensku sa onačíme s referendom. Je to v poriadku, ak toho nie je priveľa a samozrejme, už je toho priveľa dávno vďaka ľuďom, aj leták si ma našiel, čo žijem zdravo a šťastne bez internetu a hlúpych mienkotvorných masmédií...

Tak je, ako je to teraz

Každý deň na teba myslím! Vidím ťa a mám chuť pustiť si super pesničku, rozpustiť si vlasy, však fúka holandský kmeť a hodiť sa ti do náručia. Robiť krik, krik, krik ako pri vítaní pred vlakom! Smiať sa ako blázon, lebo všetko toto je bláznovstvo. Blázon žije v nádeji, vášni a v tom, čo si vymyslí v hlave. Chichocem sa, hoci chcem s tým prestať.

Prestanem.

Počkám na teba.

Musím žiť v sebakontrole, ktorej sa príšerne ťažko priučuje. Klopkám troma hlavnými prstami celkom vážne o stôl.

Už iba pár mesiacov a opäť ťa uvidím. Tretí raz, ako dobre, že v tom istom vesmíre. Fakt mi je jedno, čo si zač, no učarovala mi tá stať v scenári, kde sme krátku chvíľu spolu. Prvý rok s bielou blúzkou, druhý rok s otázkami a jedinou pochvalou. Čo bude tretí rok? Veľmi sa na teba teším, lebo predstavuješ so mnou scenár, aký som nikde nečítala a nikto ho nenapísal. Dostojevskij by závidel, spolu sme tvorili pre neho scénu. To si píš, že je to tak, sedemnásť jeho príbehov mám v hlave. My sme niečo ako prekvapivo nový scenár lásky v Pokání od Íra. Krásne.

Žijem, rada by som zložila rytmické riadky pre teba, a všetko všeličo ešte spravila na tvoju a našu počesť, bojím sa však, že prídu technické príčiny. Ak mám byť mrzutá, jedine pre technické príčiny. Sú prekliatím života.

Neprežijem, ak nepríde scéna po tretí krát.

Zomriem, lebo nebude mi stačiť to, že zavieraš oči pred tým istým slnkom ako ja.